Nadránom sa mi niečo v hlave pospájalo a mala som zážeh poznania.
Išlo o komentár od Calieen na SC: “…revala som ako Drak.” A vo mne sa okamžite ozvalo: “Draci nerevú, reve žrádlo.”
Nechala som to tak v priestore asi 24 hodín. A za ten čas k tomu dogravitovali iné myšlienky z posledného obdobia:
- Pre Boobak som napísala, že som všetko, čo v danom okamihu potrebujem byť.
- DreamingWolf o mne vyhlasoval, že sa chcem vidieť ako bojovníčka.
- Spracovala som si Mýtus bezchybného bojovníka zo Sáncheza.
- Môj obľúbený citát z van Gulika: “Zomrieť a nikdy sa už nenarodiť je jediný spôsob, ako sa zbaviť všetkého utrpenia a žiaľu.”
- Kedysi (2006/7) som vyštartovala Mračnú horu a cestu k vzostupu som nazvala Cesta Drakov. Vtedy som ju intuitívne rozdelila na 4 časti: cesta slobody (niečo na spôsob Ruizovcov alebo taoizmu), cesta energie (niečo na spôsob šamanizmu alebo taoizmu), cesta mágie a most vtákov (pre posledné mám pendant jedine v toltéctve alebo taoizme). A ako som ju začala napĺňať nástrojmi, tým viac som sa dostávala do toltéctva – až som nakoniec cez Esmeraldu Arana a Villolda zakotvila u Castanedu!
- Moja túžba zomrieť od prvého dňa, čo som schopná si spomenúť.
A dnes ráno som si uvedomila: to, čo je mýtus “bezchybného bojovníka”, som ja odjakživa nazývala Drak. Ten istý odosobnený, neemotívny prístup. Tá istá kontrola nad sebou a svojimi reakciami na svet naokolo. Tá istá neľútostnosť. Tá istá účelnosť a účelovosť. Tá istá extrémna cieľová orientácia. Tá istá schopnosť odhryznúť si labu, len aby si nezostal chytený v klepci. A cieľ ten istý: zomrieť a nikdy sa už nenarodiť – už nikdy viac hmota!
Teraz sa mi to pospájalo a mala som pocit, akoby sa mi osvetlil ďalší výsek reality. Vlastne som celý život bola na tejto ceste – ale až dnes som si na to spomenula. 🙂
Zomrieť a už sa viac nenarodiť. 🙂 A sme doma. Nakoniec som našla spôsob, ako vybabrať s anjelským “trestom”. 🙂 Presťahujem ho k nim. 🙂 Víťazstvo ducha nad hmotou.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Ozaj je to všetko načasované 🙂
Včera večer som šla do práce. Prídem tam a nebola som schopná nič robiť. Najskôr som videla do oblúka, to som už zažila a bolo to super. Ale potom som stratila moc nad svojím telom. Doplazila som sa na vécko a bolo mi zle, ozaj zle. Točil sa so mnou celý svet.Všetky telesné otvory sa mi zaplnili tými vecičkami čo sem tam potrebujú von. Myslela som, že je to koniec. Hlavou mi prebehlo : veď si chcela stratiť hranice, no kde sú….stratené. Telo si robí, čo chce, myseľ nie je schopná uvažovať a okolitý svet momentálne neexistuje. Je mi jedno, aj keď budem žrádlom. Odhryznite si, keď potrebujete 😉
Nepamätám si presne, ako som sa dostala domov. Ale ráno, keď som sa zobudila, som sa cítila čistá. Zbavila som sa nejakej svojej “drogy”, len ešte presne neviem ktorej.
No a tu článok o smrti, aj na Pini…
Páči sa miPáči sa mi
Všetko by som povedal, ok pohoda, ale toto: “už nikdy viac hmota!”
je blbosť. Božím zamerom je prejaviť sa teba byť v hmote, takže toto čo hovoríš, je skôr egoistický ciel ako vyšší.
Okrem toho “zomrieť a nikdy sa už nenarodiť” sa nerovná “už nikdy viac hmota!” .
Páči sa miPáči sa mi
Vidíš… a neposudzuješ tak trochu? To, čo je pre teba egoistické, ešte zďaleka nemusí byť egoistické pre niekoho iného… Ruiz: Každý sme ústredným hrdinom toho nášho príbehu – ale nijakého iného. V iných príbehoch hráme len úlohu štatistu… a preto tie iné príbehy nemôžeme posudzovať našimi očami a našimi hodnotami. 😛
Čiže: ak chceš vo mne vidieť egoistu, tak budem egoistom. 🙂 Je mi to jedno, pokiaľ dosiahnem, čo sama pre seba považujem za dobré. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Išlo mi skôr o slova, ako o teba … a ok …
Páči sa miPáči sa mi
“…už nikdy viac hmota!” 😀
Vieš SD, Draci vnímajú hmotu ako trest. Sú uväznený v pevne danej štruktúre, z ktorej nemôžu von. Trpia a nevedia s tým nič spraviť :(. Ja osobne sa teším na chvíľu keď zavriem oči a konečne zaspím (no nemyslím posledný odpočinok :lol:). Myslel som si, že som sa stým už zmieril, no ako vidím tam nie :P. Pripomenula si mi ten skvelý pocit.
Páči sa miPáči sa mi
Prečo hovoríš za všetkych ? Koľko drakov poznaš ?
Páči sa miPáči sa mi
Ja viem nemal som :D. Odpustíš mi to ? 😆 Momentálne asi štyroch až piatich.
Páči sa miPáči sa mi
ja sa nehnevam, len sa pýtam 🙂 ale ked už je o tom reč, tak ak berieme drakov ako bytosti drakov, tak niektori sa citia väzneni, aj ja som sa tak citil, ked som ešte male dračatko 😀
A ak mysliš drakov, ako helar … nelutostny atd. tak tych už taka emocia ako pocit nulovej slobody netrapia … ani ich nemaju …
Páči sa miPáči sa mi
hm, zvláštne, že ma popudilo slovo neľútostnosť … 😕 .. ale keď si ho rozoberiem, ne-ľutovať, bez emočnosť, … byť stále so sebou spokojný, pokojný a so svetlom sviece vnútri seba … či už v hmote alebo mimo nej …
Páči sa miPáči sa mi
Ja neviem. Stale mi napada, ze je vacsou odvahou a silou vydrzat ten napor hmoty, emocii, slabosti a neutiect. A skor to zvladnut s dostojnostou. Uteky su lahka cesta von, a vydrzia len ti silni, nie? Alebo tomu nerozumiem, aj to je mozne..
Páči sa miPáči sa mi
No áno jedným východiskom je aj útek a áno (v konečnom dôsledku bude) treba to prijať také aké to je, odpustiť Otcovi alebo komukoľvek kto môže za túto situáciu, čiže aj sebe. Usmiať sa, zotrieť slzy a ideš ! 🙂 jedno kam :D…
Páči sa miPáči sa mi
A ešte niečo :D. Skús Draka uväzniť a udržať v klietke. Nevzdá sa 😀 bude chcieť von, bude to skúšať a skúšať.
Páči sa miPáči sa mi
Tenshi. Zda sa ti to zbavenie emocii ako utek ? 🙂 lebo to je ten najväčší a najeelegantnejší “boj”. Kym sa nevzdaš nemôžeš prehrať. A nie je to útek,je to o otm, že čelíš tomu a ovládneš to, čo ovláda teba. Ked na to budeš len silou tlačiť, tak to nebudem nikam spieť. skús pretlačiť betonovu stenu 🙂 A ked to urobíš tak, že ovladaneš to čo ťa spútava, tak v podstate nájdeš dvere.
A Gragarias, drak to skúsi urobiť silou a ked pochopí, že to nejde, tak nájde dvere 🙂 Aj, hoci sa radim k drakom, tak popravde ma nenapadal nikdy iný spôsob ako nájsť dvere, lebo ta klietka je nejak neviditelna, neviem, kde mam tlačiť … 🙂
Páči sa miPáči sa mi
utekom nemyslim kontrolu nad emociami a svojimi slabostami ci zvladanie protivnikov mimo mna, prave naopak, boj je antonymom uteku. a ja zo zasady z boja neutekam 🙂 skor tym myslim spravit z tohto mozno obmedzeneho miesta a svet to najlepsie, ako by uz nic lepsie nemalo existovat. nebrat to ako vazenie, z ktoreho musim utiect.
rozmyslam nad tym, ze si to SD nazval klietkou.. zaujimave. su len vnutorne obmedzenia, strachy, predsudky a tie mame pod vlastnou spravou. takze sa neda ani na nic tlacit, len si treba uvedomit, ze ziadna klietka nie je 😀
Páči sa miPáči sa mi
Toto je zaujímavá diskusia a skoro mi unikla… Myslím, že existuje niečo ako “klietka”, len si ju často neuvedomujeme. Myslím tým stav, kedy sa duša začína rozpamätávať, že je súčasťou čohosi oveľa väčšieho než to dvojruké, dvojnohé a bezhlavé “čosi”, čo si nevie dosť dobre poradiť ani s vlastným prežívaním… Aspoň ja tak chápem tú “neviditeľnú klietku”, o ktorej SD píše. A má pravdu, že niet kde zatlačiť a jediné, čo ti zostáva, je hľadať zadné vrátka… neviditeľné vrátka… To nájdeš jedine vtedy, keď odovzdáš kontrolu telu a pocitom a necháš ich robiť, čo vedia najlepšie – reagovať na neviditeľnú realitu. A dúfať, že sa čoskoro došmátraš kľučky. Kľúč nepotrebuješ; v okamihu, kedy máš v ruke kľučku, už nie si “z tohto sveta”. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
ale ked sme aj teraz sucastou toho niecoho vacsieho, tak je dobre a niet kam unikat, nie? 🙂 ale asi chapem vas point – ako ked napriklad paraplegik smuti za stavom, kedy mohol behat, skakat, chodit, milovat sa a zrazu je paralyzovany a zbaveny tejto schopnosti a ineho rozmeru sveta. poznanie boli 😀
Páči sa miPáči sa mi
Ako to viem ja, táto “bolesť” je do nás zaprogramovaná napevno, aby nás hnala späť domov. Ale aktivuje sa, až keď začneme zvládať vedomé vylaďovanie našej vlastnej vibrácie na vyššiu. Dovtedy sme jej ušetrení, aby sme robili to, na čo tu sme – hrajuškali sa s hmotou… (Priznávam, niekedy mi táto anjelská interpretácia “hrajuškania sa” príde dosť besná… 😀 )
Páči sa miPáči sa mi
no to teda fakt. ak je toto slzave udolie hrajuskanie sa.. 🙂 ja som po dlhsie trvajucich zachvatoch melancholie a depko-pocitoch, ze chcem ist odtialto co najskor preeec, radsej s tym prestala, lebo by sa tu nedalo vydrzat. tak si to kurna musime uzivat, ked uz sme tu, nie? 😀 ale je dobre, ze tuzbu ist spat mame naprogramovanu, lebo niektorym sa hmota velmi paci a neviem, ci sa im bude chciet ju vobec niekedy opustit.
Páči sa miPáči sa mi
Myslím, že láska k hmote je rôzne intenzívna na rôznych stupňoch našej úlohy. Kým si “mladá duša”, ideš sa z hmoty zblázniť. Keď si “stará duša” a začínaš sa vylaďovať na kdečo, už ťa skôr obmedzuje. A keď ti jedného dňa povedia, že “posledný game a potom marš domov” 😀 , odrazu k hmote znova nesmierne priľneš – ale tak nejako inak, s nostalgiou… Už ťa tu nič neudrží, ale vieš, že ti bude chýbať, a snažíš sa aspoň naposledy do seba všetku tú nádheru nasať a uložiť si ju v pamäti… odteraz až po večnosť. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
to je pekne 🙂 ale skoro objektivne povedane – je tu fakt krasne a este sa toho da vidiet a zazit, aj s miernymi obmedzeniami a v tej sialenej sinusoide, v ktorej sa hybeme 🙂
kedy Ti pls povedali, ze uz je finale a uz sa blizi navrat zo sluzobky domov 😉 ? v akom veku a situacii?
Páči sa miPáči sa mi
Nikdy to neskonči. 🙂 Nie je koniec. Cesta je cieľ. Ak by ste prišli do cieľa, čo potom ?
Páči sa miPáči sa mi
vsak koniec jednej etapy, nie cesty 🙂 dostanes zlte tricko a mozes slapat do dalsieho stupaka..
Páči sa miPáči sa mi
A k tomu so starymi a mladymi dušami je to diskutabilne. Podľa mna v tom hra vyznamnu ulohu ego, ale kedže si ho duša vybuduje vychovavanim a vybuduje sama, tak bude asi ine u mladych a staršich duši.
Ako napr. ja som viackrat pomyšlal na samovraždu, ked som mal depku a tie depky prišli okolo 15 a vtedy sa vo mne mnohe prevalilo, začali hry s energiou atd. A popravde ked vidim niektore veci aj teraz, tak nedokažem získať nadhľad. Nepáči sa mi ako to v tomto svete chodi.
A myslim, že su viac nadšene tak stredne stare duše… Kedže pre mlade je to dosť šok. A pre stare už je to možno až rutina. Aj ked, ak stare duše nepoznaju domov, tak sa tu nemôžu cítiť až tak veznene, aj ked asi viac cítia to dajme tomu zvieranie. Stredne už z časti spoznali možnosti reality, tak to môžu využiť.
A k tej klietke. Spomente si na neviditelnu “bublinu” do ktorej sa ludia zatvoria dobrovolne a potom nevedia von, interpretacie atd. parazit…
Páči sa miPáči sa mi
mno tak z tejto debaty som ja povedané mierne “cvok” …. prečo? … všetko čo tu opisujete sú moje stavy, a ja nemvím či som psychopat, alebo či som drakom aj ja … a čo ten upír vo mne? … divné 😕
Páči sa miPáči sa mi
Tenshi,
u mňa tak začalo celé to “anjelovanie”: proste som asi rok predtým začala mať pocit, že nie som človek. Že som čokoľvek – rastlina, zviera, minerál, ktoré sa nešťastnou náhodou ocitli v nesprávnej forme a nevedia z nej von. Ale ten stav “nepatričnosti” alebo “ja toto predsa nie som” tu bol od narodenia. Išla som s tým, odkedy sa pamätám. Dokázala som sa načas “naladiť” na ľudí, ale po pár hodinách som zúfalo zdrhala, aby som ich nepodrhla 😕 … Nemohla som s ľuďmi. Snažila som sa prispôsobiť, dvakrát som totálne rozbila a znovuposkladala svoje ego, len aby som sa adaptovala, a fungovalo to asi až do začiatku anjelovania. Začala som mať divné “spomienky”. Potom som začala pomocou kariet zisťovať, čo so mnou je. Nechala som iných, nech sa pozrú na to, čo som. Síce som dostala odpoveď “človek”, ale tá omáčka okolo mi povedala veci, ktoré som dovtedy nikomu nepovedala… a potom prišlo reiki a moja majsterka s nami robila meditáciu a tam sa vyskytlo všetko – dokonca aj mená, ktoré som ja nikdy nevyslovila a ktoré odvodila ona z toho, aké obrazy som videla. Vtedy to puklo, moje ego sa samovoľne rozobralo po tretíkrát a odvtedy na tom pracujem.
A to, že je koniec, viem asi dva roky. Tú situáciu ti nepopíšem, je to osobné a nechcem, aby sa to rozoberalo.
Lilah,
ak je toto toltéctvo blízko k pravde (a vraj je dosť blízko), tak to vyzerá tak, že “duša” nie je pevný útvar, ktorý prechádza životmi z jedného do druhého. Duša je niečo ako Otcov úmysel na niečo sa sústrediť. Tento úmysel si pri inkarnácii poskladá z energetických vlákien (teda energií “tam vonku”) nejaké svoje telo tým, že si vyberie vlákna a “zglejí” ich navzájom do nejakej určitej energetickej zostavy. Duša je ten lep a spomienky sú obsiahnuté nie v nej, ale vo vláknach. Cez tie vlákna sme poprepájaní navzájom, pretože iné duše používajú čiastočne aj tie naše “vlákna”, len iné ich “úseky”. A tam, kde už na “vlákne” nesídli nijaká duša, tam “vlákno” tvorí “operačný systém”.
Takže z toho by mi vyšlo, že naše “spomienky” nie sú tak celkom “naše”, ale patria danému typu energie a tak nejako “náhodou” sa ocitli v našej energetickej zostave. (Asi to nebude celkom “náhoda”, ale neviem, prečo mám ten pocit.)
Páči sa miPáči sa mi
heli,
díkes, a prijímam a plne akceptujem, .. len neviem či mám byť zrovna šťastnou, že pracujem so všetkými ” potvorami sveta ” … ale beriem,
inak ale fakt sranda, v snoch nerobím nič iné, len sa hrám na blada, … no chápeš? .. vždy ma fascinovali draci a upíry … no čo už, som divná, furtom som to vedela, 😀
Páči sa miPáči sa mi
Ďakujem. Síce si to ešte neviem predstaviť, ale asi to dosť bolí. Ten pocit nepatričnosti k tomuto svetu a ľuďom okolo…
A verím teóriám o vláknach, nie je možné, aby sme vedeli vecii intuitívne a ROZUMELI a cítili nad rámec rácia a skúseností; takže prepojenie je nevyhnutné. Takže sme také podarené lego 🙂
Lilah – ja mám z upírov úplne iracionálnu hrôzu. Čo Ťa na nich prosím fascinuje? Zvedavá som 😉 draci sú v pohode, ale upíri 😦
Páči sa miPáči sa mi
tenshi
je to ich sila … ich nesmrteľnosť a zároveň ich slabosť … napr. energetický upír … des, .. stiahne ťa z energie tak, že máš čo robiť pár dní … cítim k týmto bytostiam istú formu súcitnej lásky … napadnutá obeť sa z toho dokáže sama pozbierať, dokáže svoju energiu dobiť, láskou, slnkom, svetlom, ale tie úbohé bytosti nedokážu preklenúť sami seba, aby sa dostali na znesiteľnú úroveň, nedokážu Žiť, bez toho aby ublížili … je to des, je to smutné, je to o hrôze, ale predsa sú to len úbohé silné bytosti, ktoré sú uväznené v hmote, z ktorej sa nevedia sami dostať von …
Páči sa miPáči sa mi
Lilah, nikdy som sa by nich nepozerala súcitne a nebodaj s láskou. Možno to je tá chyba.. Myslíš, že nemajú na výber a musia ublížiť? Ak to berieme len ako nevyhnutnosť potravy, tak ako my všežravci konzumujeme zvieratá, tak asi áno. Nepoznáš však aj takých upírov, ktorí ubližujú len tak z potešenia? Ja Bohužiaľ áno, aj keď oni za tým nejaké rácio určite majú.
Páči sa miPáči sa mi
áno, poznám takých ktorý ubližujú len z potešenia … ale viem, ako funguje karma … viem ako fungujú zákony otca … všetko, mimo otca podieha jeho zákonom, … a preto mi je práve týchto bytostí tu a teraz “ľúto” … aj keď viem, že ľútosť asi nie je namieste, keĎže to tá bytosť zrejme k svojmu vývinu potrebuje, … predsa … príde mi to zbytočné, úplne a totálne zbytočné …ľudia akokeby sa chceli sami trápiť, … akokeby nevedeli žiť bez toho aby sa trápili a furtom niečo riešili … divné, naozaj divné … 😕
Páči sa miPáči sa mi