Večer som stála pôvodný žam žung, ale po troch pesničkách som bola taká uťahaná, že som to vzdala. Ešte som šla kyvadlovať s Gabrielom. Energia šla silno, kyvadlo behalo ako divé a Gabriel mal dobrú náladu. Pýtala som sa ho na informácie z predošlého dňa, kedy som sa pri žam žungu nedozvedela nič a potom mi na kyvadle povedal, že ….
Potvrdil mi to. Pýtala som sa ho na to decuško včera – tiež to vraj bola udička. Ale keď som sa pýtala, čo mi mala naznačiť, odrazu so všetkou silou začali vychádzať nezmysly a nakoniec mi povedal, že mi neodpovie. 😦 Jeho vec a moja žiadna starosť.
Potom som šla okolo pol jedenástej spať, aká som bola uťahaná. Nebola som najsámhepi a nedokázala som poriadne vyliezť z tela, ale nejako som sa odrazu ocitla nad nejakým údolím. Váhala som, či je anjelske alebo naše, pretože bolo nejaké veľmi svetlé, takmer 2D, také “obyčajné”. Zišla som dole svahom bližšie k nemu. Bolo Gaiino, ale také “nezázračné”. Sústredila som sa a vrátila som doňho silou vôle neónové farby a kúzlo.
Potom som pozrela na trávu pod mojimi nohami. Všimla som si mravčeka. Prihovorila som sa mu a odrazu som sa zmenšila, že som bola menšia ako on. Najprv som sa obávala, či mi takej maličkej neublíži (mal strašne obrovské hrozivé kúsadlá), ale on sa len čudoval, prečo by to robil. (Mravce majú zjavne viac rozumu ako ľudia. 😛 ) Sťažovala som sa mu na svoj zlý pocit z Gabriela. Mravček ma vzal so sebou do mraveniska, cestou ma niesol na chrbte. Jeho obrovská hlava s hryzadlami bola síce hodne desivá na pohľad zblízka, ale bol absolútne priateľský. Niečo mi rozprával, že on sa necíti sám. Že je koliesko v súkolí a má presne určenú funkciu a tú plní a je to v pohode a zvyšok nerozoberá, pretože je oňho postarané.
Prišli sme k mravenisku. Mravec ma hlavou ponúkol, nech idem dovnútra. Mravenisko bolo z ihličiek a úlomkov stebiel, vnútri sypké a suché a tmavé, ale napriek tomu som dobre videla. Miestami v ňom štipľavo páchlo, nejako kyslasto. Videla som larvy mravcov a hovorila som s nimi, ale už neviem, o čom. Mravček mi vysvetľoval život v mravenisku, ako spolu súvisia a tvoria jeden kompletný organizmus – on, ostatní mravci, mravenisko i kráľovná.
Potom ma vzal k mravčej kráľovnej. Mala obrovský zadok, v kuse produkovala nové vajíčka a mravce ich odnášali preč. Hovorila mi to isté čo mravček – že je súčasťou systému, toto je jej úloha a ak ju naplní ona, budú mať všetci opodstatnenie existovať a všetci budú šťastní, ak každý jeden z nich bude napĺňať svoju úlohu.
Odrazu som si prichodila celá nanič. Sadla som si k nej na zem a začala som plakať. Povedala mi, že sa cítim osamotená, akoby som nikam nepatrila, a to je moja chyba, pretože to nie je pravda. Nejako ma utešovala, ale už si nepamätám viac; musela som zaspať.
Snívalo sa mi, že som bola niekde tam, kde je Tesco. Bola zima, chodníky zasnežené a namrznuté a strašná hmla alebo sneženie, takže nebolo vidno na konček nosa. Išla som odtiaľ domov. Napriek zlému počasiu som išla veľmi bezpečne a rýchlo a intuitívne som sa absolútne orientovala, ani sa mi nekĺzalo.
Bez ťažkostí som našla zastávku autobusu (napodiv tú v opačnom smere). Boli na nej ľudia. Nejakej pani vypadol z tašky hrebeň. Upozornila som ju na to. Veľmi ďakovala, keď som našla ešte niečo a ešte niečo z jej tašky. Toto hľadanie ma však dostalo zo zastávky preč a ja som začala blúdiť. Zasa som intuitívne volila smer a cez zadné uličky som sa dostala na druhú zastávku, bližšie k domu. Nastúpila som do autobusu. Sedela som tam, ako sedí vodič. Obzrela som sa. Za mnou sedel nejaký chlapík. Autobus sa pohol – ale v opačnom smere! Automaticky som vedela, že toho chlapíka za mnou vezieme do fabriky a keď vydržím, tak autobus sa tam otočí a ja sa dostanem domov. Nevadilo mi to; neponáhľala som sa.
Otočila som sa k nemu, aby som si svoj predpoklad overila. Potvrdil mi to. Odrazu som si za ním všimla nejakého tlstého, zarasteného chlapíka s medveďou labou miesto ruky, s pazúrmi. Upozornila som chlapíka, že za ním sedí medveďolak. Otočil sa, niečo mu dobromyseľne povedal, možno si z neho utiahol. Medveďolak (mal príjemnú, trochu neistú okrúhlu tvár porastenú srsťou) nejako placho odpovedal a na najbližšej zastávke vystúpil. Bolo mi trochu ľúto, že sme ho našou pozornosťou možno vyplašili. No a potom sa išlo ďalej smerom na fabriku a ja som sa zobudila.
Ten sen musím rozkódovať. Mám ciťáka, že je hodne podstatný.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor