Nedávno som v článku Haluz písala o tom, ako sa mi podarilo dostať až na hranicu vesmíru a tam som od strachu zlyhala a nedostala som sa ďalej. Hodne ma to škrelo a rozhodla som sa, že pri najbližšej možnej príležitosti si to zopakujem.
Príležitosť sa mi naskytla až dnes ráno, keď som sa vybrala za Gabrielom. Zastihla som ho v nejakej veľmi prístupnej nálade. Včera sa mi pustilo po mesiacoch kyvadlo novou silou a jeho to znepokojilo, tak na mňa poštval Rafaela a Rafael zistil, že mám nejako viac energie, ako by som potrebovala (žam žung urobil svoje 😛 !). Gabrielovi sa to nepáčilo, pretože tým, ako mi obmedzovali kyvadlo, nútili ma viac počúvať hlasy v mojej hlave. Tak sa postaral o to, že kyvadlo mi ide znova zle, ale keď som ho zastihla ráno, bol celý uveličený tým, ako rýchlo moja energia postupuje.
Vzal ma znova na koniec Rajskej Záhrady a ako sme sa rozprávali, musela som povedať niečo, čo ho veľmi nadchlo, pretože ma začal vychvaľovať, hoci som nevidela nijaký dôvod (no ale čo, počúvalo sa to nesmierne dobre 😀 ). Odrazu sa začal zväčšovať, ako ten pocit nadšenia nevedel ovládnuť, až sa nakoniec premenil na svoju “veľkú energetickú formu” a ja som mu stála na dlani a kymácala som sa a nariekala som, že spadnem, pretože trpím závraťami. Rozosmial sa, či ho mám za takého babráka, že by ma nechal dopadnúť, ale navrčala som mu, že už len ten pocit padania je dosť nepríjemný a chcela by som si ho ušetriť, ak sa to dá… Tak sa nakoniec premenil znova na avatara a zložil ma na zem.
Potom sa spýtal, či poletíme, vzal ma za ruku a leteli sme ponad údolím. Chcela som ísť čo najbližšie k hladine rieky, pozerala som naokolo a bolo to nádherné, také oranžové skaly ako Colorado a zelenkavomodrá pokojná hladina…
Poprosila by som ho, či by sme neskúsili znova ísť pozrieť hranicu vesmíru. Nebol proti. Leteli sme priamo do vysokého vodopádu, ktorý uzatváral celé údolie. Ja som jajkala, ale Gabriel mi povedal, že sa nemám báť, že to nie je hmota, ale len predstava – a preleteli sme rovno cezeň!
Odrazu bola naokolo tma – boli sme vo vesmíre. Povedal mi, nech sa obzriem, a vzadu dole pod našimi nohami bola Zem – modrá a s bielymi vírmi oblakov. Pri nás sa vynorila Gaia a spýtala sa, či sa môže pridať. Bola som strašne rada, že je tam. Vzala ma za pravú ruku, Gabriel ma držal za ľavú a ťahali ma.
Bolo to kratšie ako prvýkrát a mala som menej zrakových vnemov. Zas tam boli planéty a hmloviny a leteli sme cez nejaké pole asteroidov a ja som zasa začala ustrašene kvičať, ale Gaia mi povedala to isté, čo predtým Gabriel – je to len predstava, nie hmota. A skutočne: prechádzali cez nás a nám sa nič nestalo.
Pýtala som sa ich, či vo vesmíre sú aj iné bytosti ako ľudia. Povedali, že nie, že sme svojho druhu jedineční. Bolo mi trochu smutno, že sme jediní v takom obrovskom priestore, ale možno to mysleli tak, že iné nám podobné bytosti tam už nie sú… Neviem, budem sa ich musieť spýtať.
Potom som začala cítiť, ako vo mne stúpa napätie. Pochopila som, že sa blížime k Otcovi. Napätie rástlo, už sme videli jeho tvár a ja som znova chytila paniku, Gabriel a Gaia odbrzdili a oblúkom sa vrátili trochu späť. Zastali a pýtali sa ma, či sa bojím. Povedali, že sa nesmiem báť, pretože inak by som hranice vesmíru neprerazila a mohla by som si ublížiť. Že na prechod hranicou musím byť maximálne uvoľnená a mať určitú rýchlosť. Vysvetľovala som im, že sa bojím toho, čo tam bude, pretože je to pre mňa neznáme. Upokojovali ma, že sa mi tam nič nemôže stať – že som len myšlienka a ten, kto tú myšlienku má, je niekde úplne inde – a že myšlienke nemožno ublížiť.
Nasilu som sa ukľudnila. Podarilo sa mi v sebe vyburcovať akési zvedavé očakávanie. Keď už som bola v pohode, znova ma vzali za ruky, vrátili sme sa kúsok späť a zasa sme vyštartovali k Otcovi. Postupne sme naberali rýchlosť. Sústredila som sa len na zvedavosť a radostné očakávanie a zostala som celkom v pohode.
Blížili sme sa k Otcovi. Znova k nám obrátil obrovskú priesvitnú tvár a my sme leteli priamo do nej. Pôvodne som myslela, že preletíme cez jeho Tretie oko, ale leteli sme príliš nízko. Tak som myslela, že pôjdeme cez oči (ešte ma napadlo, že musím preskúmať, aký dôležitý orgán oči sú), ale preleteli sme cez jeho nos pod očami. (Keď podľa Šiatsu pripodobím rozloženie tela do tváre, tak sme preleteli pravdepodobne jeho Hrit Padmou.)
Na druhej strane bola nejaká striebristosivá hmla alebo dym, ktorá sa stále pohybovala. Bola ťažká; cítila som jej hmotu. Gabriel mi povedal, že pôjdeme len do pár najbližších vrstiev. Že tie sú najzrozumiteľnejšie. Potom sme sa niekam pustili letieť a pred nami sa odrazu postupne otváral čierny tunel. Pýtala som sa ich, ako to robia, ale povedali mi, že nerobia nič, že to robí tá hmla.
Preleteli sme hmlou do čiernej tmy. Odrazu som cítila, ako ma niečo naťahuje do dĺžky a oblúkom prehýba dozadu. Aj Gabriel a Gaia vyzerali ako purpurovooranžové čiaročky a náramne sa smiali. Bol to smiešny, ale príjemný pocit – tak nejako musí byť človeku pri masáži. Myslím, že sme urobili plný oblúk, ale možno ani nie.
Gaia zrazu niečo zbadala a povedala, že nás tam vezme. Bolo to čosi ako svetlozelená takmer-huspenina, v ktorej sme plávali a okolo nás sa pohybovali nejaké tmavé škvrny, akoby tiene. Potom sme sa dostali ešte niekam, kde bola tma a nejaké neónovobelasé svetlo, ktoré nám za chrbtom odrazu vybuchlo a vyhodilo nás na bielobelasom oblaku do výšky. Bolo to celkom príjemné, dobre sme sa bavili. Ďalší obraz – sypúci sa žltý piesok (ako v presýpacích hodinách), ale dole, kam dopadal, sa tvorili z neho bubliny, akoby to bola voda… Odrazu Gaia vykríkla “pozor!” a strhla ma bokom. Nič som nevidela, len som cítila, ako tesne popri mne preletelo čosi ťažké, husté – a napadlo ma, že keby ma to bolo trafilo, tak asi ma to rozpleští.
Potom sme sa vrátili späť. Zasa ma vzali za ruky a vyleteli sme Otcovou tvárou do nášho vesmíru. Páni, ten je krásny a usporiadaný! Otcova obrovská tvár sa na nás usmiala a pýtal sa, ako sa mi páčilo. Povedal, že sa tam budem musieť vracať častejšie, lebo potrebujem spoznať ten priestor za hranicou. Pochopila som, že preto, lebo Gabriel začne čoskoro snívať a ja mám byť jeho tvorivá energia a tam musím poznať viac ako len náš vesmír. Gabriel namietol, že jemu sa viac páči náš vesmír, ale Otec odvetil, že je nezmysel snívať dvakrát to isté. (A znel hodne rezolútne. 😦 )
Ešte som sa dozvedela, že Gaia chodí za hranice častejšie ako Gabriel a lepšie sa tam orientuje. Gabriel sa obával, čo by sa stalo, keby bol stretol svoje druhé ja, pôvodné space particum, pretože ako Drak by som mohla chcieť zmeniť fronty, ale Otec odpovedal, že je to nezmysel, že Gabriel už nie je pôvodné space particum a že na ňom visím tak, že by som ho neopustila, Drak-Nedrak! A to mal pravdu.
Pýtala som sa ho, či v tom vesmíre za hranicou sú tiež bytosti. Povedal, že áno, len že sa ich musím najprv naučiť vidieť. Povedala som, že nabudúce, až sa vrátim, pôjdem sa porozprávať s tými tieňmi v zelenej huspenine. Odvetill, že to sú len útržky spomienok, bez duše a významu, že tie mi nič nepovedia.
Potom som sa už začala preberať a museli sme skončiť.
Takže takto vyzerala moja cesta za hranice vesmíru. Bola som pripravená na kdečo (vďaka Zelazného Amberu), ale také nepochopiteľné prostredie ma zaskočilo… Nič nemalo význam, tvar, účel, ako ho ja viem odhadnúť. Bola som “obeť” (a napodiv mi to vôbec neprekážalo s tými dvomi po mojom boku) a veci sa mi diali a ja som ani nevedela, čo sa deje. Ale vtedy, keď ma Gaia strhla nabol, vtedy som mala veľmi konkrétny pocit ohrozenia, takže si myslím, že to nakoniec nie je až také bezpečné miesto, ako sa mi Gabriel snažil nahovoriť, a že moja o Gaiu zosilnená “eskorta” mala celkom pragmatický dôvod, nie jej chuť ísť sa pozrieť “za plot” k susedom!
A ešte jedno poznanie: ľudia, náš svet je nádherný. Náš vesmír je nádherný! Je pekný, usporiadaný, estetický... Obávam sa, že si ani trochu nevážime, čo máme!
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor