Výskumník v oblasti biomedicíny Robert Lanza patrí k popredným mozgom v oblasti klonovania a zárodočných buniek. V svojej knihe Biocentrizmus rozpútal vášne pre a proti tvrdením, že naše vedomie hrá ústrednú úlohu pri vytváraní vesmíru.
Tvrdí, že veda sa rozhodla pre nesprávny uhol pohľadu, keď na priestor a čas nazerá ako na fyzikálne veličiny a pomocou nich skúma svet. Priestor a čas podľa neho nie sú studené, tvrdé fyzikálne fakty.
Samozrejme, tieto tvrdenia vyvolali medzi fyzikmi vlnu vášní, ktoré on sám prirovnáva k reakciám farárov na výskum zárodočných buniek. So svojím názorom nie je sám – niektorí fyzici ako Richard Conn Henry z Johns Hopkins Univerzity poukazujú na to, že jeho tvrdenia sa zhruba kryjú s princípmi kvantovej mechaniky, v ktorej pozorovateľ do vysokej miery ovplyvňuje kvalitu pozorovaného.
Zvláštnosti v našom vnímaní kozmu sa odrážajú v špekuláciách nad kvantovou teleportáciou, experimentovaním so spätným tokom času a tvrdením, že čas neexistuje nezávisle. Dokladá to aj tvrdenie Stephena Hawkinga, že svet, ako ho poznáme, je výsledkom kvantovej interferencie všetkých možných vesmírov.
Tento prístup má aj svoje nedostatky. Ak totiž budeme len akceptovať, že realita je taká, aká je, pretože to je spôsob, akým ju naše neuróny dokážu vnímať, mohli by sme sa zastaviť na povrchu a nepátrať po koreňoch javov.
V takomto prípade máme dve možnosti: môžeme zozbierať všetky tie doteraz nepochopiteľné aspekty Univerza (napr. temnú energiu, vznik vedomia) ako časť antropického princípu (teda “je to tak, pretože keby to tak nebolo, nemohli by sme to pozorovať”) alebo ako čin vyššej inteligencie (“Boh to tak urobil”).
Ani jedna táto cesta sa nedá presť s použitím vedeckých metód. Žiaľ, ani Lanza neprišiel s návrhom, ako by sme túto oblasť mohli mapovať, okrem odporúčania venovať viac pozornosti neurobiológii a menej vláknovej teórii (angl. string theory; viem, o čo ide, ale neviem to povedať po slovensky; chalani ma v diskusii upozornili, že ide o teóriu strún/strunovú teóriu).
To, že celý vesmír je len projekcia nášho vedomia, tvrdí aj Enoch Tan zo Singapúru, ktorý však na rozdiel od Lanzu nie je vedec, ale len spisovateľ a podnikateľ v oblasti ezoteriky. (So svojimi vlastnými teóriami, ako aj inak?) A tak podľa neho vnímame vesmír ako projekciu cez nás, pretože každý z nás je centrom vesmíru. Neexistuje nijaké “tu” a “tam”, pretože všetko je v bode, kde je Vedomie. Neexistujeme na rôznych miestach, ale len na jedinom. “Tu” a “tam” sa vytvára a vníma ako singularita samotného Vedomia – a tak Vedomie je centrom Vesmíru.
Ťažké kafe? 😛 Tak ešte len počkajte! Vedomie je absolútne nedimenzný program, ktorý simuluje dimenzie. Je to všadeprítomná bodka, ktorá vytvára ilúziu “všade”, keď prakticky existuje len “tu a teraz”. Vo Vedomí existuje jediné skutočné miesto – a to tu. Vo Vedomí existuje jediný skutočný čas – a to teraz. Všetko ostatné vnímame ako “tam” a je to len simulácia, vnímaná z nášho “tu a teraz”. Keď myslíte na priestor a čas, mentálne sa tam okamžite premiestňujete.
V skutočnosti sa vlastne vôbec nepremiestňujeme. Svet okolo nás sa presúva ako naše externé prostredie a veci v ňom sa menia na nové, na ktoré myslíme. To všetko preto, že ide o simuláciu. My sa nehýbeme – hýbe sa všetko ostatné.
Keď letíme lietadlom do inej krajiny, ktorú sme navštívili pred 10 rokmi, tak v skutočnosti zažívaná zmena je zmena simulácie. Simulované obrazy mesta sa zmenili, pretože niektoré domy boli zrúcané a miesto nich tu stoja iné. Simulované obrazy ľudí, ktorých sme stretli, sa tiež zmenili, pretože program Vedomia do nich premieta predpoklad, ako na nich mohol čas zapôsobiť.
Myslíme si, že nemôžeme byť centrom vesmíru, pretože každý nemôže byť centrom vesmíru súčasne. To je len preto, lebo vnímame Vedomie ako separované a individuálne. V skutočnosti Vedomie je tam, kde sme my: ak sme fešák v obleku a pozeráme na fešandu v červenom, tak ju tam vedome “premietame” – a ona “premieta” fešáka v obleku…
Z toho Tanovi vyplýva, že sme viac než len osoba, za ktorú sa považujeme. Sme celý vesmír. Dôvod, prečo vnímame realitu v zornom uhle miesta a času, spočíva v tom, pretože sme Vedomie skoncentrované do jediného bodu na to, aby sme všetko skúmali práve z tohto zorného uhla.
Podobá sa to na počítačový program – simulovaný svet s mnohými osobami, ktoré navzájom interagujú. Za tým všetkým však stojí jediný program, ktorý sa medzi jednotlivými osobami prepína tak rýchlo, akoby ich ovládal súbežne. A jedno Vedomie hrá úlohu všetkých postáv, hoci sa zdajú konať samostatne. Vyzerajú ako separované programy, ale v skutočnosti sú jeden jediný program prepínajúci sa hore-dole medzi nimi absolútnou rýchlosťou.
Vedomie sa môže prepínať absolútnou rýchlosťou, pretože nie je obmedzované hranicami času. Čas je len simulovaná koncepcia, ktorú Vedomie vytvára na to, aby ju Vedomie mohlo skúmať. Predstavte si, že natočíte film s dvomi hercami, ale obe úlohy hráte len vy sami. Najprv nahráte jednu rolu, potom nahráte druhú rolu a preložíte deje cez seba. Vznikne film s dvoma osobami – ale v skutočnosti ste to len vy… Na filme existujete dvakrát v tom istom čase!
Vedomie to nemusí robiť takto zložito – jednoducho sa rozštiepi na mnoho individuálnych verzií seba samého. Všetky tieto verzie sú rôzne súčasti toho istého Vedomia. Keď zmeníme zorný uhol od jedného k druhému, presúvame stred vesmíru medzi nimi. Stred vesmíru je všade a nikde – podľa toho, ako ho vidíme.
Ťažké kafe, desivá predstava – a napriek tomu to znie rozumne… Sme všetci Narayana, ktorý spí a my sa mu snívame. Len my sme medzičasom zabudli, že sme Narayana a nie len tie dočasné útvary v jeho sne…
Čo vy na to?
:
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor