Dnes sa s vami chcem podeliť o sen z noci na dnes. Nejako som vedela, že je dôležitý, už keď sa mi sníval. Bol taký iný… Tak som sa nakoniec spýtala Gabriela a ešte som si niektoré veci nechala dovysvetliť. On to síce rozpráva mne, ale mám pocit, že je to vhodné na absolútne každého človeka… Takže tu je môj zápis i nasledujúci channeling.

Snívalo sa mi. Sen mal niekoľko častí, pamätám si len úryvky. Najprv som išla niekam, vonku bolo nasnežené a začínalo sa to topiť, proste čvachtanica. Akoby som prechádzala nejakú cestu a niekomu, kto pri mne nebol, som rozprávala, že neznášam zabíjanie alebo zomieranie alebo také niečo. Že mojím cieľom je prežiť tento život tak, aby to zanechalo čo najmenšie dopady na prostredí – aby to nikoho zbytočne nepotláčalo a nikomu neuberalo priestor.

Druhá časť bola o tom, že som bývala v nejakom dome. Bol to pre mňa dosť nový domov a zrejme som sa doňho nasťahovala v sne z predošlej noci 🙂 – k tomu sa ešte vrátim (ale príznačné je, že som pôvodne napísala „z predošlého života“ 🙂 ). Bývala som v nejakej drobnej izbe s vybavením, ktorá ležala na dlhánskej a širokánskej chodbe plnej dverí. Bola tam so mnou aj moja mama a môj otec, mama bola v nejakej inej miestnosti, my s otcom sme sa o niečom rozprávali. V tej mojej miestnosti bol strašný bordel a otec sedel na stoličke pod oknom. Myslím, že som práve vstala z postele. Už neviem, o čom sme sa bavili, ale bola to príjemná debata, len mi bolo treba ísť na záchod a poumývať sa. Tak som si nohy strčila do dvoch šálok plných čaju 🙂 , vzala som si vrecúško s toaletnými vecami a vyšla som na chodbu (čo bolo dosť haluzné v tých šálkach – boli vysoké a úzke, takže som len „klopýtala“ 🙂 ).

Chodba bola celkom prázdna, pokrytá hnedým nízkym plyšovým kobercom s drobnou pikovou vzorkou. Pred mojimi dverami v strede chodby bolo také tmavšie miesto, nie vyšúchané, len vlas bol položený inak. To miesto malo tvar +, pričom čiarka pozdĺž chodby bola trošku dlhšia. Od neho viedla nepatrná cestička oboma smermi chodby, ale viditeľné odtlačky šľapají boli nasmerované doprava. A všade po stenách vedľa seba v hustom, pravidelnom odstupe, boli dvere a dvere a dvere a dvere… Všetky rovnaké, hnedé, bez označenia a s obyčajnými otočnými gombíkmi miesto kľučiek.

Pobrala som sa doprava. Akoby som v tej časti sna, ktorú si už nepamätám, bola touto cestou išla predtým. Na konci chodby začínal nejaký luxusný priestor. Boli tam otvorené dvere a nimi som prešla do čohosi, čo vyzeralo ako hodne panské sídlo, palác či niečo podobné, ale nie starobylé, lež celkom moderné. Boli tam spletité chodby, všetky dvere pootvárané, cez ne bolo vidno blahobytne, pohodlne, moderne a veľmi nákladne zariadené izby. Vedela som, že som tam už bola a toto všetko som už videla. Poznala som svoju cestu do kúpeľne: doprava, za roh, doľava, doprava cez dvere a bola som tam. Vedela som, ako sa tam dostanem, ale pritom si spomínam, že som si myslela, aké nezmyselne spletité to všetko je… Dvere neboli označené. Žiadne dvere neboli označené.

Keď som tam bola predtým, museli byť priestory celkom prázdne (t.j. bez ľudí) a ja som ich skúmala a takto som tú kúpeľňu našla. Ešte som si to v tom mojom sne pamätala.

Teraz sa po priestoroch pohybovali ľudia. Najprv som myslela, že idem do nejakej firmy, ale všetci mali sivé šaty a biele čiapočky s krídielkami, ako ich nosia Holanďania. Tak som sa len prihrbila, tvárila som sa, že „ja tu nie som“ a išla som ďalej.

Kúpeľňa bola obrovská, možno väčšia ako naša obývačka, ktorá má svojich 35 m2. Bolo v nej všetko a všeličo a všetko to bolo ladené do mahagónového dreveného tónu. Asi som si pustila hudbu (počas spánku mi asi už hralo rádio, má svoj časovač) a vtedy prišla nejaká žena v sivom s čepcom. Zastala vo dverách a len ma skúmavo sledovala. Pozdravila som ju a spýtala som sa, či nevadí, že som tam prišla, že či ľuďom v tej firme nezavadziam. Povedala, že nie, len že sa mám správať s empatiou. Nepočula som ju dobre cez tú hudbu a tak som chcela hudbu vypnúť. Stláčala som gombík, ale nešlo to. Pristúpila ku mne a spolu sme sa pozerali na celý rad rôznych zariadení. Zistila som, že stláčam diaľkové ovládanie CD prehrávača, ale hudba asi ide z kazety, ktorú som priniesla… Začala som stláčať STOP gombík na kazeťaku. Nič. Vtedy som spozorovala, že tých kazeťakov je vedľa seba v dlhom rade veľa rovnakých a každý má gombíky napísané v inej reči. Tá žena mi pomohla nájsť kazeťak so slovenčinou, stlačili sme gombík a hudba prestala.

Povedala som jej, že bývam na tej dlhej chodbe. Povedala, že vie. Pýtala som sa, čo je ten priestor, či je to firma. Povedal, že nie, že je to priestor, v ktorom bývam. Oni sú sluhovia v tom priestore a starajú sa oň, ale mala by som k nim pristupovať s úctou, nie s nadradenosťou. Pýtala som sa, či mi priestor patrí. Vraj nie, len v ňom bývam. Pýtala som sa, či si doňho môžem priviesť iných ľudí. Prisvedčila. A potom v rozhovore odznelo ešte čosi také, že je to priestor mnohých ľudí a tiež v ňom bývajú a prechádzajú sa, ale ja ich nevnímam – vnímam len tých ľudí, ktorých poznám.

Povedala som jej, že ja tam bývam s otcom a mamou, ale môj otec už dávno nežije a napriek tomu býva s nami. Povedala, že so mnou tam bývajú všetci moji ľudia.

Niečo mi vŕtalo hlavou a spýtala som sa, či medzi tými sivými je aj Gabriel. Povedala, že ten priestor je Gabriel, že sa pohybujeme v jeho vnútri.

Po zobudení, ešte v ospalosti, som sa na sen pýtala Gabriela. Rozprávali sme sa o tej dlhej chodbe s dverami a dozvedela som sa, že za každými tými dverami žijú v takom malom kutlochu ako ten môj iní ľudia. A že všetci máme ten luxusný byt na konci k dispozícii, ale žijeme v malom kutlochu.

Takisto mi povedal, že som z toho kutlochu vyliezla len kvôli potrebe (=ísť na záchod 🙂 ) a len kvôli nej som začala otvárať dvere a zisťovať, kde ten záchod je. Ale že len čo som to zistila, prestala som dvere otvárať, akoby ma nezaujímalo, čo je za nimi. Proste žijem na chodbe plnej dverí a poznám len tie svoje – a to preto, že keď z kutlochu vyjdem, nechávam si ich otvorené.

Pýtala som sa i na svojho otca. Povedala som Gabrielovi, že býva so mnou, hoci už odišiel. On na to odpovedal, že neodišiel otec, ale som odišla ja a teraz (v tom sne) som sa vrátila.

Teraz ešte ten sen z predošlej noci: Nasťahovala som sa do nejakého nového bytu. Vedela som, že je to môj nový byt. Bola to staršia budova s hrubými stenami a užšími, vysokými oknami, z ktorých bolo vidno iné budovy a hlavne nejaký park a zelené stromy medzi nimi. Bol to pekný výhľad. No a Už si pamätám len, že som vybaľovala veci. Mala som tam takú maličkú skriňu na šaty, že som sa bála, kam celý ten svoj šatník napchám, ale napodiv som mala len málo šiat a v pohode sa do nej zmestili. Potom som začala vyberať šperky – kamene na retiazkach. Bolo ich hodne, ale na stole bola taká porcelánová okrúhla krabička na nôžkach, do ktorej sa v pohode zmestili. Nakoniec som vyberala kamene a kládla ich na podokenicu. Spomínam si na ametystový a citrínový kryštál a na aragonitový zhluk, ktorý som okamžite odniesla do okna, pretože bol dôležitý.

Channeling s Gabrielom:
Gabriel, ráno sme rozprávali o tom mojom sne.
ANO
Zapísala som všetko, čo sme hovorili?
NIE
Na čo som zabudla?
ZMYSEL BUDOVY
A aký je zmysel tej budovy?
STVORENIE
Myslíš, že budeme vedieť písať?
NIE
Čo mám urobiť, aby sme vedeli písať?
ZNOVA TO PRECITAJ
Dobre, idem na to…
To prvé, ten prvý sen, to je o mojom živote, že?
Áno. To je obmedzenie, ktoré si si dala, než si sa narodila. Doteraz si za sebou zanechávala hlbokú stopu – a teraz bolo na čase skúsiť to urobiť inak. A preto ti aj nevychádzali všetky tie pokusy, kedy si sa chcela zviditeľniť: ako textárka, spisovateľka, speváčka…
No hej, speváčka bez hlasu.
Nešlo ti o spievanie, ale o to, aby ťa videli. V posledných životoch ti vždy išlo o to. Sebapredvádzanie. Skúsila si to znova – ale tentokrát to nevyšlo. Situácia bola nepriaznivá. Nemalo ťa byť vidieť. Nemala si zanechať stopu.
Vlastne ani teraz ma nevidno…
Je to stále to isté. Nebude ťa vidno. Stopu zanechávaš, ale vidno ťa nikdy nebude.
A ak by som to porušila?
Začneš tvoriť karmu. Chceš?
Nie. Dobre, presvedčil si ma. Idem čítať ďalej.
Teraz ten druhý sen. Gabriel, robím preklepy. Je to signál, že nemám písať?
🙂 Nie, je to signál, že máš skrehnuté ruky a zlú koordináciu. Zavri si okno a prestaň sa triasť od zimy. 🙂
Chcela som sa spýtať na tú budovu, v ktorej sa to odohrávalo. Z analýzy snov viem, že budovy sú obvykle obraz nášho vnútra.
Je to tak. Je to obraz tvojho vnútra – so všetkým, čo už začínaš vnímať. Obvykle ľudia vnímajú len svoj „domček“ alebo „bytík“. Tebe sa konečne otvoril pohľad aj na tú rezidenciu na konci chodby – a začala si vnímať aj tie iné dvere na chodbe. Ako sa vám rozširuje vedomie, tak sa vám mení váš „vnútorný dom“ a dostáva nové a nové priestory.
Tí sluhovia v sivom, to bol operačný systém?
🙂 Nie celkom… Zatiaľ vidíš len moju časť systému. Nechceme, aby si videla viac, než začneš chápať. Prijímaš informácie, ale nedávajú ti zmysel. Musíme čakať, až si svoj zmysel urobíš, potom sa ti otvoria nové dvere.
Takže každý, kto začína otvárať dvere, ich otvára zvnútra „svojho“ anjela?
Aké „zvnútra“? Idete zvonku dovnútra. Z tej maličkej bodky na povrchu, ktorá je váš svet, až dovnútra do stredu, k Otcovi, ktorý je všetkým, čo kedy budete poznať.
A vy, anjeli, toho poznáte viac?
Vidíme aj iné, ale obvykle sa pohybujeme len v tomto.
Počkaj, nejako mi došli otázky. Idem čítať. A nejdem čítať! Spomenula som si. V mojom sne vystupuje môj otec, ktorý je už mŕtvy, a viem, že i moja mama, ktorá ešte žije – ale v sne som ju nevidela. Čím to je?
OSTAVA V SVOJEJ IZBE
Tým myslíš, že žije v takej malej kutici – ale že je to iná kutica ako tá moja?
Presne. Tvoj otec už žije len v tvojej kutici v jednej podobe a v jej kutici v inej podobe. Je to spomienka, nie duch. Ale pretože prítomnosť, minulosť a budúcnosť sa odohrávajú v tom istom okamihu, tak ešte stále pri tebe žije.
Žije vo mne?
Je to trochu iné a zložitejšie. Každý človek za sebou zanecháva energetický imprint v akaši. Ty komunikuješ s týmto imprintom, hoci duša tvojho otca je už znova v tele.
Ten imprint môžem nahradiť odtlačkom? 🙂
🙂 Nahraď.
A keby som v sne mala moju mamu?
Zasa by si komunikovala s jej energetickým odtlačkom.
Nakoľko je taký energetický odtlačok verný?
Úplne. Obsahuje všetko z danej inkarnácie.
Aj budúcnosť tejto inkarnácie?
🙂 Áno. Všetko je ten istý časový okamih. Nerozmýšľaj o tom; ešte nemáš schopnosť pochopiť.
Tá široká chodba s tými dverami…
To je život. Život vás všetkých.
Ako duší alebo ako ľudí?
Ako dusí v určitej inkarnácii.
To, že som si pamätala cestu do kúpeľne, to bolo tým, že som zabudla na časť sna?
🙂 Zabudla si, lebo sa ti to snívalo v inom živote. Postupne chodievate ďalej a ďalej. Otvárate nové dvere. A niekde si to pamätáte a preto sa zakaždým dostanete v svojom vývoji ďalej. Pritom vás ženie len čistá potreba alebo nutnosť. Zo zvedavosti žiadne dvere neotvárate.
A keby som teraz išla po chodbe a pootvárala dvere do iných izieb a poslala tých ľudí do rezidencie?
A čo iné robíš?
Ups. 😕
🙂 Ups.
Prichodím ti hrozne blbá, čo?
Ani nie. Si taká múdra, ako môžeš v danom okamihu byť. Každý z vás je to najlepšie, čo v danom okamihu môže byť. 🙂
Teraz som si spomenula, že som tej sivej vravela, že by bolo treba kúpeľňu nejako označiť.
Aby ju našli aj tí druhí… Niekedy im to priveľmi uľahčuješ. Svojou cestou musia prejsť sami; dávať im niečo „predžuté“ pod nos im nepomôže, skôr im to zhorší ich vývoj.
Ale kde je tá správna miera?
To zistíš vždy v danej situácii.
Gabriel, prečo práve kúpeľňa?
To je miesto, ktoré je pre teba životne dôležité a preto ho budeš vždy hľadať ako prvé.
A ako druhé? Špajzu?
Asi nie. Knižnicu. 🙂 Alebo počítač. Podnety potrebuješ viac ako jedlo.
Proste som knihomoľ. Žeriem knihy.
🙂 Zasa je to o tebe… a čo ten sen? 🙂
Myslím, že ťa pohryziem! Tak poďme na to „správať sa k sivým s empatiou“. Viem, že je to dôležité, ale neviem si pod tým nič predstaviť.
Čo je empatia?
Schopnosť vcítiť sa do toho druhého.
Keď máš do činenia s obslužným systémom, ktorému hovoríš „siví“, máš do činenia s iným typom energie, než na aký si zvyknutá. Sivých si nevieš namodelovať, lebo o nich nič nevieš. Je pokrok, že ich vidíš – obvykle sa mihajú ľuďom na pozadí ako nejaké „náhody“. Ak niečo nepoznáš, musíš sa snažiť vytvoriť tomu priestor a pozorovať to bez predsudkov, aby si zistila, čo to vlastne je. To je tá „empatia“. Pozorovanie bez predsudkov, tolerancia, akceptovanie a postupné nachádzanie štruktúr v tom, čo vidíš. Nezavadzať len preto, že ty máš na veci iný názor. O ich práci nevieš nič. Tak ju neriaď, len pozoruj a prispôsobuj sa. Ste rovnako dôležití hráči v tej istej hre. Keď sa jeden povýši, hra stratí stabilitu a zrúti sa.
Smrť?
A nová hra.
Takže preto ma tá sivá len sledovala… Ale neskôr mi pomáhala.
Vždy ti pomôžu, keď ich budeš rešpektovať… a keď im dovolíš, aby ťa podporovali.
Ale kto sú? Anjeli?
Môžeš im hovoriť aj tak. Energie ako ty, ja a všetko okolo nás.
A vidia ich všetci rovnako?
Každý ich vidí podľa svojho. Naposledy si ich vnímala ako strašidelné bytosti, pretože si sa bála. Teraz, keď sa nebojíš, vnímaš ich ako „obsluhu“.
Nechcela som im zavadzať. Cítila som, že som možno na nesprávnom mieste.
To len kým si nezvykneš na nový stupeň existencie.
Ale potom to skutočne bolo o tom, čo príde?
A čo si myslela? 🙂
Bola to akaša?
Akaša nie je miesto, akaša je energia. Máš celkom nesprávne vnímanie akaše.
Predstavujem si ju ako knižnicu.
A potom sa rozčuľuješ, že v tých knihách nič nevidíš. Pritom z nej sťahuješ informácie zakaždým, keď opustíš telo, a často i počas dňa.
Ale nie je na závadu, keď si človek vytvorí obraz akaše ako knižnice?
Len dovtedy, ak nemá problém v mimofyzickom bytí čítať. Ty si sa musela začať vypytovať „personálu“, pretože tajkto čítať nevieš.
A aké spoľahlivé sú informácie, ktoré takto stiahneme?
Prechádzajú cez vaše filtre. Stačí, ak ťa niekto neznáša, a tvoju informáciu skreslí. A to už vieš.
Prepáč.
Niet čo prepáčiť. Nemohla si vedieť. Ale aspoň to bola nová skúsenosť a niečo si sa zasa dozvedela.
Gabriel, tie šálky miesto topánok… To bolo čo?
Obraz z tvojho života. Z nejakého dôvodu si sa zapodievala šálkami a čajom. To sa prenieslo do tvojho sna. A pretože ťa tie myšlienky štvali, obmedzovali ťa v pohybe. 🙂
Tak toto by som sama nebola nikdy vymyslela! Fakt! Ďakujem.
🙂
Zas ma napadá: opakovala sa hnedá, drevená farba a štruktúra. Má to nejaký význam?
Pragmatizmus. Snaha udržať nohy za každú cenu na zemi.
Robím poriadny špagát, čo?
Pre teba je to poriadny špagát… Pre nás maličký pokrok. Raz sa toho pragmatizmu budeš musieť vzdať. To je obrovský problém, ktorý nás oboch ešte len čaká. Tie nohy sa budú musieť odpojiť od zeme. Od istého bodu neexistujú otvorené zadné vrátka.
Desíš ma.
Aj ja sa toho dosť obávam. Bude to ťažký boj. Aspoň už nie si taká tvrdohlavá… 🙂
Tie kazeťaky…
Možnosti. Veľa a rôznych, podľa toho, čo práve potrebuješ. Len ich treba použiť.
Spomenula som si na tú hudbu. Haluz… Bol to Erique Iglesias, Rhythm Divine, božský rytmus.
🙂
Neviem, asi to už mám všetko. Možno ten druhý sen z predošlej noci. O čom bol?
O zmenách v tvojom vnútri.
A ten aragonit?
Krehké, mäkké, mnoho výčnelkov toho istého. Keď si to dala do okna, privolala si si ochranu a očistu.
A tie šaty?
V skutočnosti máš veľmi málo šiat – to sú tvoje rôzne povahy. V živote máš síce plné skrine, ale toto bolo niečo iné – tie podstatné časti z teba, nie to, čo ukazuješ navonok.
Ale ja už si nepamätám, aké šaty tam boli…
Podstatné je, že si si ich do tej skrine dala. Rozhodla si sa, kým budeš.
Tak toto by som nebola nikdy povedala…
A aj tak si to napísala.
Ja alebo ty?
🙂 Ja… cez teba.
Čiže ten nový byt je nová etapa môjho života?
Vysoké poschodie. Vidno do diaľky. Dole všetko to krásne a bezpečné, čo máš tak rada, ale už si niekde nad tým.
Nohy preč zo zeme.
To bude nasledujúci krok…
Dobre, tak už to mám. Rozprávali sme spolu?
ANO
Nakoľko je to skreslené?
NIE VELMI
Ideme opravovať tie skreslené časti?
NIE
Na škále od 1 do 10, kde 10=absolútne presné, kde sa pohybujem?
OSEM
A teraz otázka za milión. Kam to dať? Pôvodne som chcela na minigrimi, ale ono sa to asi hodí aj na Angelárium. Tak kam?
OBE