Don Juan Castanedovi:

“Nie je až také ťažké vidieť. Ťažké je zboriť bariéru, ktorú máme v hlavách a ktorá nás drží priklincovaných na mieste. Na to, aby sme ju zborili, potrebujeme energiu. A keď už energiu máme, videnie sa dostaví samé. … Najťažšia časť je presvedčiť sám seba, že to je možné.”

Videnie je konečný produkt toltéckeho rozvoja, čosi, čo prichádza samé od seba, keď sme sa na ceste k bezchybnosti dostali už hodne ďaleko a podarilo sa nám zastaviť vnútorný monológ (“zastaviť svet”). Veľa ľudí, ktorí s bosoráctvom toltéckeho typu začínajú, vo videní  vidí 🙂 len ďalšiu zručnosť, niečo ako “zloženie skúšky dospelosti”. Nie je to tak. Videnie je prechod od života v svete tonalu k životu v svete mimofyzickej reality – či už v snívaní alebo v liečení alebo veštení alebo channelovaní; videnie je schopnosť postrehnúť tok energie v svete okolo nás.

Preto, hoci tomu hovoríme “videnie”, nie je to záležitosť, ktorá sa deje našimi očami. Keď svet vidíme, hovoríme vlastne, ako ho vnímame. Zrakový vnem je len jedna forma videnia. Iné formy sú intuícia, vnútorná istota, niekedy počujeme hlas, ktorý nám veci hovorí, inokedy informácie získavame z dotyku alebo ako vyslovený fyzický pocit.

V tomto som ja taká “zmeska” 🙂 : niečo vidím fyzickým zrakom (akoby také dymové vlákna, niekedy oranžové vlákna), niekedy mi niekto hovorí v hlave (je to, akoby som to ja rozprávala sebe, ale často hovorím príliš múdro na to, aby som to bola ja 🙂 ), na šamanských cestách som mala zrakové vnemy typu Technicolor Cinemascope 🙂 a od určitého času som prestala vidieť a riadim sa len fyzickým pocitom a vnútornou istotou. Táto posledná fáza je u mňa najčerstvejšia a je aj najzábavnejšia; mnohokrát moje telo vie lepšie ako môj rozum. 🙂

Don Juan rozlišuje medzi pozeraním sa a videním. Tu je jedna z pasáží, kde Castanedovi vysvetľuje, v čom to videnie spočíva:

“Keď sa to raz naučíš, budeš vidieť každú jednu vec tohto sveta celkom iným spôsobom.”

“Ale potom, don Juan, už nevidíte svet obvyklým spôsobom.”

“Vidím oboma spôsobmi. Keď sa chcem pozerať na svet, vidím ho tak ako ty. Potom, keď ho chcem vidieť, pozriem sa naň tak, ako to robievam, a vnímam ho celkom iným spôsobom.”

“Vyzerajú veci vždy rovnako, keď ich vidíte?“

“Veci sa nemenia. Mení sa len tvoj spôsob pozerania, nič iné.”

“Čo som tým chcel, don Juan… keď vidíte napríklad ten istý strom, zostáva to ten istý strom zakaždým, keď ho vidíte?”

“Nie. Mení sa a pritom zostáva rovnaký. … Kedykoľvek sa pozrieš na veci, nevidíš ich. Len sa na ne pozeráš, zrejme aby si zistil, či tam niečo je. Pretože ťa nezaujíma videnie, veci vyzerajú úplne rovnako zakaždým, keď na ne pozrieš. Keď sa naučíš vidieť, tak naopak nie sú rovnaké zakaždým, keď ich vidíš, a napriek tomu sú tie isté.”

“Ale potom nedokážete nič spoznať, ako to nie je také isté.”

“Vieš veci odlíšiť. Vidíš v nich to, čo skutočne sú.”

Na to, aby sme sa dopracovali k videniu, potrebujeme zastaviť vnútorný monológ. Vnútorný monológ totiž sústavne komentuje všetko naokolo jazykom, na ktorý sme navyknutí z bežného sveta (tonalu), čím nás udržiava v tonalovom videní sveta (teda tom hmotnom, spojenom s našimi predstavami a očakávaniami). Kým ho nevypneme, musíme prekonávať dve prekážky – náš zvyk vidieť veci istým spôsobom a hľadať toto videnie v svete naokolo a jeho interpretáciu toho, čo je okolo nás. Ani jedno, ani druhé nám neumožňuje vstup do nagualu.

Spontánne okamihy videnia nastávajú, keď sme unavení, pod vplyvom psychotropných látok alebo keď sa nám podarí rozštiepiť pozornosť na fyzickú a éterickú.

Pri únave väčšinou vidíme mžitky pred očami alebo záblesky a tiene na okraji zorného poľa. Mne sa ich nikdy nepodarilo vidieť v strede zorného poľa. Tiene sú bezpečnejšie; záblesky môžu signalizovať aj aneurizmu v mozgu. Ak vidíte záblesky, je lepšie nechať si urobiť magnetickú rezonanciu mozgu, aby sme sa netešili predčasne. 😕

Psychotropné látky robia to, že čiastočne alebo úplne vysadia náš vnútorný monológ. Ten si tíško nesúvisle bľaboce v kútiku našej duše a my vidíme. Niekedy to, čo vidíme, interpretujeme ľudskými obrazmi (ešte stále tu pôsobia naše zvyky), inokedy pre to nemáme v svojom popise sveta (=”na svojom ostrove tonalu“) vhodný obraz a máme záblesk čohosi, čo je absolútne neskutočné a ťažko popísateľné – a väčšinou ani nevieme, čo to vlastne vidíme.

Ja som mala takéto skúsenosti po otrave; videla som ľudí a hovorila som s nimi, hoci tam nijakí ľudia neboli… 😦 Keď sa mi to prihodilo prvýkrát a ja som v autobuse začala rozprávať s nejakými ľuďmi, čo tam neboli, tak sa ešte aj v preplnenej mestskej hromadnej doprave okolo mňa vytvorilo úctyhodné miestočko. Tie stavy sa dostavovali spontánne v stave relaxácie (teda najčastejšie v autobuse cestou domov z práce) ešte asi týždeň, než telo vylúčilo všetok ten sajrajt. Ešte šťastie, že som zaregistrovala, že tesne predtým mi vždy začne šumieť v hlave. Tak som sa zakaždým zaťala a keď mi šumelo v hlave, mohli ma aj biť, nehýbala som sa… 🙂  Po prvom raze sa už odo mňa nemusel nikto odťahovať. 🙂 Oklamala som ich. Odjakživa som bola dobrý stalker. 🙂

Párkrát som mala aj možnosť zažiť to rozštiepenie vedomia. Nastalo to vždy v stave uvoľnenia, keď sa moja pozornosť upla na niečo, hoci telo už od danej veci odchádzalo. Časť pozornosti išla s fyzickým telom, časť za ním zaostávala. Myslím, že tento časový rozštep mi umožnil vidieť dve reality cez seba – jedna bola bežná a tá druhá vyzerala celkom inak a dodnes neviem, čo som to vlastne videla (ak to neboli zrovna vnútornosti nejakého obra).

Asi existujú aj iné spôsoby, ale ja viem len o týchto.

Don Juan pokračuje ďalej o rozdieloch medzi pozeraním a videním:

“Napríklad ak sa chceme smiať, potrebujeme sa pozerať očami, pretože len keď sa pozeráme na veci, vieme zachytiť komickú stránku sveta. Na druhej strane, keď vidíme, všetko je rovnocenné a tak nič nie je komické.”

“Tým myslíte, don Juan, že človek, ktorý vidí, sa nedokáže smiať?”

“Možno sú aj muži poznania, ktorí sa nikdy nesmejú,” povedal. “Ja však žiadneho takého nepoznám. Tí, ktorých poznám, vidia a aj sa pozerajú, takže sa smejú.”

“A plakal by taký muž poznania?”

“Predpokladám, že plakal. Naše oči sa pozerajú, takže sa môžeme smiať, plakať, tešiť, smútiť alebo byť šťastní. Ja osobne sa nerád cítim smutný, takže kedykoľvek sa musím prizerať niečomu, čo by ma rozžalostilo, jednoducho prepnem svoje oči do videnia miesto do pozerania. Ale keď sa potknem o niečo zábavné, pozerám sa a smejem sa.”