V toltéckom šamanizme (jeho bosoráckej vetve, ktorú predstavujú Castaneda a Mares) je jedným z hlavných aktérov drámy vzostupu večnosť (infinity). O tom, čo to večnosť je a ako zapadá do netoltéckeho svetonázoru, som už písala.
A teraz by som sa chcela venovať tomu, ako sa večnosť dostavuje do nášho života, keď začína preberať kontrolu. Vyberám to z Castanedovej knihy The Active Side of Infinity (mimochodom, moja obľúbená; dala mi viac ako tie ostatné):
V minulom článku som rozprávala, aké jasné a ozrejmujúce záblesky spomienok mal Castaneda. Keď s tým šiel za donom Juanom, dozvedel sa, že možno priveľa vinterpretováva to svojich spomienok a do poznania o sebe, ktoré mu prinášajú.
“Večnosť si ťa nárokuje. Ukazuje ti to každým možným spôsobom a pri tých ukážkach skutočne nejde o viac. Avšak mal by si sa nachystať na nečakané “útoky” večnosti. Musíš sa vedome pripravovať na údery obrovskej sily. To je triezvy, rozumný prístup, akým bosoráci čelia večnosti.”
Večnosť si vyžaduje, aby všetko, čo robíme, bol magický akt. Akt zbavený sústavných očakávaní, obáv z neúspechu a dúfania v úspech. Zbavený kultu “ja, ja, ja”; čokoľvek máme urobiť, musí vychádzať z daného okamihu, bez plánovania a príprav a musí to byť magický akt, v ktorom sa dobrovoľne otvoríme impulzom večnosti.
Bosoráci z línie dona Juana považovali za jeden z najžiadanejších výsledkov vnútorného ticha ojedinelú hru energie, ktorú vždy doprevádzali silné emócie. Táto hra energie sa prejavovala ako farebné odtiene, ktoré sa zjavovali v hocijakom obraze, na ktorý sme sa pozerali – v krajinke, na nebi alebo na našom diári. Táto hra farieb začína levanduľovofialovou šmuhou na horizonte. Časom sa táto šmuha začne rozširovať, až pokryje celý viditeľný horizont ako blížiaca sa mraková fronta.
Z nej akoby vybuchol bod zvláštnej, ostročervenej farby. Keď je bosorák dostatočne disciplinovaný a skúsený, tento bod sa roztiahne a nakoniec sa premení na výbuch myšlienok alebo vízií alebo v prípade knihomoľov v podobe písaných slov. Bosoráci majú potom buď vízie, počujú hlasy v hlave alebo čítajú písaný text.
Castaneda popisuje svoje vlastné prežívanie tohto javu:
V tú noc za svojím písacím stolom som nevidel nijakú fialovú šmuhu ani žiadne približujúce sa mraky. Som si istý, že som nemal disciplínu, ktorú si podobná hra farieb vyžaduje, ale miesto toho som pred sebou mal obrovský ostročervený bod. Tento kolosálny bod vybuchol nečakane do nesúvislých slov, ktoré akoby vychádzali z hárku papiera z písacieho stroja. Slová sa predo mnou pohybovali takou závratnou rýchlosťou, že som nebol schopný čítať ich. Potom som začul hlas, ako mi niečo hovorí. A rýchlosť hovoreného zasa nebola prispôsobená môjmu vnímaniu. Slová boli skomolené a nedokázal som z toho vytiahnuť nič, čo by mi bolo dávalo zmysel.
A akoby to ešte nestačilo, začal som vidieť jedovaté scény ako v nočných morách po ťažkej večeri. Boli mohutné a ťažké, temné a hrozivé. Začal som sa krútiť a to pokračovalo, až kým mi nedošlo zle od žalúdka. Vtedy celá udalosť ustala. Účinok z toho, čo sa stalo, som cítil v každom svale. Bol som vyčerpaný. Tento násilnícky útok ma nahneval a frustroval.
Keď to rozprával donovi Juanovi, don Juan komentoval:
“Nie je nič láskavého na bosorákoch a bosoráctve. … Toto bolo po prvýkrát, čo si večnosť takto na teba došlápla. Bolo to ako blesk. Abolútne prebrala tvoje schopnosti. A čo sa týka rýchlosti tvojich vízií, budeš sa sám musieť naučiť prispôsobovať ju. Pre niektorých bosorákov je to celoživotné snaženie. Ale odteraz sa ti energia bude zjavovať, akoby bola premietaná na filmové plátno.”
“Či tej projekcii rozumieš alebo nie,” pokračoval, “je celkom iná záležitosť. Aby si dokázal presne interpretovať, potrebuješ skúsenosti. Odporúčal by som ti neostýchať sa a začať s tým okamžite. Čítaj energetické projekcie! Tvoja skutočná myseľ sa začína vynárať a nemá nič do činenia s tou mysľou, ktorá je cudzia inštalácia. Nechaj, nech tvoja skutočná myseľ prispôsobí tú rýchlosť. Buď pokojný a nezlosti sa, nech už sa bude diať čokoľvek.”
“Ale, don Juan, je toto všetko možné? Môže niekto skutočne čítať energiu, akoby čítal text?” …
“Isteže je to možné! … A v tvojom prípade je to nielen možné, ale sa ti to práve deje.”
“Ale prečo čítať ako text?” …
“To je tvoja predpojatosť,” povedal. “Keď čítaš text, dokážeš ho zopakovať slovo za slovom. Keby si sa však snažil byť divákom večnosti, nie čitateľom večnosti, zistil by si, že nedokážeš popísať to, čo vidíš, a skončil by si tliapuc nezmysly, neschopný premeniť to, čo vnímaš, na slová. To isté platí, keby si sa pokúšal počuť ju. Samozrejme, to je tvoje špecifikum. V každom prípade vyberá večnosť. Putovný bojovník jednoducho akceptuje jej voľbu.”
“Ale hlavne,” dodal po dobre istej prestávke, “nech ťa udalosť neprevráti len preto, že ju nevieš opísať. Je to udalosť, ktorá presahuje syntax nášho jazyka.”
Toľko Castaneda. Neviem o tom povedať nejaké vlastné postrehy, pretože ani nedokážem odhadnúť, či ma už večnosť kontaktovala alebo nie… Ak ma kontaktovala (a ja si myslím, že áno), tak rozhodne nie týmto dramatickým spôsobom. Ten kontakt bol nežný. Nežné už nebolo to, čo po ňom nasledovalo… 😆
V každom prípade poznám jedného človeka, čo “číta” večnosť – hovorí tomu “čítať akašu”. Vysvetľovala mi, ako to prebieha, a vraj vidí skutočne písaný text. Ja si myslím, že dostáva impulzy, ktoré jej podvedomie obracia na písaný text.
Ja som v akaši bola a brala som knihy, lenže som v nich nevidela nič. Prázdne biele strany. Tak som to vyriešila po svojom, našla som si “obsluhu” 🙂 a nechala som si povedať, čo tam stojí. (Vysvetlenie mi poskytol Gabriel.) Ja už som taký ten “posledný akčný hrdina” 😛 … Potom druhýkrát som videla nejaké nejasné obrázky, ktoré sa navyše menili. Takže zjavne napriek mojej totálnej neschopnosti vizualizovať dostávam obrazy (napríklad Melike som dostala ako víziu, hoci som nevedela, čo práve vidím). A tie potom dokážem celkom efektívne premeniť na slová. (To azda uznáte. 😛 )
Ale výrazný červený bod, ktorý vybuchuje… Nemohu sloužit. 😦
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor