Tento príbeh som našla v newsletteri Guya Finleyho. Ja som odjakživa príbehová, to ja môžem, takže si dám tú námahu a preložím ho aj pre vás 🙂 :

Pekná malá výveska nad novým obchodom v meste bola jednoduchá. Vyrezávaným písmom hlásala: Obchod so vzácnym vínom. Hneď pod ňou visela menšia šípka, ktorá ukazovala na sústavne otvorené dvere obchodu. Na nej stálo namaľované jasnou farbou:

Návšetvníci sú vítaní! Poďte ochutnať rozdiel!

A vnútro obchodu bolo vždy vysvietené, aby nijaký náhodný okoloidúci nemohol obchod považovať za zatvorený.

Jedného dňa vošiel do obchodu mladý muž. Zdvotilo pozdravil majiteľa a spýtal sa, či by mohol ochutnať niektoré z predávaných vín. Na jeho veľké prekvapenie však majiteľ obchodu povedal, že obchod predáva len jedno jediné víno – vzácne, ale že majiteľ mu rád naleje pohárik na ochutnanie.

Kým majiteľ nalieval pohárik, mladý muž nedokázal udržať svoje myšlienky pre seba a tak sa spýtal: “Nie je to hrozne ťažké, udržať sa predajom jedného jediného vína?”

Keď mu majiteľ obchodu s úsmevom odpovedal, odpoveď ho zaskočila a zmiatla: “Myslím, že všetko závisí od povahy vášho biznisu.” A s tým mu majiteľ podal na ochutnávku pohár tmavočerveného, nesmierne voňavého vína. A pokračoval:

“Toto víno nechutí každému,” ale v jeho slovách nebolo ospravedlnenie. Potom stíšil hlas, akoby hovoril o nejakom tajomstve: “Sú však ľudia, ktorí keď ho ochutnajú, už nikdy nechcú piť nič iné.”

“Uvidíme,” povedal mládenec a zdvihol pohár k perám. “To by bolo nejaké veľmi mimoriadne víno.” A snažiac sa vyzerať dostatočne fundovane, ako že rozpozná rozdiel, privoňal k vínu, párkrát ho popreháňal po pohári a potom sa pomaly, rozvážne napil.

Chvenie začalo v jeho ústach… takmer triaška… a premenilo sa na lahodné, akosi známe teplo, ktoré ho preniklo zvnútra i zvonku, akoby sa vnoril do tekutého slnečného svetla. Zabudol, že tam stojí – ba zabudol aj, že má v ústach víno. Bol taký zachvátený náhlou záplavou pocitov a neschopný im odolávať, že sa nezmohol na nič iné než dúfať, že majiteľ obchodu nespozoruje, čo sa s ním deje. Našťastie sa mu majiteľ obchodu práve obrátil chrbtom, pretože vracal fľašu vína späť na policu. Rýchlo postavil pohár na pult a skrývajúc svoju podivnú reakciu na víno za najúprimnejší úsmev, akého bol schopný, mládenec poďakova majiteľovi obchodíku za jeho ústretovosť, otočil sa a vyšiel von.

Toho večera siel mládenec na párty k svojim blízkym priateľom, ktorí oslavovali nečakanú šťastnú udalosť v ich živote. Ale chuť vína z popoludnia bola ešte stále s ním. Bol duchom neprítomný – takme cudzinec medzi svojimi vlastnými ľuďmi. A ešte väčším prekvapením bolo, že keď sa v ten večer podávalo jeho obľúbené víno, chunalo staro a potuchlo. Napriek tomu ho pil… pohár za pohárom. Nie preto, že by mu chutnalo alebo aby lepšie splynul so spoločnosťou, ale preto, aby mu noc rýchlejšie prešla, aby zabudol, ako zvláštne sa ho dotkla ochutnávka toho špeciálneho vína poobede v obchode, o ktorom dovtedy ani netušil. Ale čím viac pil, tým jasnejšie si pamätal…

Na druhý deň sa zobudil z nekľudného spánku. Ani nevedel, ako sa dostal domov a do postele. Jednu vec však vedel celkom určite – chcel zabudnúť na všetky tie divné udalosti predošlého dňa. Ale nemalo sa tak stať…

Celý deň nedokázal myslieť na nič iné, len na to čudné víno, ktoré ochutnal deň predtým. Nakoniec, v poryvoch medzi strachom, že prišiel o rozum a zistením, že v tomto stave nedokáže nič poriadne urobiť, odišiel z práce a zamieril priamo do toho obchodu so vzácnym jediným vínom.

Cestou tam ho zožierali obavy, že obchod bude zatvorený, alebo ešte horšie, že už nebude vôbec fungovať. Čím viac sa k obchodu blížil, tým väčší bol jeho strach. Veď čo by si počal, keby nedokázal nasýtiť svoju žiadostivosť po tomto novom víne? V tomto stave dorazil k obchodu a obrovsky sa mu uľavilo, keď videl, že je otvorený. Vošiel dovnútra, zhlboka sa nadýchol, akoby do seba nasával celú tú aromatickú atmosféru na jeden dych. Starý majiteľ obchodu si ho pozorne premeral, ale nepovedal nič. Obaja boli ticho, ale napriek tomu v týchto okamihoch prebehlo medzi nimi mnoho informácií. Potom mladík s vedomím, že nemá význam nič predstierať,  začal majiteľa obchodu zaprisahávať.

“Prosím!” povedal s pohľadom sklopeným na drevenú latkovú podlahu. “Musíte mi povedať, čo sa tu deje! Ešte ani deň neuplynul od toho, ako som sem prišiel a ochutnal vaše víno, a mám pocit, akoby všetko, čo mi bolo doteraz drahé, stratilo celkom cenu… Čo sa to so mnou deje? Neviem už myslieť na nič… “(a hoci so sebou zápasil, vedel, že to nakoniec vysloví) “…okrem toho… vína!”

Pozrel nahor a do očí majiteľa obchodu a odrazu si prichodil ako malé dieťa pod bedlivým, skúmavým pohľadom… akoby bol hodnotený za niečo mimo jeho vedomia… láskavým, ale rezervovaným dospelým. Ale najviac ho šokovalo, že majiteľ obchodu nebol ani trošičku prekvapený jeho otázkami alebo doprosujúcim správaním! A vtedy si uvedomil, že položil nesprávnu otázku. Miesto “Čo ste to so mnou urobili?” sa mal spýtať “Kto ste?” A čo ho zaskočilo ešte viac bolo, keď v nasledovnom okamihu začul odpoveď na svoju nevyslovenú otázku.

“Pred mnohými, mnohými rokmi v mojej vzdialenej vlasti sa strhla Veľká Vojna. Nič podobné sme dovtedy nepoznali… a ani odvtedy. Pretože veľké nebezpečenstvo viselo nad krajinou, náš dobrý kráľ – nech jeho meno ešte dlho znie v sláve – sa rozhodol, že najlepšie svojich obyvateľov ochráni, keď ich vyšle ďaleko, až celkom na hranice svojej ríše. Tam budú v bezpečí, bude sa im dariť a zostanú tam, kým sa povstanie a konflikt nepominie. Potom sa vrátia domov.” Odmlčal sa a zvažoval, čo práve povedal. Keď si bol istý, že je to tak, ako chcel, dodal: “Aspoň si myslím, že taký bol plán.”

Stíchol, nalial si vína a prisunul pohár k mladíkovi s otázkou, či si dá aj on. Mladík nadšene súhlasil.

“Avšak veľa z týchto obyvateľov, ich detí a detí ich detí žilo už tak dlho v tých vzdialených častiach ríše, až zabudli, odkiaľ tam prišli… a zabudli na svojho dobrého kráľa.  A preto som tu, v tomto meste. Poslali ma vypátrať týchto stratených obyvateľov a ak budú chcieť, odviesť ich späť domov.” Pozdvihol pohár na pozdrav a mladík ho napodobnil, aj keď celkom presne nevedel, o čom sa bavia. Obaja si upili a spoločne vychutnávali pocit blaženosti. Okamih sa preťahoval. Ale jeden z nich mal ešte nezodpovedané otázky, takže okamih dlho nevydržal.

“Pane, je mi ľúto, že sa niekto v tomto svete stratí, ale čo to má spoločné s tým zvláštnym vplyvom, aký na mňa má to vaše víno?”

“Víno, ktoré predávam, je robené z istého vzácneho hrozna a jedinečného korenia, ktoré rastú jedine na pahorkoch mojej vlasti. A hoci chodím po celom svete a hľadám stratených obyvateľov našich pahorkov, to toto víno robí celé hľadanie miesto mňa… pretože každý muž a žena a dieťa, nech už boli hocijako dlho v cudzom svete a odlúčení od svojho domova, poznajú jeho chuť. Aj keď celé generácie prešli a ich deti v živote toto víno neochutnali, napriek tomu stačí jeden malý hlt a oni sa mi odhalia – tak ako ste sa mi odhalili vy.”

Zastal len na tak dlho, aby sa ubezpečil, že mladík porozumel plnému významu jeho slov. “Viete, toto víno má schopnosť zobudiť v našich ľuďoch dávno zabudnutú spomienku. Donúti ich rozpamätať sa na miesto, z ktorého vyšli. A keď už sa raz rozpamätajú, nie je pre nich nič dôležitejšie ako to, aby sa vrátili späť domov.” Usmial sa na svojho rovnkao rozžiareného návštevníka. “Áno… stačí jeden hlt. Jedna ochutnávka.”

A mladík znova prisvedčil, ale tentokrát už vedel, prečo…–