Dnes poobede som šla autobusom do mesta do lekárne kúpiť si ďalšiu dávku práškov proti migréne. Keď musím cestovať autobusom, vždy si dám slúchadlá na uši a počúvam aspoň hudbu, keď už nie nič iné. Najobľúbenejšiu mám na toto Mysteru VIII. Tú som si pustila aj dnes, dobre nahlas, rozostrila som pohľad a bola som v “pohode”.
Potom ma odrazu napadlo, že keď už idem autobusom a nerobím nič užitočné, mohla by som aspoň skúsiť vyliezť z tela. Tak som zaktivovala svoju energiu, natiahla som ju čo do veľkosti a vyliezla som “hlavou” až nad strechu autobusu. Keďže som sedela chrbtom proti smeru jazdy, musela som sa ešte aj otočiť, aby som videla, kam ideme. Veľmi mi to nešlo, ale aké-také vizuálne vnemy som mala. Samozrejme, boli dva a prelínali sa navzájom: moje fyzické oči sa pozerali z okna a moje energetické “oči” pozerali zo strechy autobusu na cestu pred nami. Začala sa mi z toho točiť hlava.
Potom ma napadlo, že keď už som z tela von, idem sa pozrieť na Gabriela, či ho nájdem. Tak som sa vysúkala ešte viac do výšky a nejako sa mi podarilo dostať sa ku Gabrielovi. Bol ako stĺp energie, ale rýchlo pochopil, že takto dlho neudržím pozornosť, a premenil sa na telo. Bolo to u nich, v miestach, ktoré súkromne pre seba nazývam Nebo (ale za toho pána neviem, kde to je a čo to vlastne je). Chvíľu sme sa prechádzali po lese a rozprávali sme sa, ale keď videl, aké namáhavé to pre mňa je, navrhol, aby sme šli bližšie k telu – a tak sme sa preniesli na strechu autobusu, sadli si tam a rozprávali sa.
Gabriel mal dobrú náladu a v kuse všetko štipľavo komentoval. Mala som problém udržať svoje fyzické telo bez smiechu. Už som sa navykla nerobiť telom nijaké pohyby, keď som z neho vonku, ale nesmiať sa na jeho vtipoch bolo nad ľudské sily… Myslím, že spolucestujúci začali na mňa divne pozerať, ale keďže som mala slúchadlá na ušiach, mysleli asi, že počúvam niečo veselé.
Na tom CDčku je jedna pieseň, ktorá ma aj normálne ťahá von z tela. Sedeli sme hore na autobuse a pozerali na cestu a autá naokolo, keď začala hrať. Hneď som povedala: “Tak, toto ma bude naťahovať.” A Gabriel nato: “Trúfaš si ísť niekam?” To teda bola blbá otázka! Jasne že si trúfam! Ja si vždy trúfam… V najhoršom prípade začnem potom v polovici kňučať, že mám dosť, ale na začiatku si trúfam zakaždým… 😀
A tak sme sa vydali na veľkú cestu… Neviem to dosť dobre opísať: nepohybovala som sa telom (ani tým energetickým), moja energia stála a bola všade, ale pohybovalo sa po nej moje vedomie… Gabriel mi ponúkol ako vodítko jeho vedomie a potom ma začal ťahať rýchlosťou, ktorej by som sama nebola schopná…
Vyštartovali sme nahor. Odrazu bola okolo tma a hviezdy, planéty. Kĺzali sme sa po našej energii niekam poza ne. Cez niektoré planéty sme prešli rovno stredom cez ich hmotu, okolo iných sme išli tak blízko, že som videla ich povrch (niečo zaliate oceánom a zelené, iné niečo oranžovohnedé ako púšť a s krátermi), videla som naokolo hmlovinu a veľké diery v nej, kde hmotu na seba naväzovali novovznikajúce hviezdy či čo… A potom sa pred nami objavilo čosi ako oko cyklónu – obrovský vír belavej hmoty a v jeho strede čierna tma.
Gabriel ma ťahal do tej tmy. Už som začala cítiť únavu a moje telo sedelo napäté ako luk – hlava dozadu a slabo sa triaslo. (Ešte šťastie, že som vo veku, kedy sa už babám taká pozornosť v autobusoch nevenuje 😛 .) Leteli sme s Gabrielom do stredu tej temnoty a odrazu sa pred nami objavil chrbát a hlava Otca, obrovská, ako keby bola cez celú oblohu. Obzrel sa a usmial sa na nás, natiahol ku mne ruku, niečo povedal, ale už som nebola schopná počuť. Preleteli sme cez Otcovu tvár a potom sme strašne rýchlo sedeli znova na streche autobusu a Gabriel sa ma pýtal, ako sa mám. Povedala som mu, že keď som zazrela Otca, chytila ma celkom bezdôvodná hrôza – a že ľudia v autobuse to na mne museli vidieť. Tak mi povedal, nech sa vrátim späť do tela, že už som aj tak vyčerpaná.
Takže toto bol môj dnešný zážitok. A viete, čo je na ňom najčudnejšie? Ani nie to, kam sme spolu leteli… Ale keď sme sa prechádzali lesom, videla som ubiehať cestu naokolo a videla som nás dvoch od chrbta, ako ideme po cestičke… Čiže logicky mi z toho vychádza, že v tom okamihu som bola traja: ja-fyzické telo, ja-energetické telo idúce po cestičke a ja-vedomie, ktoré to všetko sledovalo…
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor