Už som tu viackrát spomínala, že trpím tým istým problémom ako mnoho iných Slovákov; volá sa susedia. Tí moji sú ako skupinka podráždených paviánov. Prekrikujú, rozťahujú sa, poškodia, na čo dosiahnu, najlepšie sa cítia na cudzom, otĺkajú každého, kto im príde pod ruku…
Ako ezoterik viem, že človek by mal v sebe nájsť schopnosť vidieť to dobré aj v takýchto “ksichtoch”. No hej – ale vedieť a dokázať sú dve dosť odlišné veci… 😕 Kedysi som si povedala, že budem ezoterikom vo všetkých oblastiach s výnimkou tejto jednej. Ale to nejde. Tak som si povedala, že sa pokúsim nájsť na nich niečo pozitívne. A dva roky sa pokúšam a pokúšam a stále nič… 😦
Dnes prišiel prelom! Sledovala som ich, ako v tejto zime za ohlušujúceho vresku a trieskania kovovými záhradnými stoličkami pchajú svoje decko do bazéna… a tíško som žasla. Radšej som sa pobrala na záchod, aby som sa nemusela prizerať… Poznáte to? Na záchode vždy mávam tie najlepšie nápady. A ako si tam sedím, odrazu ma v plnej jasnote a zreteľnosti napadlo:
Vďaka za nich! Vďaka za to, že sú!
Lebo keby neboli, tie zlé vlastnosti, ktoré sa zozbierali u nich a ktoré takto predvádzajú, by aspoň čiastočne mohli skončiť na mne a ja by som s nimi musela žiť…
Vďaka za to, že sú!
Tomu sa povie osvietenie. 😆










Povedz svoj názor