Včera (alebo to bolo už dnes? 😛 ) som do článku “Potrebujem poradiť” dopísala dovetok s tým, čo ma diskusia k nemu naučila. Až neskoro som si uvedomila, že by bolo možno lepšie urobiť z toho samostatný článok – hlavne preto, že ide o zásady vzájomného zaobchádzania, a potom aj preto, že systém nezvládol spústu komentárov a začal ich nejako chybne vkladať jeden cez druhý. Takže tu je moje “naúčnoje otkrýtie” 😛 zo včera:
Myslím, že viacerým nám vzala dych tá záplava emócií, ktorá sa tu uvoľnila a prevalila… Nevedela som, či sa mám smiať, nadávať alebo si založiť slnečné okuliare, naliať whisky a zapáliť cigáro (=moja predstava úspešnej bosorky) 😛 … Ale bolo to poučné – ukázalo mi to, že nás všetkých čaká ešte kopec práce a hodne vŕškov, do ktorých sa budeme musieť vyštverať.
Rozmýšľala som, čo si zo situácie, ktorá vznikla, vziať. Napadlo ma hneď niekoľko veci:
1.
Keďže vám aj tie “neezoterické” články viacerým padnú dobre, nevzdáme sa ich celkom, ako som to pôvodne plánovala. Už sme telefonovali s Auríkom a dohodli sme sa, že v budúcnosti, keď budeme písať niečo z nejakého “mecheche”, bude to mať aj istú “omúdrievaciu” časť – napríklad napíšeme podrobnejšie, čo sme robili a prečo. Už asi nemá význam meniť minulé články, ale do budúcnosti by to mohla byť celkom dobrá zásada.
2.
Ak máte problémy odlíšiť, čo je čí článok, tak na to existuje jedna celkom dobrá pomôcka.
- Ak ja uverejním niečo, čo mi poslal niekto iný, je to vždy v začiatku článku.
- Ak spracujem niečo zo zdroja a doplním to aj svojím pohľadom, je to ako linka na originál buď v začiatku alebo na konci článku (alebo niekde v článku spomenuté).
- Ak píše články Aurík (zatiaľ jediný spoluautor, ale čo nebolo, môže byť…), je to vyznačené vždy v heslách pod článkom: “Auríkove články”.
To by vám malo uľahčiť orientáciu.
3.
A teraz prichádza “rana pod pás”. Viacerí ste sa pozastavili, koľko ľudí odrazu vypenilo, ktorí boli po celý čas ticho… Kedysi nám jedna kolegyňa priniesla citát: “Nebojím sa svojich priateľov – môžu ma len zradiť. Nebojím sa svojich nepriateľov – môžu ma len zabiť. Ale bojím sa všetkých tých tichých, s nemým súhlasom ktorých sa deje jedno i druhé…” A tento citát akosi ukazuje na atmosféru, ktorá sa vytvorila na tomto blogu.
Všetci, čo sme tu, máme rovnaký patent na múdrosť (t.j. nijaký). Všetci, čo sme tu, máme rovnaký hlas (ale iba ja môžem mazať nejapnosti a vulgarizmy 😀 ). Všetci, čo sme tu, sa učíme – jeden od druhého. Niekto nás učí a niekoho učíme my. Uvedomili ste si už niekedy, že sa vám deje len to, čo dovolíte, aby sa vám dialo? Ak vám niekto mrzko povie a vy ukrivdene mlčíte, nečakajte, že niekto iný vytiahne do vášho boja… Takže prvé pravidlo budúcnosti: keď niekto niekomu povie škaredo, dotyčný má právo a povinnosť ohradiť sa. Nemusí ísť okamžite na osobnú úroveň a prskať. Stačí, ak na nejapnosť zareaguje “Spôsob, akým komentuješ, mi neurobil dobre.” (A ak nejapnosť bude pokračovať, je to pre mňa signál na výmaz…) Ale povedať to bude musieť každý sám za seba. Teda nie Janko za Marienku, ale Marienka sama za seba… “Nehnevaj sa, kamarát, ale nepáči sa mi tón, ktorý používaš.” (Mimochodom, všimnite si nepáči sa mi tón miesto máš divný tón. Maličkosť – ale dosť podstatná, nie?)
Napísala som “právo a povinnosť”. Prečo? Sme tu rôzne generácie. Ja niekedy keď vidím, ako si tí mladí medzi sebou povedia bez toho, aby si okamžite podrezali krky, tak sa mi otvára nožík vo vrecku… Každá generácia má asi svoje vlastné zvyklosti. Keďže tu sme len bezveké mená, niekedy si generačne dokážeme parádne stúpiť na otlak… Čiže ak mi niečo vadí a neohradím sa proti tomu, tak s tým súhlasím. Môžu to voči mne použiť beztrestne i nabudúce tak dlho, kým sa neohradím. Dohodnuté?
Prvá sada pravidiel pre komentovanie:
- Ak mi niekto brýzga, ohradím sa. Všetci máme rovnaký hlas.
- Ak sa neohradím, znamená to, že mi to nevadí. (A potom už nikdy, nikde, v žiadnej budúcnosti a nijakom “minulom, prítomnom, budúcom či paralelnom živote” 😛 nebudem môcť pozdvihnúť svoj hlas a nariekať, ako sa mi ukrivdilo…)
Viem, bude to ťažké navykanie. Na Slovensku, žiaľ, nie sme zvyknutí bez obáv a výčitiek svedomia si hájiť to svoje. Nuž, toto je len internet… bezpečné miesto a navyše server v Amerike. Dobrý priestor na to, aby sme s tým začali… 🙂
4.
Všetci máme rovnaký hlas. Nie sú tu múdrejší ani hlúpejší, nie sú tu “patriacejši” a “menej patriaci”. Niektorí sa náhodou poznáme, ale to neznamená nič viac a nič menej – len to, že sa náhodou poznáme. Niektorí z vás tu sú mi bližší než vlastná rodina – a pritom som sa s nimi v živote nestretla a možno ani nikdy nestretnem… Takže toto tu nie je o vzájomnom poznaní sa a schádzaní sa a zgrupovaní sa a oddeľovaní sa. Toto je o výmene názorov. (Proste vám vymením váš názor za môj… 😆 Piánko, išlo len o vtip! 😛 Zatiaľ.)
Ak sa vám niečo nepáči, každý z nás má rovnaké právo to povedať. “Helar, tento článok sa mi nepáči, nič som si z neho nevybral(a).” Dobre. Pôvodne som myslela, že takto poslúžia hviezdičkovania článkov, ale toto v komentári je rovnako dobrá (alebo aj lepšia) spätná väzba. Nič sa nedeje. Všetci máme rovnaký hlas a máme preto právo povedať si, či sa nám niečo páči alebo nie. Zasa si všimnite: sa mi (ne)páči miesto (nie) je dobré. Maličkosť s veľkým dopadom.
A ako v predošlom bode: viem, bude to ťažké navykanie. Aby som to uľahčila, urobím tu niekde podstránku s názvom Múr nárekov (dnes už neplatí) a ak sa váš pocit nebude dať vyjadriť pri konkrétnom článku, môžete ho vyjadriť tam. (Dajte mi deň-dva. Musím ukoristiť vhodný obrázok. Oni sa okolo toho Múra nárekov totiž neradi dávajú fotiť, koťuhy. 😛 )
A zas bude platiť: ak sa nevyjadrím, znamená to, že nemám námietky. (A teda že si ich nemám právo uplatňovať neskôr. Minulé, prítomné, budúce a paralelné životy… 😛 )
Čiže druhá dvojica pravidiel:
- Pri článkoch alebo na samostatnej podstránke mám nárok povedať si, ak mi niečo nesedí. Tieto vyjadrenia ostatní budú brať s plnou vážnosťou. Všetko je diskutovateľné (len slovenská politika nie).
- Ak nič nikomu nesignalizujem, znamená to, že mi nič nevadí.
Všímate si, ako sa pekne princíp opakuje?
5.
Prichádza moja obľúbená téma – kvákoviny typu vulgarizmy, osobné útoky alebo celkom jednoducho písanie pre písanie. S tými vulgarizmami viem ešte niečo urobiť. Sadnem si, nalejem si 😛 , zabrainstormujem a na čiernu listinu komentárov dám všetky oplzlosti, na ktoré si spomeniem. Zvyšok prenechám na WordPress, nech si vychytáva.
Problém bude s tým ostatným. Ani osobné útoky ani bezduchosti (“písanie pre písanie”, krycí názov PPP projekt 😀 ) mi WordPress nevychytá. To už asi zostane na nás.
Bola by som rada, keby sme takéto komentáre označovali ako “podozrenie”, pretože nemôžeme nikdy celkom presne vedieť, ako to ten dotyčný presne myslel. (Do hlavy ľudí nevidíme. Chvalabohu.)
Ak teda niekto má pocit, že sa na neho osobne osobne útočí, poprosím ho nezaujať stanovisko, ale napísať ako komentár “podozrenie OU!” (alebo “au!”, ak je vám to lepšie 🙂 ). A nerozoberať to, len ukázať, že niekto iný práve prekročil dohodnutú líniu.
Ak nemáte pocit osobného útoku, ešte vždy máte možnosť diskutovať. Ak sa vás vec dotkla a už nechcete diskutovať, ale dávať po papuli, tak potom radšej napíšte “podozrenie OU” – a nech si s tým dotyčný žije. (A ak bude poskakovať, bude sa mazať. 
)
A teraz na to písanie pre písanie. V mojom poňatí sem patria komentáre typu “je tu niekto?” alebo “ja som ch*j” – hej, aj to tu bolo a mazala som, hoci ma pokúšalo napísať “pekné pre teba – a čo s tým máme my?” Ale spadlo to do kategórie vulgarizmov a tak nastúpil smetný kôš.
Mimochodom, ten komentár “je tu niekto”… To mi pripomína prípad, keď chlapík dôjde na verejné záchody a pýta sa: “Je tu niekto?” A z kabínky sa ozve pohoršené: “Kto by tu už len jedol?!” 😀
Takže ak natrafíme na nejaké “písanie pre písanie”, tiež nemusíme zaujať stanovisko. Hocikto, kto na to natrafí a má pocit, že sa potrebuje vyjadriť, má možnosť napísať “podozrenie PPP projekt” (alebo aj bez toho “projekt”, mne to bude fuk). Ak o týchto veciach nebudeme komentovať a odvolávať sa na ne, bude sa mi neskôr ľahšie mazať, lebo sa neporuší červené vlákno diskusie.
6.
No a posledná, najboľavejšia vec. Rada by som sa jej vyhla, ale nebolo by to správne – zasa by som len niečo zametala pod koberec. Vrhli sme sa na Auríka ako podvyživené vrany… a to aj ľudia, ktorých mená sme ani nepoznali! Nepovažujem to za “v poriadku”. Nemci tomu hovoria Mob (a Angličania asi tiež) – davová psychóza. Jeden frkne a iní nadsadia. Toto nás nectí, ľudia! Veru nie… Netvrdím, že Aurawiewer je ten najpríjemnejší človek na celom svete (toto miesto totiž už hodne dlho obsadzuje môj nezanedbateľný zadok 😀 ), ale je to múdry človek… a keď si pozeráte jeho komentáre, tak v nich môžete hľadať ostne alebo múdrosť. (U niektorých sa jedno alebo druhé hľadá trošku ťažšie, ale veď máme ústa a vieme pindať, no nie? 😛 ) Tiež sa mi nie vždy páčia jeho prudké reakcie, ale vidím, že sa snaží a že na sebe pracuje.
Možno viem o niečo viac ako vy (alebo si to aspoň namýšľam) – ale v mojich očiach je Aurík niekto, komu my, naša komunita, máme pomôcť rásť a rozvíjať sa… A tým, ako budeme pomáhať rásť jemu, budeme pri ňom sami rásť! Tak si to vezmime k srdcu! Aurík porastie tak či tak – otázka je, akým smerom a či my porastieme bez neho… Táto stránka ho bude potrebovať. Nerada to priznávam, ale moje anjelské “popapuli” ma poškodilo viac, ako som ochotná pripustiť. Netrúfam si snívať, netrúfam si “vyjsť z tela”, netrúfam sa kontaktovať s nikým. Netrúfam si pozerať nahor. Tie časy sú už nenávratne za mnou a jediná cesta, ktorá mi zostáva, je dovnútra – a tam to vyzerá furt rovnako 😦 … Ja už sa budem odteraz držať len dobre dole pri zemi a tým pádom sa o prísun nových tém bude musieť starať niekto nový.
A práve pre túto vzájomnú závislosť si myslím, že ak medzi sebou cítime nejaké napätie a problémy, nerobíme dobre, ak o nich mlčíme. Treba ich povedať nahlas a dať nám (a v tom aj Auríkovi) možnosť niečo s tým robiť…
(Už vidím Auríka, ako škrípe zubami, pretože jemu sa nechce s tým nič robiť, on chce babrať počasie a ťahať Legbu za fusakľu a odrazu mu zbor báb a dedov z Nabucca ide vyprávať, ako má veci robiť inak… Ak raz dožijem penziu, napíšem o tom poviedku! 😛 )
Samozrejme, tým nemyslím, že odteraz až do konca dní mu budeme len mazať medík okolo papuľky… Ono nezaškodí ani kedy-tedy pichnúť – nech pozná, aký je to pocit… 😆 … ta ňe?
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor