O tom, čo je “ľudská forma”, som už hovorila. To bolo vybrané z knihy Carlosa Castanedu The Second Ring of Power. V knihe The Eagle’s Gift, ktorú mi môj “spirituálny učiteľ” Gabriel odporúčal čítať ako ďalšiu, som sa dostala znova k tejto téme – a pochopila som veľa o sebe, ale aj o iných ľuďoch z môjho okolia… 🙂
Na zopakovanie: ľudská forma je niečo, čo nás kotví v hmote a v našom pocite separovanej existencie. Keď ju človek stratí, stratí identifikáciu so svojím telom, svojimi predstavami a svojimi prianiami. Podľa castanedovcov sa stáva “bojovníkom bez formy”.
Taký bojovník “bez formy” má mnoho výhod, ale aj hodne nevýhod. K výhodám patrí to, že pred sebou začne vidieť oko, cez ktoré dokáže veľmi rýchlo a priamo vkročiť do snívania. Ďalšia výhoda je jeho odosobnenosť od toho, čo v okolí prebieha. K nevýhodám ovšem patrí istá “duševná osamelosť” a hlavne ľahká ovplyvniteľnosť.
Keď som sa dostala k tomu poslednému (to už bolo v knihe The Eagle’s Gift), mala som z toho trochu zmätok, pretože som si “bojovníka bez formy” predstavovala ako nadradenú bytosť, ktorú už nič tak ľahko nezmetie z nôh… Ale našťastie je to tam vysvetlené.
Čo znamená strata ľudskej formy?
Začína to povzdychnutím bosoráčky la Gordy:
“Po všetkých tých rokoch som sa stále ešte nenaučila, ako zaobchádzať s bezforemnosťou (formlessness, strata ľudskej formy). Bezmocne v zlomku sekundy prekmitávam z jedného pocitu do druhého. Vďaka tomu, že som nemala formu, som mohla pomôcť sestričkám, ale tiež som im bola vystavená napospas. … Lietala som nahor-nadol rýchlejšie, než stojí za to spomínať.”
Keď to Castaneda analyzoval, dospel k tomuto názoru: Stratiť ľudskú formu znamená predovšetkým vnímavosť a zdrvujúcu triezvosť (vo význame: nohy pevne na zemi). Nespája sa s ňou automaticky emocionálna sila a vyváženosť. Keď je človek odosobnený, plne schopný sa vnoriť do toho, čo práve robí, tak to robí pri všetkom, čo robí – teda aj keď ho ovládnu emócie alebo má nejaký výkyv nálady. Vtedy môže vyzerať aj malicherne, nestabilne, prudko a náladovo. Strata formy človeku umožňuje na okamih sa zastaviť a zvážiť veci… samozrejme, len ak máme potrebnú sebadisciplínu a odvahu urobiť tak.
Castaneda dospel k záveru, že la Gorda, aj keď bola už dlhé roky “bez formy”, nemala potrebnú sebadisciplínu. Tak bola vystavená napospas drastickým zmenám nálad a niekedy medzi jej konaním a úmyslom zívala obrovská priepasť.
Keď Castaneda sám stratil svoju ľudskú formu a rozoberal veci s la Gordou, ktorá ešte nebola zastabilizovaná, podporovali jeden druhého v emocionálnych výkyvoch. Castaneda: “Nevedomky sme sa sústreďovali na strach a nedôveru, ako keby toto boli jediné dve možnosti, ktoré sme mali.”
Takže strata ľudskej formy nám dáva výhodu videnia vecí tak, ako skutočne sú, bez filtrov našich prianí a strachov, ale súčasne nás robí zraniteľnými, ak nezmeníme svoj prístup k veciam. Na začiatku knihy sa nachádza príbeh, v ktorom la Gorda našla nejaký kameň, silový predmet bosorákov z minulých dôb. Keď ho so sebou chvíľu nosila, začala trpieť nočnými morami, prenasledovali ju divné bytosti a chceli ju zožrať zaživa. Don Juan vtedy zasiahol a zakopal ju na 9 dní do zeme (cez zem vraj tieto bytosti nemajú prístup k svojej obeti) a celú záležitsť vysvetľoval tak, že práve vďaka strate svojej ľudskej formy bola la Gorda prístupnejšia pre vplyv bosorákov, ktorý bol premietnutý a uložený do toho kameňa, čo našla.
Ako taká strata ľudskej formy prebieha?
Aj toto bolo nahryznuté v prvom článku, ale v The Eagle’s Gift to Castaneda popisuje z vlastnej skúsenosti. Uňho to prebiehalo nasledovne:
Nebola to bolesť hlavy; skôr to bol veľmi intenzívny tlak v ušiach. Cítil som ho aj na očných viečkach a na podnebí. Vedel som, že mám horúčku, ale horúčava sa sústreďovala len v mojej hlave. Malátne som sa pokúsil posadiť. Preblesklo mi hlavou, že mám srdcový záchvat. Prvé ma napadlo zavolať si pomoc, ale nejako som sa skľudnil a pokúsil som sa zbaviť svojho strachu. Po chvíli tlak v mojej hlave začal miznúť, ale súčasne sa začal presúvať do môjho hrdla. Chvíľu som lapal po vzduchu, chrchlal som a kašľal, potom sa tlak pomaly presunul do mojej hrude, potom do žalúdka, do slabín, do nôh a chodidiel, než celkom zmizol z tela.
Nech už sa so mnou dialo čokoľvek, trvalo to približne dve hodiny. Počas týchto hrozných dvoch hodín akoby sa niečo v mojom tele skutočne pohybovalo nadol a preč zo mňa. … Iný obraz, ktorý ma napadol, bola gundža prechádzajúca mojím telom. … V dvoch oblastiach bola bolesť skutočne príšerná: v kolenách a v nohách, hlavne v pravej; pravá noha bola horúca ešte pol hodinu po tom, ako všetka tá bolesť a tlak zmizli.
La Gorda, keď počúvala moje rozprávanie, poznamenala, že som zjavne stratil svoju ľudskú formu, že som sa zbavil všetkých mojich ochrán, alebo aspoň väčšiny z nich. … Cítil som sa odpútaný, nepredpojatý. … Nie že by som jej bol odpustil jej podrazácke správanie voči mne; bolo to, akoby ma nebola nikdy podrazila. … To, čo som cítil, nebola vnútená ľahostajnosť alebo neochota konať; nebola to ani odťažitosť či dokonca túžba byť sám. Bol to skôr podivný pocit odstupu, schopnosť vnoriť sa do daného okamihu a nemyslieť na nič iné. Konanie iných ľudí ma už neovplyvňovalo, pretože som už nemal nijaké očakávania. Podivný pokoj ovládol celý môj život.
Keď som to čítala, našla som tam veľa paralel s mojím vlastným životom, aj keď u mňa to neprebiehalo v tom poradí a tak ucelene ako u Castanedu. O moje strácanie ľudskej formy sa totiž postarali anjeli a urobili to ako sériu menších krokov: “ublíženie” z ich strany -> moja vzbura -> prerušenie kontaktov z mojej strany 😛 -> moje umúdrenie sa 😳 -> moje korigovanie niektorých svojich presvedčení -> pochvala z ich strany a potom nová runda doťahovania sa. Ale tie pocity, tie sa postupne dostavili: odstup, vnorenie sa do daného okamihu a vypnutie vnútorného monológu a úvah o budúcnosti, istá ľahostajnosť voči tomu, čo sa dialo s inými, strata očakávaní i ten pocit vnútorného kľudu… Len neviem zistiť okamih, kedy u mňa prebehol fyzický boj s ľudskou formou. Možno ich bolo viac; neviem.
Takisto teraz už lepšie rozumiem tomu, že napriek “bezforemnosti” ešte stále podlieham výkyvom nálad. Sebadisciplína nikdy nebola moja silná vlastnosť. 😕
Don Juan hovoril Castanedovi, že odstup nevedie nutne k zmúdreniu, ale že je aj tak výhodný, pretože umožňuje bojovníkovi v okamihu prehodnotiť situáciu a svoju pozíciu v nej. (Tu ešte musím na sebe hooodne popracovať. 😕 )
Castaneda takisto hovorí jednu dôležitú vec, ktorú som sa dozvedela aj ja od anjelov: On tvrdí, že počas rokov strávených s donom Juanom síce postupne uvoľňoval svoje puto so svetom, ale že toto sa dialo skôr na intelektuálnej úrovni a jeho každodenný život sa vôbec nemenil až do okamihu, kedy stratil svoju ľudskú formu. A mne kedysi Otec povedal: “Ty si myslíš, že sme s tebou mali hovoriť a vysvetľovať ti už skôr, ale potom by sa celý vzostup odohrával v tvojej hlave, nie v tvojom srdci, kde sa odohrať potrebuje… ”
Článok nadväzujúci na túto tému: “Negatívne kritériá” v našom živote
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor