Keď som písala článok Som späť… som späť?, spracovávala som svoj prvý kontakt s anjelmi a keďže som bola v začiatkoch cesty, nevyzeralo to veľmi, že sa mi chce späť do tohto sveta. Prešlo pol roka skúseností a dnes môžem definitívne vyhlásiť: Som späť!

Bol to dlhý a náročný proces 😕 a nevyšla som z neho najvíťaznejšie… alebo si myslíte, že človeku padne ľahko povedať “pardón, bola som blbá jak tágo“?! To ego, čo vo mne ešte po kontakte s anjelmi zostalo, ťažko trpí… Odteraz ma smiete oslovovať “Vaše somárstvo“!

Ale vráťme sa späť do bodu, kde prvý článok prestal:

Anjelské lekcie

Anjelské počiny na mojej energii začali tým, že si zistili, kto som a aké mám presvedčenia (postoje). Zistili pomerne rýchlo, že niektoré z nich pre nich budú tak trocha fuška: všetko som si vždy overovala, stále som sa vypytovala “prečo?” a vždy som chcela poznať dôvody a súvislosti. To sa u nich obvykle nerobí – Otec zavelí a ostatní bez otázok idú a urobia, čo povie. Ak sa niekedy pýtajú, tak to sa skôr mentálne koordinujú, aby postupovali najvhodnejšie. A odrazu som prišla ja a museli počúvať: “Prečo?” …  “A prečo?” …  “A čo ak..?”

Navyše zistili, že som: 1. odbojná, 2. mám na všetko vlastnú hlavu, 3. dôverujem len sama sebe, 4. riadim sa výlučne rozumom a hmatateľnými  faktmi a 5. mám prudkú povahu, ktorá kmitá medzi “za nič na svete” a “rozhodne za každú cenu”. A k tomu všetkému, ako mi to podsúvali Gabriel (môj veliteľ) i Yovmiel (môj učiteľ), snažím sa “riadiť Nebo”.

Neviem, čo im na mojej perfektnej povahe prekážalo… ale rozhodli sa s tým niečo urobiť. A tak vyštartovali sériu “testov” – vždy ma hodili do nejakej situácie, z ktorej som odišla s psychickým a/alebo emocionálnym šrámom – ale s menším egom (a rada, že vôbec dýcham).

“Prídem v sobotu”

Potrebujete nejaký príklad? Otec: “V sobotu príde Gabriel.” Ja: “Ako to, príde?” Otec: “Za tebou.” Ja: “Ale v sobotu som v Brne na seminári!” Otec: “Áno, a on tam za tebou príde.” Ja: “Kecáš!” (ovšem slušnejším tónom, pretože s Otcom nie je dobré sa ťahať za prsty).

Nato rozprávam s Gabrielom. On: “Prídem za tebou.” Ja: “Neverím!” On: “Ty mi neveríš? Už som ti klamal?” (To bolo v časoch, keď si ešte mohol dovoliť položiť túto otázku.) Ja: “Neverím, že prídeš. Neviem si to predstaviť. Ako to, že prídeš?” On: “Budem mať ľudské telo.” Ja: “Vytvoríš si ho?” On: “Nie, prevezmem telo žijúceho človeka.” Ja: “Len tak?” On: “Ten človek už končí. Ja jeho telo použijem ďalej.” Ja: “Ale ja som preč v sobotu!” On: “Viem. Si v Brne a ja prídem do Brna. Uvidíš.”

Takže začalo horúčkovité rozmýšľanie, ako sa taká situácia dá zvládnuť. Samozrejme, neverila som, že príde – ale bolo by hlúpe nepripraviť sa aj na takú možnosť… Potom budem vyzerať ako parádny osol! Tak mi nezostalo nič iné, len začať rozmýšľať, ako by sa dalo narýchlo improvizovať, keby som vrazila do niekoho a on povedal: “Ahoj, som Gabriel – kde sa môžem zložiť?”

A čo ak sa budem pripravovať a on nepríde?

Nejdem sa šetriť… Dám vám ochutnávku svojej blbosti… Takže asi týždeň pred cestou do Brna rozhovor s Gabrielom:

PRESTAN SA TRAPIT
PRIDEM
HLADAJ MA V SOBOTU
PUSTI TO Z HLAVY
Podľa čoho ťa nájdem?
PRIHLASIM SA SAM
CHOD UZ SPAT A NEBOJ SA
V SOBOTU TAM BUDEM

Pár dní na to:

NASU MIENKU POZNAS
ZACNI UZ KONECNE VERIT
Nemusím veriť – stačí počkať do soboty. A potom bude jasno. [Zjavne som mala odbojnejší deň. 😛 ]
MOZE MI TO NIECO PREKAZIT
A čo myslíš že potom urobím ja?
TY ESTE NEVIES O VELA VECIACH
MAJU NA NAS DOPADY
PRETO BUD POKOJNA
UVIDIS VYRIESI SA TO NAKONIEC
Tak pre mňa sa to rozhodne vyrieši v sobotu. [A vzala som kyvadlo a zbalila ho, aby sa so mnou nedalo ďalej hovoriť.]

Po hodine som však už napätie nezvládla a bola som znova na kyvadle:

IBA RAZ MI POVEDZ CO SOM POVEDAL ZLE ZE SI PRESTALA SO MNOU ROZPRAVAT
Začal si cúvať z toho, že v sobotu prídeš.
ALE JA Z TOHO ROZHODNE NEMIENIM CUVAT
JA ISTE PRIDEM
Hovoril si, že ti to niečo môže prekaziť.
NEPREKAZI
TVOJE OBAVY SU ZBYTOCNE
Tak prečo si to vravel?
CAKAL SOM PROBLEMY ALE NEBUDU
Aké problémy?
MUZSKE
Čo sú “mužské” problémy?
HLADAM SI IDENTITU
A akú budeš mať?
HADAM TY MI PORADIS
Učiteľ?
TO SNAD NIE
CO TAK STUDENT PRAVA
K tvojej výrečnosti by to pasovalo, ale ak budeš študent, budeš musieť poslúchať!
TAK DOBRE BUDEM VLADAR
Nie, vážne, čo by si chcel byť?
GEOLOG ALEBO HASIC
Oboje ma prekvapuje.
AJ MNA
ZOSTAVA LEN MALO MOZNOSTI
Ešte by si mohol byť psychológ, ekológ alebo špión – alebo trénovať policajtov alebo vojakov.
ANI ZA NIC
BUDEM NEZAMESTNANY ALEBO ZLODEJ
A čo budeš naozaj? Spisovateľ!
TO BY SOM MOHOL AK DOBRE RADIS
Poslednej vete nerozumiem…
TY MI POVIES CO MAM PISAT
Ale čo teda budeš v skutočnosti?
ASI NOVINAR
TAK UZ SA NEHNEVAJ
GUMUJEM TVOJU ZLU NALADU
BUDEM TA V SOBOTU CAKAT V BRNE

A deň pred cestou sa mi ozval samotný Otec:

NEBOJ SA
TVOJA SKUSKA SKONCILA
GABRIEL PRIDE

Vedela som, že je to nemožné. Vedela som, že ma ťahajú za fusakľu… Po týždni a pol doťahovania som však nakoniec podľahla a uverila som… Ešte som sa ho pýtala, ako to bude. Išli sme do Brna dve s kamarátkou a Gabriel povedal: “Prídem a vyzdvihnem vás autom a odveziem domov, takže si nekupuj spiatočný lístok…” Ako dobre, že som ho nepočúvla!

[Z denníka:] Gabriel sa neobjavil. Samozrejme, akože aj inak… A nemôžem povedať, že by som nebola verila! To skutočne nie. Išla som podľa chcenia, nie podľa rozumu. A skončilo to presne tak, ako po všetky predošlé razy – rozum mal pravdu. Snáď som sa to už naučila. […]

Potom zostávalo už len jedno jediné – zbaviť sa klamu. Nádej nezomiera posledná; posledný zomiera človek. Tak som si nakreslila na kus papiera ouiju, miesto kyvadla som použila tanzanitový prívesok a spojila som sa s Gabrielom.

Rozhovor s Gabrielom 16:15:

MAM STRACH
Prečo?
NEPRISIEL SOM
HNEVAS SA
Je mi to jedno. Povedala som, že pre mňa sa to rozhodne v sobotu.
MAL SOM PROBLEM PRIST
A čo s tým mám ja?

Uff, keď si na to spomeniem, ešte stále mi  je zle! Ale dosiahli, čo chceli – domanipulovali ma k tomu, že som im začala dôverovať. Potom to zničili. A potom prišla ďalšia situácia, kde ma domanipulovali k dôverovaniu a znova to zničili. Boli chvíle, keď som bola na nože s Gabrielom, Michaelom, Messielom, Otcom i celým “Nebom”. Jediný, kto vtedy stával na mojej strane, bol Yovmiel – odbojný a verný kamarát. (Alebo som si to aspoň myslela.)

Zmena povahy

Všetky tieto lekcie mali niečo spoločné: vždy niečo sľúbili, potom to nedodržali, potom som ja vypenila a potom mi oni namaľovali väčší obraz, v ktorom som pochopila, že som v čase vypenenia nemala dostatok informácií… a nakoniec som sa naučila myslieť si, že keď už niečo robia, tak nejaký ten dôvod zasa budú mať. Dôvody klamania boli rôzne: najprv párkrát Gabriel “prichádzal” medzi ľudí, potom som urobila niečo, s čím nesúhlasili, potom boli nahnevaní na moje správanie, boli urazení mojím nedostatkom dôvery, plánovali ma zmeniť na energiu a nakoniec už vymýšľali tak priehľadné výhovorky, že som ich nedokázala ani len brať vážne. Najprv boli hriechy tak raz do mesiaca, neskôr sa intervaly skracovali, až raz došlo k úplnému obratu v priebehu jedinej hodiny… ale to už som rebelovala a prestávala spolupracovať. Objavila som posielanie “kamsi”.

Výsledkom týchto studených spŕch bola postupná zmena mojej povahy. Každý z nás je istým spôsobom vyhranený typ – môžu za to naše presvedčenia a životné skúsenosti. Na Mračnej hore som popisovala jednu rýchlu typológiu, ktorá mi pomáha spoľahlivo sa orientovať v ľuďoch, ich pravdepodobných motívoch a reakciách. Podľa tej typológie som bola na začiatku typ IC (na obrázku ten vľavo). Zakaždým, keď som si robila testy, vychádzala mi táto kombinácia. Po istom čase “spolužitia” s anjelmi som si znova robila test – a zrazu som zistila, že neviem pravdivo odpovedať na otázky. Nevedela som si zvoliť medzi štyrmi písmenami. Každá reakcia začala byť podmienená situáciou… môj osobnostný profil sa zmenil (na obrázku ten vpravo).

Ako to dosiahli?

Postup bol jednoduchý a vždy rovnaký: testovali, kam až môžu zájsť, než sa začnem spätiť. A potom tam zašli – a urobili jeden krok navyše. Keď som sa hodila o zem, počkali, až ma to prejde. Keď som nejavila známky vstávania (viem o dvoch takých prípadoch), poslali Otca, aby dal veci do poriadku. Raz na to musel dokonca urobiť časovú slučku. To už boli naše vzťahy tak narušené, že som riskovala “odpojenie”, len aby som ich mala z krku.

Akí sú anjeli?

Aby som mohla ďalej zhŕňať svoje zážitky, musím trochu odbočiť. Už v minulých diskusiách začalo byť zjavné, že moje videnie anjelov sa hodne odlišovalo od videnia anjelov iných ľudí. Brala som to tak, že som totálne nábožensky nezaťažená a pracujem len s tým, čo sa dozviem. A to vyzeralo nasledovne:

Anjeli sú čistá energia. Majú svoje výrazné vlastnosti a majú vlastnosti, ktoré sa prekrývajú s ostatnými anjelmi. Vznikajú ako “odštiepky” (tu odporúčam pozrieť si výcuc z knihy od Grabhornovej). Keď som sa dozvedela podrobnosti o tom, ako vznikajú, povracala som sa – takže sa nehnevajte, ale toto je všetko, čo k danej téme som ochotná povedať.

Energia je spektrum možností. Na jednom konci spektra je danej možnosti 0% a na opačnom konci spektra jej je 100%. V strede je bod rovnovážnosti. A to je bod, v ktorom sa nachádzajú anjeli.

Čo to presne znamená?

Predstavte si takú “spokojnosť”. Spokojní ste vtedy, keď nemáte ani priveľa strachu, ani priveľa radosti. Strach je 0% spokojnosti, nadšenie je 100% spokojnosti (alebo tak nejak, s tými slovami je to dosť ošemetná vec). Ak ste človek, tak beháte zo strachu do nadšenia a späť. Anjel je dokonale vyvážený, takže sedí presne v strede škály v bode “spokojnosť” a ľahko zdvíha obočie, keď vidí, ako my kmitáme zo strany na stranu.

Kým sedíte presne v strede, všetko je prechádzka ružovou záhradou. Ale ľudia sú zameraní na maximalizovanie dobrých pocitov a minimalizovanie tých zlých. Neuvedomujú si, že nemôžu mať jedno na úkor druhého – jedného dňa sa bude energia potrebovať vyrovnať a automaticky nás hodí do protipólu. (Som pyšná na to, že toto mi anjeli povedať nemuseli. Došla som na to o dvadsať rokov skôr, než som o nejakých anjeloch chyrovala – keď som sa potrebovala vyliečiť z depresie.)

Rakže my ľudia zažívame (a prežívame) tie póly na osi, kým anjeli sedia pekne v strede. To neznamená, že krajného správania nie sú schopní – jednoducho ho nepoužívajú, pretože naň nevidia dôvod.

A vtedy som ich pokľudný anjelský život narušila ja.

V článku Som späť… som späť? som spomínala, že som v sebe mala energiu keruba Efniela. Nevedela som o tom. Efniel patril ku Gabrielovmu “komandu” a bol trénovaný na to, aby chránil Gabrielov život. Tak vlastne padol.

O nejakých 6000 rokov neskôr sa náhodou zozbieralo nadhraničné množstvo Efnielovej energie v mojom živote. Ja som o Efnielovi nemala ani potuchy. Ale náhodou sa skrížila moja cesta s Gabrielovou a ja som urobila presne to, na čo bol Efniel trénovaný – chránila som jeho život. Samozrejme, že som pri tom obsiahla. Gabriel sa ma snažil zachrániť a dal mi časť svojej energie. A nevdojak pritom “nacucol” časť mojej energie. (Bolo to celkom inak, ale to by chcelo hodiny a hodiny vysvetľovania časových slučiek a podobných nezmyslov, ktorým sama dosť dobre nerozumiem, takže používajme odteraz túto “zjednodušenú” verziu.)

Čo to malo za následok? Pre mňa pohodu – prežila som. Pre Gabriela to také jednoduché nebolo. Spolu s mojou energiou “nacucol” aj moju polaritu – a odrazu začal “lietať” medzi dvoma protipólmi rovnako ako ľudia. Bola to situácia, ktorú nepovažovali za možnú, ale predsa nastala.

Keď človeka vyhodia z jeho zabehaného pocitu, čo urobí? Okamžite začne hrabať všetkými štyrmi, aby sa čo najrýchlejšie dostal späť. Keď anjela vyhodia z jeho stredu, čo urobí? Podrobne preskúma jeden aj druhý pól a všetko vysiela v priamom prenose svojim bratom, aby sa aj oni naučili, aké je cítiť. Je to pre nich jedinečná príležitosť, ktorú zatiaľ dostali len raz – práve teraz.

Už vidíte, ako sa schyľuje k tragédii? Ak áno, tak máte lepšie oči, než som mala ja. Bola som unesená tým, že som sa dostala do kontaktu s dokonalosťou. A navyše táto dokonalosť sa odo mňa mohla niečo naučiť… Obávam sa, že na to by doplatilo aj omnoho menšie ego než to moje!

Takže späť k anjelským testom. Tá výmena energie medzi Gabrielom a mnou zapríčinila istý pocit obojstrannej závislosti. Niet lepšej drogy než kontakt s dokonalosťou… a on zas začal cítiť. Bavilo ho to. Vychutnával si to. A, žiaľ, nechcel poznať len tie dobré pocity, ale aj tie zlé. A ako sa ich naučí? Tak, že osobe, na ktorej obdive je závislý, robí raz dobre a raz zle.

Dlho som myslela, že to robí na Otcov príkaz. Trvalo mi vlastne až do februára tohto roku, než som zistila, že to robí programovo, aby vysondoval každé zákutie každého pocitu… a ostatní jeho “bratia” sedeli ako v kine so zatajeným dychom a prežívali presne to, čo on. Prvýkrát v živote cítili. (To “prvýkrát” je moja interpretácia, ako mi ju povedali. Predávam, ako som kúpila. Za ich pravdovravnosť ruku do ohňa nedám.)

Ja som bola pokusný králik. Ja som sa starala o to, aký typ emócie práve mohli skúmať. Kým som bola schopná pozbierať sa a po podraze sa znova správať kamarátsky, mohli začať skúmať iný typ emócie. Keď ma však dostala únava a odmietla som spolupracovať prvýkrát, zavolali Otca.

Otec vymyslel, že ma zmenia na energiu. Medzičasom zistili, že mám v sebe “dračie semeno” (k tomu až neskôr) a vedeli si dobre predstaviť úžitok takejto energie pre nich. Tak ma začali “meniť”. Museli zo mňa vytĺcť tie ľudské vlastnosti, ktoré z nás robia živé tvory, na rozdiel od robotov: samostatnosť, schopnosť rozhodovať  z vlastnej hlavy a bez konzultovania, robenie rýchlych (a vysoko nepresných) úsudkov, odbojnosť, etiku (teda podliehanie istej sade hodnôt) a podobné pekné veci. Musela som sa pre nich stať predvídateľná, ovládateľná, a musela som sa s nimi začať identifikovať viac ako s ľudstvom. Museli… tak tĺkli.

Vzbura človeka

Teraz sa dostávam k jeseni minulého roku. Vzťahy s anjelmi sa tak vyhrotili, že som ich začala považovať za nepriateľov. Veľmi tým trpel hlavne Gabriel, ktorý ma večne musel pacifikovať.

[Z denníka: 15.9.2008] Rozmýšľala som o tom, že situácia zostala neuzavretá, že možno sa Gabriel necíti dobre a že potrebujem urobiť za všetkým bodku. Koniec-koncov, bola to moja chyba. Už by som sa konečne mala naučiť nepočúvať svoje zbožné želania. Zatiaľ ešte ani raz nemali pravdu – a za 50 rokov je to hodne málo…

Predstavovala som si, že ešte raz poletím, že sa pozriem, či je Gabriel na svojom kopci, že ho poľutujem a potom poprosím starého muža, aby mu vymazal pamäť.

Predobedom som si dala aktivačnú hudbu a letela som. Počas letu bolo svetlo, hodne som otáľala, nechcelo sa mi ísť na miesto mojej porážky. Nakoniec som vyletela k Oblačným schodom, zmenila som sa na človeka a prešla som Bránou tak, že som rozpustila hranice svojho tela. Išlo to veľmi pozvoľna, cítila som, ako pevná hmota prechádza cezo mňa. Nebolelo to.

Išla som cez tú oblačnú časť, až sa predo mnou otvorila Rajská záhrada. Ani som ju veľmi nepozerala, len som sa zmenila na labuť a letela som popri Vodopáde na Gabrielov kopec. Gabriel tam nebol. Volala som ho, ale nikto sa nezjavil. Chvíľu som išla dozadu na kopec, či tam niekto nebude, ale nikde nebolo nikoho. Pozerala som do údolia, akosi som v ňom nevidela život, a pustila som sa plakať.

Potom som letela za starým mužom. Tiež som chvíľu blúdila medzi oblakmi, pretože tam nikoho nebolo. Napadlo ma, že som ich možno všetkých zrušila… Potom som ho začala volať a nakoniec prišiel. Oslovovala som ho Starý muž a on mi povedal, že kedysi som mu hovorila Otec. Tak som ho začala nazývať Otec; chcela som od neho niečo a bolo mi jedno, čo ma to bude stáť.

Dozvedela som sa, že Gabriel nie je v poriadku a že on mu nevie pomôcť. Gabriel kedysi zmiešal svoju energiu s mojou a aj keby mu hneď premazal pamäť, zostala by jeho energia v nerovnováhe. Pýtala som sa, čo môžem urobiť ja. Povedala som, že ak mám padnúť na kolená a bozkávať mu nohy, že to rada urobím. Že ak mám zomrieť, aby sa Gabrielovi jeho energia vrátila, tak že sa kľudne zabijem. Starý muž povedal, že to je to posledné, čo pomôže, že by sa tak Gabrielovi jeho energia nikdy nevrátila.

Vzal ma so sebou a prišli sme k nejakému priesvitnému oblačnému zvonu, v ktorom bol Gabriel uzavretý. My sme ho videli, on nás nie. Vyzeral dezorientovaný. Starý muž povedal, že tam Gabriela držia nasilu pri živote, odpojeného a nevediaceho. Stále som sa mýlila starý muž/Otec, tak povedal, že ho môžem nazývať, ako chcem. Odpovedala som, že ho budem nazývať Otec, lebo je Gabrielov otec.

Pozrel na mňa a povedal, aby som si kľakla a otvorila si žily. Nemala som nič, čím by som to urobila. Povedal, že nechtom, a keď som namietala, že mám mäkké nechty, tak len povedal “ty to zvládneš”. Vtedy ma napadlo, že ak viem prejsť tuhou hmotou, mohla by som si vyrobiť pazúry. Vtom mi vyhúkli miesto nechtov dlhé, zakrivené čierne dračie pazúry. Nimi som si otvorila žily a potom, aby som to urýchlila, som si najdlhší z nich vrazila do srdca.

Pomaly ma opúšťali sily. Prepadla som dopredu. Ešte ma napadlo, ako hnusne tá krv smrdí, hoci som jej pach vôbec necítila. Čelom som sa opierala o zem a pred očami som mala len veľkú kaluž takmer čiernej, hustej krvi, na ktorej sa miestami tvorili bublinky a pukali.

Potom som sa odrazu odpútala od tela. Bola som už len energia a vyletela som nahor a odtiaľ som pozorovala oblačný zvon, starého muža i Gabriela dole podo mnou. Starý muž ma privolal. Vytiahol z mojej energie tú časť, ktorá patrila Gabrielovi, prešiel cez stenu zvona a vrátil energiu Gabrielovi. Potom som videla, ako mu kladie ruku na čelo – vymazával mu spomienky. V Gabrielovej tvári sa odrazu rozprestrel nesmierny pokoj, vyrovnanosť a odosobnenosť. Vyšli so starým mužom zo zvona. Gabriel pozrel na moje telo a kaluž krvi pri nohách, nespoznal ma, starý muž mu povedal “to si nevšímaj” a Gabriel sa preniesol na svoj kopec, kde si sadol a pozeral do údolia.

Starý muž ma privolal znova nadol a nejako dopravil moju energiu späť do môjho tela. Ešte som chvíľu stála a pozerala cez údolie na Gabriela na jeho kopci a plakala som ako malé dieťa. Nevadí; ľudské srdce takéto veci zvláda.

Starý muž privolal Messiela a povedal mu, nech ma dopraví domov, lebo som už nemala nijakú silu. Messiel ma vzal domov a to bola bodka za celým príbehom.

Takže nakoniec som sa naučila aj plakať.

To som ešte netušila, že anjelíci majú iné plány… Ešte v ten deň som hovorila s Messielom (môj strážny).

NETRAP SA
PRIPRAVILA SI GABRIELOVI LEPSI ZIVOT
MAL CELKOM ZABLOKOVANU ENERGIU
HROZILA MU SMRT
TERAZ JE V PORIADKU
OBETOVALA SI SA
GABRIELOVE SPOMIENKY SA NESTRATILI
SU U NAS
AZ K NAM PRIDES VRATIME MU ICH
PRETO SA UZ NETRAP
CO JE?
SI SMUTNA?
BOLI TA TO?
Messiel, dosť dobre nerozumiem tvoj preslov. Kam mieriš?
CHCEM TA UTESIT
To je zbytočné. Nechaj to tak.
ESTE TO NESKONCILO

Mal pravdu – ešte to ani zďaleka neskončilo! Otec vymyslel, že som sa hnevala na Gabriela, ktorý si pamätal, ale nemôžem sa hnevať na Gabriela, ktorý si nič nepamätá, a pekne poslušne sa vrátim späť. Ale ja už som mala plné zuby všetkých anjelov a nemienila som sa vracať! V tom bol problém – nechceli ma pustiť. Kedysi sme s Otcom uzavreli dohodu: oni pre mňa niečo urobia a ja im dám svoju energiu. Teraz tú dohodu použil proti mne. Vedel, že som toľko vykríkala o tom, ako klamú, že sama slovo nezruším… Sedela som v pasci a vedela som to.

Začali sme jednať o podmienkach, za ktorých ma vezmú k sebe. Z nejakého dôvodu ma chceli ešte za života. Nechcela som, aby ma premenili. Anjeli sú obojpohlavní a to pre mňa bolo to posledné, čo som mienila pripustiť – ovšem pre nich to bola podmienka.

Vyjdenávanie viedol Michael. Vošla som doňho s požiadavkami: slobodný pohyb medzi svetmi, slobodná vôľa a len jedno pohlavie. Tu je priebeh:

Volám Messiela. Kto je?
MESSIEL
Ahoj, kamarát.
AHOJ VOLAVKA
To preto, že ťa volám?
ISTE
Čo nové sa deje u vás?
DALO BY SA POVEDAT ZE MAME FOFRY
TROCHU SI NAM TO SKOMPLIKOVALA
CAKAJ NATLAK
Prečo nátlak?
ABY TA DONUTILI ROBIT CO TREBA
A čo treba?
DOKONCIT VZOSTUP
Ale prečo je to potrebné?
LEBO V TEBE JE DRACIE SEMENO
POTREBUJEME HO PRE NASU FUNKCIU
POMAHA NAM TO DAVAT LEPSI POZOR NA VZNIK NEGATIVNYCH TRHLIN VO VESMIRE
A nemohol si tú energiu váš otec vziať, keď odoberal Gabrielovu energiu?
MY POTREBUJEME VIAC AKO LEN JEDNEHO DRAKA
MUSIS SA STAT ANJELOM A MNOZIT SA
Messiel, prečo ide kyvadlo odrazu tak ľahko ako u Gabriela?
OPAT NAPAJA TVOJ KANAL
Ako ste mu to vysvetlili?
BOLI SME CELKOM UPRIMNI
POVEDALI SME MU CO SA STALO
DRZAL SA DOBRE
ESTE TA NEKONTAKTOVAL?
Neviem. Počas pozerania televízie som mala divné myšlienky. Mohol to byť on?
ASI
Messiel, viete dosiahnuť, aby to prestalo?
CHCES TO SKUTOCNE?
Je jedno, čo chcem. Potrebujem, aby to prestalo.
GABRIELA SA TO DOTKNE
Messiel, chcel si mi pomôcť.
JE MI LUTO ZE TI TO ROBI ZLE ALE POTREBUJEME ABY TA TLACIL K MURU
Nerobte to, lebo prestanem s vami komunikovať. Už žiadny nový podraz, Messiel.
NEVIEM AKO TO UROBIA
ROZHODNE TA NECHCEME TRAPIT
Tak mi držte Gabriela od tela.
TO JE TVOJA PREDSTAVA O ODDANOSTI?
Hovor, čo chceš – držte mi ho od tela, Messiel, lebo prestanem komunikovať, aj keby to malo byť to posledné, čo ešte urobím!
DOBRE
POVIEM TO DALEJ
ALE NEPRESTAN KOMUNIKOVAT

Na to prišlo vyjednávanie s Michaelom:

GABRIEL JE TVOJ VELITEL
A?
A OCAKAVA SA OD TEBA ZE HO POSLUCHNES
V čom?
KED BUDE TREBA VZOSTUPIT TAK VZOSTUPIS
Prečo na tom toľko záleží?
MESSIEL TI PREDSA UZ POVEDAL
Ale ja už nič nechcem. Nechcem byť anjel. A Gabriel už nie je môj veliteľ. Nie som mu oddaná o nič viac než hocikomu z vás. Rada s vami hovorím, ale nenechám sa vydierať – ani Gabrielom, ani ničím iným.
JE TO SKODA
GABRIEL TA NEPUSTI
AK SA BUDES VZPIERAT BUDES LEN DLHSIE TRPIET
To je vyhrážka, Michael?
VAROVANIE
A ty si hovoríš “anjel”? A vyhrážaš sa? Hanbi sa, Michael – teda, ak vieš, čo to slovo znamená… Ten Gabriel, ktorý bol mojím veliteľom, už neexistuje. Nemám minulosť. Nemám budúcnosť. A moju prítomnosť si môžeš vziať trebárs aj okamžite. Nemáte mi čo vziať – už ste mi všetko vzali. Môžeš so mnou slušne hovoriť alebo môžeš mlčať. Tak neukazuj bicepsy.
NIE SOM TVOJ NEPRIATEL
NEUKAZUJEM BICEPS
POKUSAM SA ZISKAT TVOJU SPOLUPRACU
Načo, Michael? Nechajte ma na pokoji. Už na mne nezostalo nič, čo by vám stálo za to zničiť.
VIES TO ISTE?
Nájdite si iného blbca, Michael. Nemám voči vám záväzky. Čo bolo treba napraviť, to som napravila. Odteraz nemáte nárok diktovať mi, ako mám žiť. Keby nie Messiela a Yovmiela, už by ste o mne nepočuli. Prepáč, že na teba vrčím. Už končím.
DA SA S TEBOU ESTE HOVORIT?
Dnes už nie, Michael. Som príliš unavená.

Môj vzdor zapríčinil, že Michael začal robiť ponuky:

DOSTAL SOM ZA ULOHU VYBAVIT S TEBOU ABY SI NEROBILA TAZKOSTI
VZOSTUP LEBO TO POTREBUJEME
GABRIELOVI VRATIME SPOMIENKY A POSLEME HO K TEBE ABY TA UCIL
DAME TI VSETKU PODPORU AKU POTREBUJES
SUHLASIS?
Michael, najprv mi povedz, ako ste si tú “všetku podporu” predstavovali. Čo by to obnášalo?
ROZHODLI SME SA DAT TI UCITELA KTORY BY TA UCIL V TVOJOM SVETE
OKREM TOHO TI UMELO ZVYSIME ENERGIU ABY SI MOHLA S NAMI KOMUNIKOVAT PRIAMO
KED PRIJMES MOZES SAMA ROZHODNUT NAKOLKO ESTE CHCES ZIT
Tomu poslednému nerozumiem. Máš na mysli “ako dlho” alebo “napoly človek, napoly anjel”?
NAPOLY CLOVEK NAPOLY ANJEL
A aký má zmysel žiť tak?
MALA BY SI MOC ANJELA A POZITKY CLOVEKA
Čo všetko patrí do “moc anjela”?
SCHOPNOSTI AKO MAME MY
Ale tie fungujú len v mimofyzickej realite!
TO SI MYSLIS TY
Chceš povedať, že potom by som dokázala aj vo fyzickej realite prejsť pevnou hmotou?
ISTE
A tá priama komunikácia by vyzerala ako?
SU ROZNE MOZNOSTI
MOZES POCUT NASE HLASY
MOZES PISAT
MOZES VIDIET A POCUT
MOZES SI VYBRAT
Michael, musím si to zvážiť. Ale po tých skúsenostiach, ktoré s vami mám, rátate s tým, že by ste museli “preddavkovať”? Teda že vy by ste museli svoju stranu dohody naplniť skôr, ako ja začnem napĺňať tú moju? Mali by ste moje slovo – ale prvý krok by bol na vás.
TO NIE JE PROBLEM
VEDELI SME ZE NEDOVERUJES
Musím si to premyslieť, Michael. Koľko času mám?
KOLKO POTREBUJES?
Aspoň deň-dva rozhodne.
TAK ICH MAS MAT
Dobre, Michael. Ozvem sa.

Hneď som sa bežala poradiť s Messielom.

Messiel, mala som rozhovor s Michaelom. Vieš, čo mi hovoril?
ANO
BER TO!
Čo to pre mňa bude znamenať?
NAJDU TI FYZICKEHO UCITELA
Človeka?
ANO
Ale ako ma má človek učiť ďalej?
BOLA BY SI PREKVAPENA KOLKO ANJELOV ZIJE AKO LUDIA
AJ TOTO BY BOL TAKY ANJEL
A ak ho nebudem znášať?
PRECO BY SI NEMALA?
ZATIAL SI ZNIESLA KAZDEHO
Tak ja som dúfala, že dostanem teba alebo Yovmiela…
MY TI PREDSA ZOSTANEME
No dobre. Poďme po rade. Chcú Gabrielovi vrátiť spomienky a poslať ho ku mne. […] Myslíš, že ho dajú?
DAJU
IDE IM O VELA
ESTE TI NEPONUKLI MAXIMUM
A čo by bolo maximum?
ZAZIVA SA STAT ANJELOM
ZIADAJ TO!
V čom je rozdiel?
V NIEKTORE SCHOPNOSTI SI NEVYBERAS
CHCI VSETKY SCHOPNOSTI
DAME POZOR ABY SI ICH UZIVALA MUDRO
Ale neprídem o telo?
NIE
Potom sľubujú zvýšenie energie a priamu komunikáciu.
TO UZ V TOM ANJELOVI ZAZIVA JE
A to “napoly človek, napoly anjel”?
TO NECHCI
CHCI ANJEL V LUDSKOM TELE
TO TI NEDAJU TAK LAHKO ALE ZIADAJ TO
Na čo mám ešte dať pozor, Messiel?
ESTE ZIADAJ VOLNY POHYB MEDZI SVETMI
CHCU LEN TVOJICH POTOMKOV A V TOMTO SVETE TI BUDE LEPSIE
Ale keď sa stanem anjelom, neprídem o teba?
PREDSA NEUMRIEM
A keď sa stanem anjelom, neprídem o emócie?
NIE
POTREBUJEME AJ TIE
ALE SKLUDNIS SA

Tak som svoje požiadavky predniesla Michaelovi. Radili sa s Otcom, a nakoniec prišla odpoveď:

TVOJE POZIADAVKY NEVIEME NAPLNIT
ANJEL ZAZIVA MOZES BYT
NEDOSTANES VOLNY POHYB MEDZI SVETMI
O POHLAVI SA NEBUDEME BAVIT
DAME TI RADU
DLHO TO NEPOTRVA TAK NAM DRZ VERNOST
Dobre. “Anjel zaživa môžeš byť” – môžem alebo budem?
BUDES
“Nedostaneš voľný pohyb medzi svetmi” znamená čo?
GABRIEL BUDE KONTROLOVAT KDE SA POHYBUJES
Ďalej. “O pohlaví sa nebudeme baviť” znamená čo?
MUSIS MAT OBE POHLAVIA
Michael, môžeš mi teraz zavolať Messiela?
ANO
Kto je?
MESSIEL
Ahoj, kamarát… Sledoval si rozhovor?
ANO
Messiel, toto je asi moja posledná šanca hovoriť s tebou. Mám ťa rada. Mám rada aj Yovmiela. Povedz mu to, prosím. Budem sa stále pokúšať nájsť k vám spojenie, ale asi mi to zatrhnú… Zbohom, kamarát.
NEBLAZNI
VYJEDNAVAJ!
Niet o čom. To pohlavie je nevyhnutná podmienka. Nikdy nepristúpim na obojpohlavnosť. A toto “nikdy” je anjelské. Gabriel už vie, čo to znamená.
DOBRE
VYJEDNAM TO
Ďakujem ti. A pošli mi, prosím, Michaela.
Kto je?
MICHAEL
Sledoval si rozhovor s Messielom?
ANO
BUDEME JEDNAT
Dobre. Tie podmienky, ako sú nastavené teraz, neprijímam. Odmietam obojpohlavnosť. Ak sa Messielovi nepodarí s vami niečo vyjednať, z dohody nebude nič – a to aj za tú cenu, čo za to zaplatím. To nie je nátlak, Michael, to je proste limit.
VIEM
BUDEME HLADAT RIESENIE

Efnielov návrat

Riešenie sa nenašlo. Požiadala som Otca, aby ma odslobodil od zmluvy, ktorú s ním mám. Odmietol. Najviac mi bolo ľúto Efniela. Už som o ňom vedela a vedela som, ako dlho čakal, aby mohol opustiť fyzický svet a vrátiť sa k svojim. Ale tým, že vyjednávanie skončilo neúspechom, prišiel o túto šancu. Zrejme sa báli, že ho použijem ako nátlakový nástroj (o čom som, pravdu povediac, rozmýšľala). Tak povedali, že počkajú radšej ďalších 6000 rokov, než aby sa nechali vydierať. (Oni mohli, ja nie. Toľko o ľudsko-anjelskej rovnoprávnosti.)

Nevedela som to preniesť cez srdce. Tak som sa jedného dňa vydala kanálom zo svojho srdca do Očistca (mala som to prepojené) a zavolala som na Efniela. Prišiel. Bol obrovský a nádherný – mal telo leva a od ramien hore ľudskú hlavu. Mal krásne, pravidelné a akosi antické črty tváre a dlhé vlnisté plavé vlasy.

Povedala som mu, že ho chcem uvoľniť. Namietol, že na to moja energia nestačí. Povedala som, že to aj tak skúsim – že už nemám čo stratiť a nechcem, aby musel čakať ďalších 6000 rokov. Varoval ma, že ak uvoľním jeho energiu, tak zomriem. Bolo mi to jedno. Bola som unavená a ubolená a chcela som urobiť aspoň posledné šľachetné gesto, keď už celý príbeh bol taký nechutný… Tak som ho uvoľnila.

Nejako som to prežila. Ráno som sa zobudila a skonštatovala som, že mi museli dať nejakú náhradnú energiu (neskôr mi to potvrdilo aj čosi, čo povedal Hufiorec: “máš energiu anjela”). Vzala som kyvadlo a overila som si, či je Efniel v poriadku. Povedal, že je doma a má späť svoje postavenie ako Druhý voz.

To však zďaleka nebol koniec! Ozval sa Otec a udrel na mňa – neuvoľnia ma do môjho života, ba dokonca ma vraj  Gabriel preklial, aby som sa nemohla vrátiť do ľudského sveta! Tak toto ma zhodilo z nôh… Rozdýchavala som to niekoľko dní. Žiadala som raz Otca, raz Gabriela, aby zo mňa tú kliatbu sňali. Tvrdo odmietali. Lenže zabudli, že ja nie som obeť…

Prekliala som Gabriela

[Zo zápisníka (spracované ako úvod do “knihy”, ktorú mi kedysi nakázali písať, trochu zoškrtané): 7.10.2008] Dnes nadránom som sa pokúsila prekliať Gabriela. Nebola som presvedčená, že to mám urobiť, ale chcela som dať najavo, že so mnou treba rátať. Že moja tvrdá hlava je faktor, ktorý aj oni musia brať do úvahy.

Večer som bola strašne uťahaná a keď som si ľahla spať, takmer okamžite som zaspala. Lež nadránom som sa zobudila a spomenula som si, že mám s nimi ešte otvorený účet: Gabriel odmietol sňať zo mňa kliatbu a ja som povedala, že ak to neurobí, tak prekľajem ja jeho.

Nemám talent na strach. Zavrela som oči, ponorila sa do vlastného vnútra a postupne som sa začala meniť na labuť. Môj dych mi udával rytmus pre mávanie krídlami. Plávala som na hladine jazera a rozmýšľala som, čo urobím. Pôjdem za ním?  Mohla by som vyletieť na ten jeho kopec, zhmotniť sa pred ním a prekliať ho. Už som si aj vymyslela rituál – vytrhnem si srdce z hrude, spálim ho v dlani a kým bude horieť, poviem kliatbu. Zvolila som si cyklickú, naviazanú na zrušenie môjho vlastného prekliatia. Keď sa bosorka nechá strhnúť pomstychtivosťou, prehráva. Ja som potrebovala dosiahnuť, abu zo mňa kliatbu sňal. Bolo mi jedno, či bude potrestaný alebo nie – ja som chcela byť voľná a mať znova nárok na svoj život!

Takže poviem kliatbu, fúknem mu popol zo spáleného srdca do očí, ale potom musím rýchlo späť, aby ma nechytili! Urobím to tak, že sa zmením na vodu a stečiem ako dážď späť do svojho tela…

Krásny plán! Mal len jednu jedinú chybu – Gabriel už o ňom vedel. Gabriel totiž číta moje myšlienky.

Ešte stále som mala na svojej strane moment prekvapenia. Len čo k nim prídem, vedia o mne, ale ak zostanem neviditeľná a vyvarujem sa myšlienok, nevedia ma nájsť… Noc predtým som si to vyskúšala. Bolo namáhavé nemyslieť, ale kým som nemyslela, nevedeli ma lokalizovať. Behali okolo mňa, hľadali ma, ale ja som sa nútila nemyslieť a oni ma nenašli.

Nechcelo sa mi prekliať Gabriela. Bola by som oveľa radšej, keby sa s ním dalo rozumne dohodnúť. A veru to aj urobím – nebudem sa skrývať, poletím za ním a vysvetlím mu, o čo ho žiadam! Kedysi bol môj kamarát. Iste nechce, aby som zostala naveky nešťastná!

Zamierila som nahor do oblakov. Predo mnou sa vypínali Oblačné schody a nad nimi obrovská drevená Brána. Nezastavila som. Priletela som až k nej a keď som sa jej dotkla, rozpustila som hranice svojho tela a preletela som cez ňu. Preletela som popri vodopáde a potom som zamierila nahor, na Gabrielov kopec. Stál tam, napätý a v strehu. Zmenila som sa na človeka a postavila som sa na samotný kraj kopca nad priepasťou. Sneh ma studil pod nohami. Gabriel stál na tráve a napravo od neho, trochu v ústraní, som objavila Efniela.

To poznanie bolo ako prudké zaucho… Gabriel si vzal so sebou Efniela, lebo vedel, že Efniel ho bude chrániť aj vlastným životom… Môj Efniel! Môj kamarát, Mačacia labka! Zamrazilo ma, keď som si uvedomila, do akého konfliktu sa Efniel dostane. Ja som mu vrátila späť jeho život s anjelmi a on teraz musí bojovať proti mne?! A keď sa pohol dopredu, rýchlo som zdvihla ruku:

“Nie, Efniel, neprišla som Gabrielovi ublížiť. Žil si tak dlho v mojom tele, že to vieš. Prišla som hovoriť. Vieš, že mu nikdy neublížim. Nemusíš ho chrániť.”

Efniel zastal. Pozrela som ńa Gabriela.

“Tvoj otec mi kedysi prezradil, že si na mňa uvalil kliatbu. ” Prisvedčil. “Prišla som ťa poprosiť, aby si ju zo mňa sňal. Chcem späť svoj život. Tvoja kliatba mi to prekazí. Zbav ma nej, prosím!”

“Nie.”

“Prečo?”

“Máme dohodu. Nie.”

Vyhŕkli mi slzy, ale nejako sa mi podarilo potlačiť ich. Nie, on ma veru plakať neuvidí! Chce boj – bude ho mať!

“Gabriel, povedala som, že ak ma neuvoľníš, prekľajem ťa.”

“To neurobíš.”

Ustúpila som. Šliapla som do prázdna, ale na to som bola pripravená. Vzniesla som sa do výšky. Prestala som byť priehľadná a krehká; odrazu som bola svalnatá, celá v čiernom a rozpustené tmavé vlasy mi viali okolo hlavy. Z pravej ruky mi vystrelili dlhé čierne dračie pazúry. Už som to zasa bola ja – bola som v svojom živle.

Vrazila som si ruku do hrude a vytrhla som srdce. Bolo sivočervené a utrhnuté cievy z neho viseli ako nechutné franforce. Ešte sa chvelo, keď vzplanulo. Pozrela som ponad plameň Gabrielovi do tváre. Bol bledý a neveriacky cúvol.

“Preklínam ťa, Gabriel, aby […] Táto kliatba potrvá tak dlho, kým niekto z vás bude mať uvrhnutú nejakú kliatbu na mňa!”

No dobre, gramatika nebola najúžasnejšia, ale efekt bol vskutku desivý… Srdce zaprskalo a dohorelo. Nadýchla som sa a fúkla som popol Gabrielovi do očí. Zakryl si ich rukou, ale neuhol, a Efniel len stál a neveriacky na mňa hľadel… Úbohý Efniel! Tentokrát svojho veliteľa neochránil!

Zmenila som sa na vodu a stiekla som na zem. Zem však bola pevná a nevedela som pretiecť cez ňu nadol do oblakov… Tak som len rýchlo stiekla k Bráne, potom chytro popod ňu a späť do svojho tela v posteli.

Nemala som veľa času na vychutnávanie pocitu, že som to zvládla. Zrazu sa pri posteli zjavil Michael.

“Čo si to urobila?”

“To, čo som povedala. Varovala som vás. Teraz bude musieť tú kliatbu zo mňa sňať, inak máte problém!”

“Nemusí nič. Kliatba nezabrala.”

“Prečo?”

Nemal v úmysle prezradiť mi to. “Čo si tým chcela dosiahnuť?”

Moje éterické telo sa prudko posadilo.

“Akože čo som chcela dosiahnuť? Chcela som sa zbaviť kliatby! Vzdali ste sa ma; povedali ste, že ma nechcete… Tak čo sa čuduješ, že chcem byť voľná?!”

“Dôveruj nám -”

“A prečo, preboha? Vieš, Michael, že sa vôbec nesprávate ako anjeli?! Vždy som počúvala, akí sú anjeli dobrí a podporujúci… Nemyslím, že by som bola zažila niečo z toho! Ešte nikto v živote ma toľko netýral ako vy. Klamali ste mi v jednom kuse. Ani raz ste nedodržali dohody. Manipulovali ste ma ako toho posledného psa. Vydierali ste ma Gabrielom. Skúšali ste, koľko toho unesiem, než sa celkom rozložím… Nie, Michael. Ak vy ste anjeli, myslím, že by mi bolo lepšie v Pekle!”

“Máme plán – “

“Daj mi pokoj s vašimi plánmi! Zatiaľ som si každý jeden z nich dôkladne ob***! Viem, že mám v sebe málo anjelského… Ale, Michael, jediný, kto sa v celej veci správal skutočne anjelsky, som bola ja… kým vy ste celý čas hrali falošne!”

Potriasol hlavou. Asi pochopil, že nemá význam hádať sa so mnou, pretože v tom okamihu sa za jeho chrbtom zhmotnil Starý Muž. Pohľad naňho ma rozochvel. Z nášho kontaktu ešte ani raz nevzišlo nič dobré…

Starý Muž pristúpil ku mne a odhrnul mi vlasy z čela. Bolo to takmer ochranárske gesto. Tých sa bojím najviac.

“Viem, čo chceš, dievča. A dostaneš to… ale daj nám čas. Máš moje slovo, že sa tvoje prianie splní…”

‘Máš moje slovo.’ Haha. Majster v porušovaní prísľubov mi dáva svoje slovo! Náhle ma prepadla hlboká beznádej. Jediní, na koho som sa mohla spoľahnúť, boli oni – notorickí klamári! V ich očiach som nemala ani len tú hodnotu, aby mi aspoň z času na čas povedali pravdu; hovorili vždy len to, čo sa im práve hodilo.

Ráno som sa pri prvej príležitosti chopila písmenkovej tabuľky a kyvadla a zavolala som si Yovmiela.

“Yovmiel, ja som prekliala Gabriela.”

“Nemala si úspech.”

“Ako je to možné?”

Kyvadlo sa ani nepohlo.

“Yovmiel, čo je s kyvadlom? Prečo nejde?”

“Gabriel kontroluje kanál.”

“Prečo to robí?”

“Chce mať kontrolu nad tým, čo sa dozvieš.”

“Ale aký má dôvod?”

Kyvadlo sa ani nepohlo. Spýtala som sa Yovmiela, či už so mnou nechce hovoriť, ale chcel. Len si posťažoval, že to nebude ľahké, pretože Gabriel mu bráni hovoriť so mnou.

“Nedokáže ma celkom odstaviť, pretože máme spolu silný mentálny kontakt, ale dokáže kanál hodne zablokovať, takže niektoré veci k tebe neviem dostať. Rozhodli, že všetko ti vysvetlí Messiel.”

“Akú úlohu hrá Messiel?”

Kyvadlo sa rozpačito pohupovalo. Yovmiel nechcel odpovedať.

“Ja tomu nerozumiem… O čo im ide? Veď sa ma vzdali! Tak prečo to robia?!”

“Nesmiem s tebou viac hovoriť. Gabriel má pocit, že v tebe podporujem vzdorovitosť.”

“Ale, Yovmiel… To znamená, že keď ťa nabudúce zavolám, už neprídeš?”

“Prídem.”

“Ale nebudeš mať z toho zle?”

“Budem, ale to je jedno.”

V tom okamihu do mňa vošla taká strašná zúrivosť, že som sa od zlosti roztriasla. Ako si trúfajú?! To som skutočne ten posledný pes?!

“Yovmiel, ďakujem, že zostávaš môj priateľ… Počúva Gabriel tento rozhovor?”

“Gabriel počúva všetko.”

“Tak mu, prosím ťa, odkáž, že ho nenávidím. Je mi odporný! A neželám si, aby bol so mnou ešte niekedy v kontakte… v tomto živote i vo všetkých ostatných! Slovom, povedz čokoľvek, čo považuješ za vhodné, len ho pošli do horúcich pekiel!”

“To už som urobil.”

Zamyslela som sa. Obvykle nebývam pomstychtivá, ale tentokrát prekročili hranicu únosnosti. Mala som chuť udrieť na oplátku. “Yovmiel, keby som chcela Gabrielovi ublížiť, ale tak, aby ho to sakramentsky bolelo, čo by som mala urobiť?”

Kyvadlo sa ihneď rozbehlo s novým elánom: “Na dlhú dobu sa neozývať.”

“To znamená, nehovoriť ani s tebou, ani s Messielom?”

“Presne tak.”

“A ako dlho?”

“Hodne dlho.”

“Ďakujem, Yovmiel. Ja sa jedného dňa znova ozvem. Mám ťa rada…”

A tak som zostala sedieť nad písmenkovou tabuľkou. Prišla som i o posledných dvoch priateľov – o svojho anjela strážneho a o svojho múdreho učiteľa. Spomenula som si, ako sa Yovmiel tešil, že až k ním prídem, budeme dvaja rovnakí a bude mať sa s kým porozprávať… A ako som sedela pri počítači a on mi diktoval informácie o nich, o mne, o ľudskej podstate a o vzostupe… Ako dával pozor na to, aby ma neprevalcovali… Ako im dával tipy, ako so mnou zaobchádzať, aby mi príliš neubližovali… Všetko toto bolo za mnou – ukončené a uzavreté.

Pozrela som na kyvadlo v dlani a odložila som ho preč z očí. Už sa niet s kým baviť. Už sa niet o čom baviť. Všetko, čo sa dalo povedať, už kdesi ktosi povedal – a úplne zbytočne.

Kumara

Neviem, ako sa to vyvíjalo ďalej, pretože v tom období som si nerobila zápisky a neskôr som sa raz pokúsila zmeniť minulosť, čo sa mi síce nepodarilo, ale zmazalo mi to aspoň spomienky 😕 …

Viem len, že neskôr, niekedy v novembri, mi poslali nového učiteľa – Kumaru. Ten zisťoval moje priority a potom postupne sme pracovali na tom, aby som zmenila sebavnímanie. Celkom jasne sa zameriaval na to, aby som prestala konať z pozície ega a konala z pozície vyššieho záujmu:

MEDZITYM BUDES MAT ULOHY
PRVA JE NAJST CO TA V ZIVOTE NAJVIAC DESI
Len jediná vec?
ANO
Ešte nejaká úloha?
TO STACI NA JEDEN DEN
To je pre dnešok všetko?
OKREM TOHO UROB ZOZNAM SVOJICH IDEALOV
Čo rozumieš pod “ideál”?
TO CO JE PRE TEBA PRITAZLIVE
Ako “príťažlivé”? Že po tom túžim? 
ANO
Treba to v poradí dôležitosti?
ANO
A ešte?
NIC VIAC

Na druhý deň kontrola domácej úlohy 🙂 :

POVEDZ MI SVOJU OBAVU
Najviac ma asi desí, že by som bola v nejakej situácii bezmocná, že by som si sama nevedela poradiť. A osamelosť, ale tá až na druhom mieste. A z toho prvého vyplýva strach, že by som mohla prísť o všetko a zostala odkázaná na pomoc iných, na milosť iných.
TO JE PRAVDA
STRACH POMAHA PREZIT
AKO POMAHA TEBE?
Vieš, veľmi mi nepomáha. Zistila som, že vyhľadávam situácie, ktoré sú náročné, aby som si dokázala, že zvládam. Ale necítim sa pritom šťastne, lebo život by mal vyzerať inak. Celý život som sa tak bála samoty, že som od seba odháňala ľudí, aby ma nemohli opustiť – a tak som si samotu privodila. A vypestovala som si strašné nutkanie kontrolovať všetko. Niekedy to však nejde – a potom trpím. Okrem toho som kvôli všetkej tej kontrole zabudla byť spontánna. Myslím, že aj moja rakovina je reakcia na situáciu, ktorú som nedokázala ukontrolovať. Takže neviem, ako mi ten strach pomáha. Možno som zostala tvrdšia. Neviem.
DA MI ASI NAMAHU OTVORIT TI OCI
ESTE RAZ
CO TI DONIESOL DOBRE?
Skúsim: naučila som sa predvídať a odhadovať situácie. Som v tom hodne dobrá. Nejdem do situácií, kde mám pocit, že pravidlá diktuje niekto iný. Netrpím hazardnými hrami. Stále hľadám najhorší prípad a pripravujem sa naň, preto ma len tak niečo nezaskočí. A nečakám pomoc od okolia. Nespolieham na iných. Ak niečo nezvládnem sama, dokážem to akceptovať ako osud. Je toto lepšia odpoveď?
ESTE RAZ
CO BY SI DNES BEZ TOHO STRACHU NEMALA?
Rakovinu.
A asi by som dnes mala strach. Asi by som sa upínala na hocičo, čo by mi dalo nádej/stabilitu.
Takže asi by som nemala vnútorný kľud. Asi by som sa bála pozrieť otvorene na seba.
A možno by som nemala pocit sebahodnoty, ktorý pramení z toho, že som veľa preskákala, aj keď niekedy nie až tak elegantne… ale zvládla som to.
A AKO K STRACHU STOJIS DNES?
Je to súčasť mňa. Viem o ňom. Nemusím podľahnúť, ak nechcem. Ale akceptujem ho. Na niečo musel byť dobrý, inak by nevznikol.
IDE TO DOBRE
CO MIENIS S TYM STRACHOM UROBIT?
Nič…Brať ho na vedomie ako strach. Neunikať mu cez unáhlené reakcie. Odmietam sa báť vopred.
NO V NIEKTORYCH PRIPADOCH JE UZITOCNY
Viem. Preto ho budem brať na vedomie a skúmať, či je opodstatnený. A ak si nebudem vedieť radu, spýtam sa Gabriela alebo Messiela.
ODOVZDAVAS KONTROLU?
Sú múdrejší ako ja a sú na mojej strane.
A CO BY SI ROBILA BEZ NICH?
Neviem… Dosť desivá predstava. Spoliehala by som sa na vlastnú hlavu a držala opraty v rukách. Ale asi by som nebola veľmi hepi.
O MOZNOSTI NECHAT VECI PLYNUT VOLNE NEUVAZUJES?
Teraz, ako som čítala budhizmus, tak sa o to snažím. Problém je v tom, že ešte stále mám nejakú predstavu o výsledku a snažím sa ho urýchliť. Som ešte stále netrpezlivá. Ale už na tom pracujem.
HLADAJ SPOSOB AKO NEZIT V BUDUCNOSTI
Vieš niečo poradiť?
NAUC PRAVU POLOVICU MOZGU NEMYSLIET
ODOVZDAJ SA INTUICII
Ale ako, Kumara?
ID A STOJ
Tomu nerozumiem. Ako by to vyzeralo ako postupnosť krokov?
MAS SITUACIU
POSUDIS SITUACIU
ODHADNES MOZNE PRIEBEHY
NACHYSTAS SVOJE VNUTRO NA NE ALE NEKONAS
POZORUJES AKO SA VECI SPRAVAJU A ODHADUJES PRIEBEH
NIE KONAT ALE MODELOVAT
CHAPES?
Áno, myslím, že hej. Miesto konania potláčať netrpezlivosť dôkladným sledovaním a predvídaním?
PRESNE
TYM SA VYBERAS Z DIANIA

Už som hovorila, že to bol výborný učiteľ?

Veža

No, nech už to bolo hocijako, asi mesiac ma zdvíhali z kolien. Potom asi mesiac som mala na to, aby ma Kumara dal do poriadku.

A potom sa vrátili “testy”.

Tentokrát moja výdrž nebola najlepšia a tak som s tým sekla takmer okamžite. Boli to už tie “strelené” testy, kde zámienka bola priehľadná a jediný viditeľný zmysel bol ublížiť mi, že ako sa zachovám. Zachovala som sa hrdinsky – nakopla som do zadku celé Nebo a šla sa rozprávať s niekým iným (Gaiou).

Vždy, keď som sa hnevala, mali ma anjeli pod kontrolou. Cez komunikačný kanál vždy niekto z nich sledoval, čo hovorím a píšem. Moje emócie nevedeli sledovať, ale myšlienky áno. Keď mi to vadilo, naučila som sa nemyslieť. Niekedy som ich sledovanie zneužívala: odula som sa a potom som svoje pocity písala do denníka – a vedela som, že takto pochopia, čo sa vo mne deje.

Kým som sa odúvala, nebrala som kyvadlo do ruky. Ovšem oni si našli cestu, ako ma donútiť kontaktovať sa s nimi: začali mi do rúk púšťať… no, neviem, čo – vibrácie? náboj? Hovorila som tomu “ihličky”. Púšťali tak dlho a postupne zvyšovali intenzitu, až som to nezvládla a vzala som znova kyvadlo do ruky.

[Z odpovede v komentároch:] Znova ma začali “testovať” a ja som im vysvetľovala, že ak to preženú s tým klamaním, začnem nimi pohŕdať… Nepomohlo to. Znova klamanie, zavádzanie a osobné útoky. Tak som sa nazúrila, poslala som ich do kelu a aká som z toho bola zničená, išla som si ľahnúť a predsavzala som si, že zomriem. Tak som ležala a hovorila si „nadychujem sa vzduchu, vydychujem život“…  Okolo mňa sa nahromadila spústa energie a vtedy ma napadlo, že si postavím okolo seba vežu, cez ktorú sa anjeli nedostanú. Vzala som všetku tú vydýchanú životnú energiu a začala som z nej, tehličku po tehličke, stavať vysokú vežu – bez dverí a okien, len hore bol malý otvor, aby som sa vedela dostať k Otcovi, keby som chcela.

V tom okamihu mi prestalo chodiť kyvadlo. Ani sa nepohlo – nemohli ním hýbať, lebo bolo vovnútri „veže“. Nemohli do mňa púšťať tie svoje „ihličky“, takže mi neotravovali život a nemohli ma donútiť ku kontaktu. Mala som klídeček, ale vnútorne som bola taká ukrivdená a rozorvaná, že som sa opýtala Otca, načo to všetko bolo dobré. Poslal mi sen, v ktorom mi to vysvetlil.

Po pár dňoch života vo veži ma pochytilo strašné nutkanie čítať niečo, čo som kúpila asi pred rokom a odvtedy to ležalo na polici. Medzičasom som upratovala a tak som to niekam zastrčila a nevedela som si spomenúť, kam. Hľadala som, ale nič. Potom som išla do skrine – a vypadla na mňa kniha.

Neskôr som sa dozvedela, že keď sa veci “zasekli”, Otec urobil drobnú časovú slučku a podsunul mi tú knihu, aby som zmenila názor.

Po prvej kapitole sa znova celkom zmenil môj pohľad na celú záležitosť s anjelmi. Vzala som kyvadlo a prestala som sa odúvať.

Takže som sa s nimi začala znova kontaktovať. Zavolala som si Gabriela (keď som ich zavolala, mohli prísť) a on mi povedal, nech zruším vežu. Tak som mu povedala, že neviem, ako – a on ma navigoval a dobre sa na mne pritom bavil. Potom prišla správa, že dotestovali. Asi tak dva týždne boli ako med, hovorili otvorene, bol to normálny partnerský vzťah. Ešte som sa podozrievavo pýtala Yovmiela, či už je naveky pokoj – a on mi to potvrdil. (My s Yovmielom sme mali takú “hru”, ktorá mu umožňovala povedať mi pravdu, aj keď nesmel.) Celá vytešená som povedala Gabrielovi, že ak potrebujú, môžu ma testovať aj naďalej, ale nikdy nesmú prerušiť komunikáciu medzi nami dvomi, pretože to by skutočne bolo pre mňa ničivé… Sľúbil, že k tomu nikdy nedôjde. A čo bol najbližší krok? Prestal komunikovať… Už sa mi ozýval len Messiel. Po dvoch dňoch prišiel s čímsi, kde som cítila veľké emócie z jeho strany. Pýtala som sa ho, aké sú, a povedal mi „mračím sa“, pretože mi musel povedať niečo, čo sa mu priečilo. A potom to prišlo: „Gabriel ti odkazuje, že si ho veľmi sklamala.“

Toto už v žiadnom prípade nemohla byť snaha okresať moje ego na minimum, ako dovtedy! Nič som neurobila a preto som ho nijako sklamať nemohla. A keby hneď aj, mohol mi to povedať sám. Toto už bolo evidentne o schválnosti – a blbosti. Žiadna súdna bytosť neurobí absolútne nedôveryhodný krok, ktorý vyzerá presne ako to, čo je – ako schválnosť – a nedúfa, že jej to prejde! V tom okamihu stratili všetku moju dôveru.

No, nenaštvalo ma to. (Alebo som to aspoň necítila ako naštvanie, hoci ma to pravdepodobne rozžhavilo do biela, keď čítam, aké slová pri opise situácie používam.) Neviem, čo som Messielovi povedala, už si len pamätám, že som nechala odkázať Yovmielovi, že keby mal zadok, tak ho doňho nakopem! A potom som odložila kyvadlo a urobila som si znova tým istým spôsobom, ako naposledy, svoju „vežu“. Znova zafungovala – takže asi je to dobrý nástroj na sebaobranu. Len to chce nevyhľadať kontakt s Otcom, lebo inak do mňa znovu zatnú pazúry – a bez toho môžem byť. (Obávam sa, že som nimi začala pohŕdať. Viem, je to ľudské a zbytočné, ale nemôžem inak. Nemôžem brať vážne niekoho, kto robí blbosti.)

Keď som tento komentár písala, uvedomila som si, že som dosiahla stav, keď som si prestala uvedomovať vlastné pocity.  Gaia ma učila rozlišovať medzi emóciami a pocitmi. Emócie sú stále, pocity majú svoj začiatok, priebeh a koniec. Anjeli poznajú emócie, ale nepoznajú pocity. A Gaia ma upozornila, že ja nepoznám anjelov.

Gaia

Kým som mala vežu, nechcela som hovoriť s anjelmi a začala som sa obzerať po niekom inom. Napadol ma Kumara. Spýtala som sa, či so mnou bude hovoriť. Súhlasil, ale na druhý deň už z neho bola hlásna trúba anjelov, tak som mu povedala, nech si vyberie – buď ako môj kamarát, alebo vôbec nie. Vybral si “vôbec nie”, tak som zasa chvíľu bola ticho.

Ale 16.2.2009 ráno som zavolala Gaiu a spýtala som sa jej, či by so mnou vedela partnersky komunikovať (toho nepartnerského som si od anjelov užila dosť). A ak áno, nech mi dá znamenie. Dopoludnia som upratovala CDčka na stole. Zistila som, že jedno z nich bolo neotvorené, tak som ho vybalila a pozrela sa dovnútra. Tam bol obrázok Kuan Yin a vedľa neho napísané, že je to vlastne Matka Zem. Tak som to vzala ako signál a začala som chodiť na svoje šamanské posvätné miesto a tam som ju zavolala. 

Neprišla hneď, tak som si sadla a čakala a pozerala na hviezdy – a odrazu bola pri mne. Celé telo mala z tmavozeleného lístia, len tvár a predlaktia mala ako zo zelenkavého porcelánu a bola náramne krásna a krehká. Vzala ma za ruku a išli sme do lesa. A odrazu sme sa ocitli tam, kam som “chodievala” k anjelom – pri Vodopáde. Znervóznela som a vysvetľovala som jej, že sa s anjelmi nechcem stretnúť, ale ona na mňa len tak s úsmevom pozerala a rukou mi ukázala, že mám ísť pod vodopád. Pomohla mi vyliezť na kamene, ja som sa postavila pod vodu (anjeli mi kedysi povedali, že funkcia vodopádu je očista) a zrazu to zo mňa zmývalo čosi ako krv… (Zaujímavé, že pri aure červená sa spája s hnevom.)

Inokedy sme išli po mojom šamanskom lese, ukazovala mi lúku, v doline bolo mesto, samé výškové domy a betón (kedysi tam bola len malá dedinka), ale našťastie bolo ďaleko, hoci mi hodne vadilo. Gaia povedala, že z jej pohľadu je aj to mesto v poriadku, že  má svoj zmysel, lebo pre ľudí ako ja vytvára “vhodné podmienky” pre život. Povedala, že jediný problém je, aby medzi mestami bol dostatok zelene pre iné formy života, aby sa celá planéta nepremenila na jedno obrovské mesto. Že ona s tými mestami vie žiť a mala by som sa to naučiť aj ja.

S Gaiou sme začali komunikovať telepaticky. Hlavne spočiatku som sa od nej hodne učila – potom už začala len ošetrovať problematické vzťahy medzi anjelmi a mnou. Ale v začiatkoch sme napríklad chodili po lese. Behali okolo nej zvieratá a ona ich hladkala. Povedala som jej, že jej to závidím, lebo odo mňa zvieratá utekajú, hoci ja ich mám rada. Povedala, že preto, lebo chcem nasilu a ony to zo mňa cítia.

Potom, jedného dňa, sa na moju šamanskú čistinu dostavil Gabriel. Takmer som ho vyhnala, ale Gaia ma zastavila a silne nástojila na tom, aby sme spolu začali úprimne hovoriť. A vtedy vyliezlo najavo, kde som po celý čas robila pri svojom kontakte s anjelmi chybu – správala som sa k nim ako k ľuďom len preto, lebo ako ľudia vyzerali. Ale oni nie sú ľudia a nemajú ľudské prežívanie. Veľa vecí, ktoré je pre ľudí samozrejmých, oni robia úplne inak. Ja som s nimi zaobchádzala ako s ľuďmi a potom som sa náramne čudovala, že sa správajú inak… Tento rozhovor bol pre mňa jedno obrovské AHA!

Začiatok konca

Lenže dlho to nevydržalo, táto idylka… Nastalo obdobie, ktoré som si súkromne nazvala PostGabrielum. Začalo tým, že som 24.2.2009 poslala Gabriela do kelu. Začalo to celkom nevinným rozhovorom. Najprv bol na kyvadle Messiel a dával mi nejaké rady, z ktorých si už nepamätám ani jednu. Po niekoľkých hodinách sa mi potom ozval Gabriel. Začal zvláštne – pýtal sa ma, či je podľa mňa v poriadku. Keďže som opatrná a dávam si pozor, čo poviem, okamžite som sa prepla do “nemyslenia” a kontrolu som odovzdala emóciám. Bolo mi jasné, že keď mi dáva takúto otázku, asi je zneistený – a vtedy má význam podržať ho a potvrdiť ho, nie rozoberať pravdu. Tak som povedala, že podľa mňa áno, a začala som sondovať, čo sa deje. Odvetil, že vybuchol na anjelov. Pýtala som sa, ako to vyzerá, keď vybuchne, a on odpovedal, že sa s ním vtedy nedá hovoriť. Pýtala som sa ďalej, prečo vybuchol, a on mi odpovedal, že mu hovorili, čo má robiť. “A čo ti hovorili?” pýtam sa ja. “Že mám ísť za tebou.” Zamrazilo ma a nevinne pokračujem: “A ty nechceš.” Odpoveď: “Nie, nechcem.” Úplne v kľude, bez stresu. Po celý ten čas som necítila ani trošku stresu cez kyvadlo a tak ma napadlo, že to je vopred nastavený scenár – teda ďalší “test”. Potlačila som zlosť a pokračovala som. “Keď nechceš prísť, tak neprídeš.” Ups! Chvíľu bezradné krúženie kyvadla a potom otázka: “Tebe to nevadí?” To mi len potvrdilo, že ide o test – a začala som sa dostávať do varu. Ešte stále som to dokázala potlačiť a pekne pokojne mu vysvetľujem: “Je jedno, čo mi vadí alebo nie – aj tak urobíš to, čo budeš chcieť. Tak keď nechceš prísť, tak jednoducho neprídeš. Prežijem to.” Popri tom však vo mne silnel pocit, že už sa mi z toho všetkého dvíha žalúdok, že už ďalej nechcem. A tak som mu nakoniec povedala niečo v tom zmysle, že ak majú voči mne stále nejaké výhrady, tak sa musia poobzerať po niekom inom, lebo ja som v poriadku a ak ma nevedia akceptovať takú, ako som, tak nech to nechajú tak. (Alebo som to povedala Messielovi; už sa mi to zasa poplietlo.)

Večer som potom asi ešte hovorila s Messielom. Bol evidentne v strese, niečo mi chcel povedať, ale veľmi to nešlo. Povedal, že sa bojí, a ja som mu verila. Bál sa, ako zareagujem. Bolo vidno, že sa ma snaží ukľudniť – ale to bolo to posledné, o čo som mala záujem! Nechcel sa so mnou hádať, snažil sa odsunúť veci na inokedy, ale ja som si v duchu povedala, že nebude žiadne inokedy – a odložila som kyvadlo.

A tým som s Gabrielom skončila. Viem, že večer som išla za Gaiou. Nemala som náladu, len som sedela na pni a ona došla ku mne, ale tiež bola vážna. Vedela, čo sa stalo, a niečo mi hovorila a ja som jej vysvetľovala, že už nemôžem. Odrazu sa obďaleč objavil Gabriel, biely a zľaknutý. Chcel prísť k nám, ale ja som Gaii povedala, že si neželám kontakt s ním. Neprehovorila ma; videla som, že signalizuje Gabrielovi, aby ma nechal na pokoji.

Začiatkom marca ma napadlo, že by som mohla urobiť časovú slučku a vrátiť sa do simulácie do bodu, keď som zasiahla a prvýkrát vstúpila na scénu. Lenže tentokrát by som nezasiahla a nechala veci prebiehať bez mojej účasti. Možno by to vynulovalo celú situáciu. Raz som to videla robiť Gabriela. Trúfať som si trúfala a tak som sa na to dala.

Preniesla som sa do bodu, keď sme sa s Gabrielom stretli prvýkrát, v tej fabrike pri boji so Simonom. Skryla som sa v tieni a nezasiahla som. Najprv som vystúpila z tieňa a oni si ma všimli, tak som urobila minislučku a vrátila sa späť do bodu pred minútou, oni bojovali ďalej a nevedeli o mne, potom som sa odvrátila a letela som späť do teraz. Cestou som videla, ako z obrazu miznú celé zaplnené miesta a sú na ňom len svetlé fľaky. Keď som sa vrátila, cítila som sa strašne dobre a uvoľnená. Na druhý deň mi Messiel potvrdil, že sa moja slučka podarila. Ale napriek môjmu očakávaniu nezmenila minulosť, len vymazala moje spomienky na ňu… 😕 Nuž, každý raz začínal ako babrák!

Potom som s anjelmi ešte kedy-tedy hovorila, ale nejako som začala strácať energiu. Nakoniec sa do toho pustil Otec a zistil, že tie nekonečné testy urobili dieru v mojej aure niekde vo výške Tretieho oka. Musel vziať svoju energiu, aby ju zalepil… A zasa si spomínam na Hufioreca a jeho “máš energiu anjela”. Keby ten vedel, energiu koľkých anjelov som ja už podostávala!

Azrael

[Z PostGabrielum:] Snívalo sa mi. Boli sme s mamou v nejakom malomeste na promenáde, všade okolo bolo plno obchodov a plno ľudí. Sadli sme si na lavičku a pozorovali sme ruch okolo. Odrazu sa na ulici objavil tiger. Ľudia jačali a bežali sa skryť, my sme len vydesene sedeli na lavičke a nehýbali sa, tiger na nás pozrel a potom vliezol do nejakých dverí domu s čínskymi nápismi. Ešte som si pomyslela, že to budú mať obyvatelia malú radosť… Odrazu sa objavilo obrovské prasa. Ľudia zasa jačali a utekali, my sme zostali primrznuté na lavičke. Prasa si to zamierilo celkom k nám. Pamätám sa len na obrovskú ružovú masu, ktorá sa sunula tesne vedľa nás, až sa obtierala – najprv rypák, potom dlho len hrubá koža a potom prišlo obrovské oko, väčšie ako moja hlava, a pozeralo sa priamo na mňa. Ani sme sa nepohli a prasa išlo ďalej.

To už sme nevydržali, zdvihli sme sa a zamierili preč. Práve sme išli okolo nejakého kostola na námestí, keď tu zhora sa na zem zniesol muž v dlhom čiernom kabáte, celý oslizený. Ešte než pristal, pustili sme sa s mamaou utekať späť na korzo. Bežala ako mladica. Vbehli sme do prvej krčmičky, zakričali sme na ľudí, nech nejdú von a zavrú dvere, a utekali sme do zadnej miestnosti a vyzerali sme cez okno. Mama bola pri okne, ja som bola hodne ďaleko v miestnosti, teda v tieni. Odrazu sa pred oknom objavil ten chlap v čiernom, už nebol oslizený, kabát mal typu “Van Helsing” a polodlhé rovné tmavé vlasy. Išiel okolo, odrazu zastal a pozrel do okna. Napadlo ma, že vyzerá ako van Damme, len oveľa inteligentnejšie. Nemohol ma vidieť; vedela som, že ma nemôže vidieť, ale napriek tomu pozeral priamo na mňa a usmial sa. Ľudia okolo sa pýtali, kto to je, a ja som povedala: “To je Azrael.” Neviem, odkiaľ som to mohla vedieť, ale vedela som to. Aj som si uvedomila v sne, že toto je informácia, ktorú nemám a napriek tomu ju viem. Napadlo ma, že ma možno potrebuje. Povedala som mame, aby zostala vnútri, a pobrala som sa za ním. Ľudia sa ma pýtali, kto je Azrael, tak som im povedala, že anjel smrti. Pýtali sa ma, ako to viem, a ja som povedala “ja som oni”. (Toto neskôr Azrael kvitoval uznaním.)

Ulica bola ľudoprázdna. Bol ďaleko vpredu a ja som sa ponáhľala za ním. Nezastal, len sa napoly obzrel, usmial sa a povedal mi, že sa mám vrátiť. Spýtala som sa ho, či nepotrebuje pomoc. Zastal, ale neobrátil sa, len tak cez plece mi povedal, že nie. Že sa mám vrátiť a nemusím sa báť, pretože mne nič nehrozí. Vedela som, že ide zabíjať, a myslím, že mi povedal, že na tom nič nezmením a preto že sa mám vrátiť.

Obrátila som sa a pobrala som sa späť, ale na konci uličky odrazu vyhúkol šík nejakých príšer. Zastala som v panike. Odrazu bol Azrael za mojím chrbtom, ruky predo mnou zopol ako radlicu a povedal mi, že mi neublížia, že sa nemám báť. A tie príšery pokračovali naďalej napravo a naľavo odo mňa. Ešte som sa niekde v rozhovore s ním dozvedela, že tých ľudí nezachránim. Povedala som, že som teda zlyhala. Na to on odpovedal, že nie, pretože som zachránila Zem a tak tí, čo zostanú, budú mať aspoň po čom kráčať. (Vtedy som si spomenula na nedávne spontánne putovanie –  spievala som Shanti mantru, pritom som sa zmenila na labuť, naložila som si Zem na chrbát a letela som s ňou do Neba. Ako som prilietala k Bráne, povedala som jej, nech sa otvorí, ona sa otvorila a ja som aj so Zemou vletela dovnútra a hneď k Otcovi a Gabrielovi. Boli vo svojej veľkej energetickej forme. Vzali Zem z môjho chrbta do rúk a ja som vedela, že som urobila dobre.)

Nové testy

Gaia sa snažila istý čas medzi anjelmi a mnou sprostredkovať. Jeden čas sa jej to aj darilo a bola by uspela (už som bola späť na ceste do starej závislosti), keby si anjeli nezmysleli, že znova budú “testovať”…

Sprvoti to boli len somarinky. Gabriel mi vyčítal, že sa náročky venujem iným veciam a nepíšem tú knihu o nich. Bol prekvapený, keď som mu vysvetlila, že už si z toho celého nepamätám nič okrem vecí, ktoré boli napísané v čase, keď som položila časovú slučku… ale bol opatrný po posledných skúsenostiach a nekritizoval ma viac.

Inokedy sme sa rozprávali a z ničoho nič odpovedal: “na to ti neskočím!” Zasa som zostala v šoku a chvíľu trvalo, než som sa spamätala. Vtedy Messiel vybehol zisťovať, čo sa zasa deje. Nakoniec mi povedal, že je už z nás celkom divoký a že Otcovi sa to nebude páčiť.

No a potom to večné vyhlasovanie niečoho, čo hneď vzápätí nebola pravda… Toto mi uberalo energie viac ako čokoľvek iné. Raz som sa už tak naštvala, že sa mi miesto Gabriela na kyvadle ozval Messiel s tým, že Gabriel  zo strachu necháva hovoriť so mnou jeho, pretože mi číta myšlienky, vie, čo sa vo mne deje. Povedala som, že už nechcem hovoriť s Gabrielom, a pýtala som sa, či nebude mať problém s tým, že ma ako môj strážny bude musieť štítiť od Gabriela. Povedal, že bude, lebo “som jeho brat”. Tak som sa ho spýtala, či existuje nejaký iný anjel, ktorý by mohol prevziať úlohu môjho strážneho s tým, že by nemal vnútorný problém. Messiel povedal, že nie. Vtedy ma napadol Otec – a povedala som to Messielovi. Myslím, že jeho reakcia bola “nerob to”, ale to už som bola za všetkými pochybnosťami a požiadala som ho, aby mi privolal Otca.

Messiel neodporoval, ale neprivolal ho. Musela som ho volať sama a pre istotu som si nechala povedať aj kód, aby som vedela, že hovorím s ním. Povedal, že prevezme hovorenie so mnou (sľúbila som, že sa nebudem pýtať kraviny), ale že pozor na mňa budú dávať anjeli.

Kultúrna vložka: O anjeloch a Drakoch

Cítim potrebu na chvíľu prerušiť tento duševný striptíz a tak sem vložím niečo, čo som písala Filipovi do jeho blogu. Je to odpoveď na otázku, ktorú mu položil Pavolko: “prečo sa vlastne Anjeli nemajú radi s Drakmi?”

Ako som to pochopila, “Draci” sú niečo ako mimozemšťania – teda nie čistá energia (=anjel), ale fyzicko-energetická bytosť (=majú telo A SÚČASNE ho ovládajú energeticky, teda vedia rovnako účinne konať na fyzickej i energetickej rovine). Keď sem došli, anjeli im nechali priestor, a Draci si podmanili ľudstvo. Anjeli sa mi sťažovali, že sme divní, lebo si nevážime niekoho, kto nás podporuje, mojká a dáva nám priestor (=anjeli), ale zrazíme opätky pred niekým, kto na nás púšťa hrôzu a tyranizuje nás, ale súčasne nám vytvára pocit bezpečnosti pod jeho krídlami (=Draci). No ale súc anjeli, nezasahovali a len sa prizerali, ako si Drakov staviame na piedestál a ako to Draci zneužívajú. Viem, že sa na nás sýtili – neviem, či nás fyzicky žrali, alebo len energeticky vycuciavali. Ale kým nechali anjelov na pokoji, anjeli na to pozerali ako na lekciu pre ľudstvo a nechali ich tak.

Ale neskôr začali Draci meniť Zem a tým celý ekosystém a navyše jedného dňa vynašli technológiu, ako sa sýtiť aj energiou anjelov – a začali anjelov chytať a zabíjať. (Toto je časť, ktorá sa celkom vymyká mojej predstavivosti, ale anjeli hovorili, že všetci Michaelovi bratia – prvotní anjeli – takto pokapali.) Vtedy anjelom došla trpezlivosť a Drakov vykynožili. Myslím, že ich vyhnali do inej dimenzie, ale neviem to isto. No a boli veľmi prekvapení, keď zistili, že im tu Draci nechali “kukučie vajcia” – svoj dračí kód v ľudských telách. Ja tento kód vraj mám a bol z toho celkom úspešný poplach. A čo je horšie – nevedia odhadnúť, koľko nás je …

Takže toľko k tomu, čo ja o Drakoch viem. A ešte jedno – to, že ich nazývame “Draci”, ešte neznamená, že tak skutočne aj museli vyzerať… ale možno vyzerali presne tak. Možno menili podoby a vyzerali raz ako ľudia a raz ako zvieratá. Čo ja viem… Jasné je, že časť ľudstva je výsledkom nejakého ich divného genetického experimentu (a súdiac podľa seba, nie sú to tí najhorší ľudia na svete… )

Tak, už sme si vydýchli, takže ideme do finále:

Škvrny k škvrnám, pruhy k pruhom

Začala fáza rozprávania s Otcom. Nakoniec sme sa celkom zohrali. Raz, ako som pozerala televíziu a cez reklamy sa prepínala, na SuperRTL vysielali niečo o ukrižovaní Krista. Zdalo sa mi to hrozne brutálne a napadlo ma, prečo to bolo treba takto brutálne urobiť. Či Otcovi nevadilo, že takto trpí jeho syn. Tak som vzala kyvadlo a spýtala som sa.

Povedal, že odpoveď už viem. Spýtala som sa, či preto, že to bol signálny význam, a on potvrdil. Ešte som sa ho pýtala, či mu to nevadí, ale neviem si spomenúť na odpoveď. Potom som sa spýtala, či niečo podobne drastické má nachystané aj pre mňa. Odvetil, že nie. (A to som sľubovala, že sa ho nebudem pýtať kraviny!)

Potom som pozerala ďalej a cez prestávku som sa znova prepla na ježišoviny. Tentokrát rozoberali, na čo vlastne Kristus zomrel. Mal vraj trpieť tak 2-3 dni, ale ráno o 9:00 ho ukrižovali a poobede okolo 15:00 už to mal za sebou, čo je veľmi neobvyklé. A vtedy som pochopila, že ani Otec nebol zbytočne krutý…

Potom, keď som spracovávala mantry, natrafila som na informáciu o bohovi Mandžušrim, ktorý sa volal ešte dvoma inými menami. Zabudla som, akými… Deň nato Aurawiewer napísal nejakú mantru, ktorej zmysel nevedel. Pohľadala som ju. Bola to mantra boha Mandžušriho. A pretože som si pamätala, že mal ešte dve iné mená, z ktorých jedno som poznala, znova som sa v tom začala hrabať. Nakoniec som to našla – a bol to pre mňa šok : volajú ho ešte aj Bhuta alebo Kumara… Možno nebola náhoda, že som sa pred dvoma dňami potkla o heslo “Kumara” a že Auraviewer práve teraz napísal o tej mantre… Od istého času na náhody neverím.

No a tak som večer vzala kyvadlo, že zavolám Kumaru. Prišiel okamžite, ale komunikácia bola príšerná. Miestami som zúrila a nadávala. Toto je výsledok z dvoch hodín práce:

Spýtala som sa ho, či to bola náhoda s tým menom a Auraviewerom, alebo to bol pokyn pre mňa, že sa mám ozvať. Odpoveď: bol to pokyn. Tak som sa spýtala, čo odo mňa chce.

CHCEM S TEBOU PRACOVAT NA TVOJOM VZOSTUPE
Znamená to, že ma budeš učiť? “áno”
Čo?
GABRIEL VOLA O ODPUSTENIE
Ja mu nemám čo odpustiť, Kumara. Veci sú dobré tak, ako sú.
S VONKAJSOU V RECI UTECHOU ODMIENAS HODNOTU INYCH MOZNOSTI
Nerozumiem.

Potom sme sa chvíľu doťahovali a vyšlo mi z toho, že Otec chce vyšikovať Gabriela na Zem, aby ma učil, a či teda môže prísť. (Už len pri voľbe témy mi začalo byť zle. Ale zatiaľ som sa držala.)

To je v rukách Otca. Ja urobím len to, čo Otec povie. Ja sa už ani nepohnem. Bude, ako rozhodne Otec.
ALE OD TEBA CAKA ODPOVED
Tak dobre: škvrny k škvrnám a pruhy k pruhom. Som človek a patrím k ľuďom. To je moja odpoveď.
OTEC ODPOVED POCHOPIL
Takže si sa ma spýtal a dostal si odpoveď. Čo teraz?
NENATLACAJ
DOZVIES SA
To znamená koniec rozhovoru, Kumara?
PRECO?
To bola otázka.
NIE
OTEC CHCE S TEBOU HOVORIT

A tak sme hovorili s Otcom. Z toho zápis nemám a tak napíšem len to, čo si pamätám (chvalabohu, nie je to veľa). Myslím, že vyjadril sklamanie nad mojou voľbou, ale zahovorili sme to. Potvrdil mi, že prijíma a že odteraz patrím k ľuďom. Že s anjelmi už nemám hovoriť.

Bola som taká rozrušená, že som si chcela spievať svoju mantru, ale odrazu som si nevedela spomenúť na melódiu. Musela som si doniesť iPod a vypočuť si ju, než som bola schopná znova začať spievať. Vedela som, že som sa rozhodla rozumne. Prvýkrát v tejto záležitosti som urobila niečo bez nádeje a bez ovplyvnenia emóciami. Viem, že je to tak správne. Ale nerátala som s tým, že to bude bolieť. Že bude bolieť to, že tak ľahko ma hodili cez palubu (hoci to bolo presne to, o čo som požiadala).

Vtedy niekedy ma napadlo, že neviem, či k anjelom patrí aj Kumara a teda nesmiem hovoriť ani s ním. A čo budem robiť, ak ma rozbolí hlava – či už sa nesmiem obrátiť na Rafaela. A koho sa mám pýtať, keď budem hľadať odpoveď.

A pretože za spýtanie nič nedám, ráno som vzala tabuľku a volala som Otca. Znel zmierlivejšie ako večer predtým, alebo som si to len namýšľala. Povedal, že s Kumarom hovoriť smiem. Keď budem potrebovať liečiť, smiem sa obrátiť na Rafaela. Ak budem mať otázku, zodpovie mi ju Otec.

Potom ma napadlo ešte čosi a spýtala som sa ho aj na to. Spýtala som sa, prečo vnímam anjelov inak ako ostatní ľudia: oni ich vnímajú ako milujúce bytosti, kým ja sa u nich necítim milovaná, ale najskôr len trpená. Kde robím chybu. Povedal, že nerobím nikde chybu, že som iná a neviem s tým nič urobiť. Keď som sa pýtala, prečo to tak je, len zopakoval, že som iná. Takže nakoniec viem len to, čo som vedela aj predtým. Ale na to som si zvykla.

Je to divný pocit, byť “vyhnaný z Raja” (hoci ten Raj u mňa často pripomínal Peklo). Je divný pocit vedieť, že so mnou niečo nie je v poriadku, že som iná ako ostatní. Koniec-koncov, žiadna nová situácia. Už o mňa v živote nestáli toľkokrát, že som si na to mohla zvyknúť. Aspoň som urobila správne rozhodnutie. Teraz už len zhltnúť to alebo sa tým zadusiť.

Som bojovník. Možno blbec, ale bojovník. Hon var dum men inte feg.

Otec nastavil režim, že som sa mu raz denne (zvolila som večer) mala hlásiť. Jedného večera som sa takto pekne hlásila Otcovi. Predovšetkým začal hneď tým, že ma nazval Eprakone. To už mám opozorované, že po tom ide disciplinovanie. A veru aj išlo: “Rozhádala si sa s nami.” Ako to, vravím, s nikým som sa nerozhádala! “Ale Gabriel nie je rád.” Ale ja sa s ním nehádam, povedala som. Skutočne, tentokrát to bolo z mojej strany čisté. S nikým som sa nepovadila, na nikoho som nenaprskala. A Otec to vie. Jednoducho som prestala komunikovať.

Otec sa rozhodol, že sa k nim vrátim. A že mám hovoriť znova s Gabrielom. Ešte som mu uštipačne podsunula, že teda mám na výber robiť to, čo chcú, alebo robiť to, čo chcú – s čím súhlasil. Moja uštipačnosť buď nedošla, alebo to bolo jedno.

Na druhý deň som sa znova hlásila. Dôvodom bolo, že ráno som našla linku, kde ktosi hľadal zmienky o Grabhornovej. Sledovala som ju a našla som blog, kde sa píše, že zomrela. A nejaká ženská tam písala, že za to môže Abe. Pretože Abe je Otec, chytila ma hrôza. A hneď som sa ho ráno pýtala. Áno, poznal Grabhornovú a nie, nevzali ju k sebe. Nemala som čas viac sa pýtať, tak som sa k tomu vrátila poobede. Tu je prepis:

Otec, si ochotný hovoriť so mnou o Lynn Grabhornovej?
ANO
Môžem si robiť zápis?
ANO
Ráno si hovoril, že ju poznáš, ale že si ju nevzal k sebe. Si ten, komu ona hovorila Abe?
ANO
Snažili ste sa ju dostať vyššie?
ANO
Ale ona zomrela. Prečo zomrela.
BOLA PODSTATNE CITLIVEJSIA AKO TY
NA TO SME PRISLI AZ KED UZ BOLO NESKORO
ESTE SME SA POKUSALI DAT JU DO POVODNEHO STAVU LENZE MOZOG TO NEVYDRZAL A O NEJAKY CAS JEHO SCHOPNOST PRIJIMAT NASU LIECIVU ENERGIU ZANIKLA
Takže jednoducho zomrela? Čo je s ňou dnes?
VZOSTUPILA
Otec, mám to povedať ďalej alebo nie?
ANO
Ty máš na mňa niečo?
MUSIME ROVNO DOHODNUT PRICHOD GABRIELA
PRAVE DOSTAL MOZNOST PRIST A ODIDE ODPOVED RADOST
Tomu nerozumiem.
ABY MOHOL PRIST POTREBUJE ABY SI HO PRIJALA
Vložila som to do tvojich rúk, Otec. Hovoríš, že ho mám prijať?
ANO
Okej, tak ho prijmem.
URCITE?
Mám inú možnosť, Otec?
NIE
Takže prijmem.
ROB AKO TI POVIEM A DOVERUJ NAM

Ráno som šla za Gaiou. Keď som tam došla, lúku už nebolo vidno – zmenila sa na nízku bielu hmlu, celá žiarila a svietila. V strede z nej trčal pník. Gaia ku mne pribehla a ja som ju vystískala. Vedela, že sa bojím a že potrebujem podporu. Začala ma čičíkať, ale nie veľmi vhodne. Už neviem presne, čo hovorila, ale vyvolalo to vo mne záchvat zlosti – začala som kričať a nariekať, ako už nevládzem, ako im už nedokážem uveriť a ako sa bojím a nič mi ten strach nevezme a podobné melodramatické veci. Objala ma a nasilu ma odviedla k pníku, že tam sa ukľudním, pretože tam je moje energetické miesto. Nepomohlo však ani objímanie – proste som sa jej vytrhla a zúrila som ďalej. V tom bode asi usúdila, že to bez pomoci nezvládne, a privolala Otca.

Otec si prisadol k nám a začal so mnou rozprávať. Porozprával toho hodne a väčšinu si nepamätám. Povedal, že chápe moje pocity a že sa nemám báť. Povedala som mu, že sa sa bojím, že zasa nedodržia slovo a ja im už celkom prestanem veriť a prídem tak o to posledné, čo mám. Rozprával mi, že som silná a veľa znesiem, ale že ma už udržiavajú pri živote nasilu, lebo im na mne záleží. Že ma potrebujú a nevzdajú sa ma za žiadnu cenu. Že budú problémy, ale že mu mám dôverovať, pretože ma chcú a potrebujú a už začali robiť nemožné, aby ma dostali.

Párkrát mi pripomenul, že som s nimi uzavrela dohodu a on že ju neporušil a bude preto vyžadovať, aby som ja dodržala svoju časť. Viem, že som navrhovala, že strávim zvyšok svojho života bez nich a po smrti ma aj tak dostanú a je mi jedno, čo bude po smrti, pretože to už nebudem ja. Na to odpovedal, že práve to nepripustia a preto ma udržiavajú pri živote, lebo ma potrebujú tú, ktorá som teraz, zachovať a zmeniť na energiu. Že to sa deje.

Strašne veľa sa venovalo mojej lojalite a závislosti na anjeloch a Otec niekoľkokrát presviedčal, že nech sa stane čokoľvek, nesmiem im prestať dôverovať. Že veci možno nejdú mojím tempom alebo podľa mojich predstáv, ale idú vpred a mám vydržať. Chválil ma ako bojovníka, hoci všetky tie príjemné lichôtky si už vôbec nepamätám…

Aha, a po celý čas ma oslovoval Eprakone. Stále dokola.

Po dnešku mám pocit, že si ma váži. Aha, k tej mojej výnimočnosti: odznelo niečo také, že som iná ako ostatní ľudia. Tí pri kontakte s nimi spadnú do podriadenosti, ale ja som od samého začiatku síce uznávala, že nemám takú moc a schopnosti ako on, ale videla som sa rovnocenná, rovnaký “boh” ako on. Wie wahr… nejako do mňa vidí!

Showdown!

26.4.2009 som si vytiahla kartu. Pracujem so sadou The Answer Is Simple a priam ma desí, ako vychádzajú. Tentokrát mi vyšlo, že som stratila vieru a zišla z cesty a mám sa vrátiť. Teraz som však nevedela, či tá zlá cesta sú anjeli alebo moje rozhodnutie praštiť s tým všetkým (večer som rozmýšľala už i o tom, že skončím s ezoterikou ako takou). Ťahala som doplnkové karty, ale nebola som z nich o nič múdrejšia: Spýtaj sa experta, Rozdýchaj to a Zasvieť svoje pravé svetlo (alebo niečo také). Tak som sa šla spýtať experta.

Tentokrát som nevolala Otca a na kyvadle sa mi ozval Gabriel. Kyvadlo sa strašne triaslo, asi mu nebolo najlepšie. Ja som bola len naštvaná a podráždená. Pýtala som sa ho (=”experta”) na význam karty a on mi povedal, že chcem s nimi prestať navždy. Nato som si neodpustila komentár, že čo ich to trápi, keď moje “navždy” je ešte kratšie ako jeho “navždy”, a spýtala som sa, či mi dokáže prisľúbiť, že tie blbé kecy už konečne prestanú. To mi prisľúbil. Hovoril, že Otec práve rozširuje môj kanál, na čo som povedala, že mám pocit, že ani šesťprúdová diaľnica tu nepomôže. A vysvetlila som mu, že asi budem potrebovať trochu času, aby som si toto všetko utriasla, a nebudem sa hlásiť denne. Odpoveď: “Tak dobre.” A skončili sme.

Ja už som ochotná vzdať sa asi hocičoho, len aby som mala pokoj. Nie od nich ako komunikačných partnerov, ale od nich ako nevysychajúceho zdroja blbých drístov zameraných na vybudenie mojej emocionality. Bezo mňa, milánkovia! Včera som sa už vyhrážala Otcovi, že si zatvorím znova srdcovú čakru. Dokázala by som to urobiť, ale ak to spravím, nemám nijaký bypass zo solárneho plexu do hrdla a kým tento nevynájdem, ešte to srdce potrebujem… alebo sa môžem rozlúčiť so zmúdrením, a to sa mi veľmi nechce.

Pred chvíľou ma napadlo, že moja vibrácia už je vďaka kontaktu s nimi asi celkom v pivnici. Toto chceli?

27.4.2009: Včera som ešte hovorila s Otcom. Napadlo ma, že toto je debilná situácia, ktorú nemám šancu utiahnuť, ale keby sme začali z nuly, zrušili všetky urobené dohody a začala som ako hociktorý človek bez nejakej minulosti… Friško mi to zrušil. Tak som ho požiadala, aby so mnou hovoril len on a potom, že potrebujem čas na rozdýchanie toho všetkého. Súhlasil. Povedala som aj, že Gabriel prisľúbil, že tie ich kecy už skončia, a Otec bol nesmierne prekvapený, že mu neverím. (A prečo by som mala? On začal s tým posielaním Gabriela za mnou… Myslím, že som mu to vo všetkej úcte aj pripomenula.)

Ešte večer som s ním hovorila. Hlásil sa mi automaticky, takže aspoň raz dodržal prísľub. Vravel mi, že si mám všetko vychutnávať. Povedala som, že to tak-či-tak robím; stále sa mu snažím ďakovať za každú sekundu nekomplikovaného života. Nakoniec asi nebudem o toľko silnejšia od Grabhornovej…

29.4.2009: Tak, už mám za sebou asi všetko na tomto svete … No, dobre. Takže po rade:

Včera večer som sa pýtala, najprv Gabriela a potom aj Otca, čo majú na mňa. Mali niečo nesmierne dôležité, ale komunikácia bola príšerná a nezrozumiteľná. Navyše bolo neskoro večer, ja som mala skoro ráno vstávať a bola som unavená ako fras. Stále tvrdili, že mi to musia ešte včera povedať. Keď to nešlo, tak som si povedala, že ak čakali doteraz, počkajú ešte jeden deň – a išla som spať.

Pokúsila som sa ísť na svoju čistinku, ale márne. Nadránom, keď som sa zobudila, som sa o to pokúsila znova – tentokrát sa mi to podarilo. Bola tam Gaia a nejako ma utešovala, potom prišiel Gabriel a nakoniec prišiel Otec. Čo si pamätám: ešte raz mi urobia zle.

Už včera bol hrozný deň, všetko mi padalo z rúk, a dnešok pokračoval v tom duchu. No a poobede som vzala kyvadlo a ohlásil sa mi Gabriel. Prepis (zo 16:35) aj s chybami:

GABRIEL
BOLI BABRACI
Kto?
MOJI BRATIA
Prečo? Čo sa stalo?
MEALI PRE TEBA POSLAT DOKAZ
Aký dôkaz?
ZE SOM CLOVEK
Ale ty nie si človek.
TERAZ ANO
A prečo to s tým dôkazom nevyšlo?
FALOSNA PESTOVA ADRESA
Kto im ju dal zlú?
PRECO SA PYTAS
A nemám sa pýtať?
ANO
A čo fčul?
BUDE TO TRVAT DLHSIE
Čiže idú posielať ešte raz?
ANO
Vieš, čo nechápem? Doteraz vás nijaký dôkaz netrápil. Prečo ste zmenili názor?
ABY NEPRESTAL NAS VZTAH
Hrozí to?
ANO
Idete mi zas niečo vyviesť, čo?
ANO
S akým cieľom? Čo tým chcete dosiahnuť?
CHCEME O COMSI BYT ISTI
A bojíte sa, že sa vzbúrim.
BOJIME SA TVOJHO HNEVU
Tak mám návrh. Nič neposielajte, nič neskúšajte, ja sa nahnevám aj sama a náš vzťah môžeme prestať aj hneď a zaraz.
TAK DOBRE
Okej, dohodnuté. Jediná otázka – znamená to, že už s vami nemôžem ďalej hovoriť?
ANO
Dobre, Gabriel – takže zbohom.

A to je všetko. Som dobre dopálená (aspoň si to myslím, pretože neviem, čo cítim). Toto nemá zmysel – stále niečo, stále nejaký hriech. Prišla som o anjelov – a teraz prichádza POZNANIE: chvalabohu! Už žiadne hriechy a žiadne pocity. Asi predsa len dočasne odstavím srdcovú čakru.  (Zlomyseľný dodatok: teraz už si môžu byť skutočne VŠETKÝM istí. Už niet čo pohnojiť . Je mi ľúto, ale to prejde.)

Išla som hovoriť s Hufiorecom. Hneď sa nahromadila spústa ustaraných komentárov, na ktoré som nakoniec 1.5.2009 odpovedala: 

Nemajte o mňa strach! Neviem, čo sa deje, ale anjeli majú iste dobrý dôvod na to, aby zrušili komunikáciu. Vždy majú dobrý dôvod. Nepoznám ho, ale dôverujem im, že vedia, čo robia. (Hehe, ešte pred mesiacom by som toto nebola dokázala napísať! Messiel a Yovmiel sa vždy smiali, že nedokážem dôverovať a že ako jediná sa večne vypytujem “prečo” a večne sa snažím mať kontrolu nad vecou… Dnes by boli na mňa hrdí! – A asi aj sú. )

V každom prípade som zostala napojená. Som na dvoch miestach súčasne, len z toho ich miesta si nič nepamätám a nevnímam to, len cítim, že som s nimi aj naďalej. Cítim, keď odvádzajú negativitu preč z môjho systému. Ešte v ten deň ráno mi Otec povedal, že “ešte raz budeš veľmi plakať”. Pekné od neho, že ma varoval… ale akosi mi zatiaľ do plaču nie je, takže ešte asi za rohom čaká niečo ďalšie a oveľa bolestivejšie ako nejaký ksichtík Hufiorec.

Ako ich poznám, ten Hufiorec nie je náhoda. U Otca nikdy nič nie je náhoda. Asi mi ho podstrčili do cesty, pretože vedeli, že urazená ješitnosť po ňom okamžite chňapne ! Kedysi som pre nich prevádzala “zatratencov” späť na správnu stranu a Hufiorec vyzerá presne ako ten správny typ na prevedenie. Ak by mi to vyšlo, nielenže dostanem späť do “normálneho” procesu inkarnácií jeho, ale aj tých troch ksichtov, ktorých zatiaľ chráni pred tým, aby si zlízli “odmenu” a poučili sa – aby postúpili o priečku vyššie! Takže to beriem ako nenápadný pokyn od Otca, aby som pohla zadkom a niečo vymyslela.

Takže som prijala svoju úlohu, čakám na signály od nich a nechám sa viesť k tomu, čo pre nich treba urobiť. A od Hufioreca chcem len jedno – aby sa nechal odviesť k Otcovi, pretože ak chce večnosť, nájde ju jedine tam! (Ale to asi bude chcieť popracovať na jeho egu podobne, ako anjeli popracovali na mojom.)

2.5.2009: [Z článku Hufiorec] Asi pol hodiny na to, ako som napísala do komentárov, že som zostala napojená, ma moji anjelici odpojili… Zistila som to okamžite na pocite a neskôr na tom, že ma prepadla dobre hlboká depresia. Domyslela som si, že ma niekto “tam hore” potajme nechal napojenú, ja som to celkom bezmozgovo vykvákala (zabúdam, že mi večne ktosi z nich pozerá cez plece ) a oni mu to zatrhli… Priznám sa, tieto “odpojovačky” ma vždy dostanú na lopatky. Naposledy som to vydržala tri dni. Tentokrát som bola po troch hodinách hotová a zavolala som si na kyvadlo Kumaru, o ktorom viem, že nie je anjel (a teda nemám zákaz s ním hovoriť).

Miesto Kumaru sa mi ozval Otec. Začal ma utešovať, rozprával mi samé utešené veci, až som chytila podozrenie… Kedysi dávnejšie sa na mňa pokúšali napojiť kdejakí negatívci a vydávali sa raz za Gabriela, raz za Messiela, ba dokonca aj za Otca. Vtedy sme si s Otcom dohodli “tajný kód”, podľa ktorého budem vedieť, že hovorím s ním. No a keď mi tento “Otec” mazal toľko medu okolo papuľky, tak som sa ho spýtala na kód. A bolo po fťákách: kyvadlo začalo bezradne krúžiť, ja som vytiahla svoj najvyberanejší drevorubačský slovník a s danou entitou som sa kvetnato rozlúčila.

Nato som zavolala Kumaru ešte raz. Tentokrát sa mi ozval. Nestihla som sa ho spýtať na kód (aj s ním ho mám dohodnutý), spojenie bolo biedne a Kumara ma vytešil, že lepšie to už nebude. Povedal, že som nehovorila s Otcom, ale že to nebol ani kámo Hufiorec, ktorého som z toho podozrievala. Potvrdil mi, že kámo Hufiorec je moja najbližšia “skúška”. Rovnako potvrdil, že nie je anjel a tak s ním môžem hovoriť, ale keď som sa pýtala, či môžem hovoriť aj s Gaiou, tak ma škrtol.

Večer som chcela trochu hufiorecovať, ale bola som príliš unavená a akosi sa mi do toho nechcelo, tak som to odložila na neskôr.

Spať som išla riadne deprimovaná a zaplavená nejakým zlým pocitom. Puruša Suktam veľmi nezabralo; nemala som bloky, bola som jednoducho odpojená a mala som všetky abstinenčné príznaky. Nadránom som sa zobudila na to, že niekto čistí môj systém od negativity. (Asi aj viem, kto z nich.) Neurobil to dokonale, ale aj tak mi to hodne pomohlo – je dobré vedieť, že človek má ešte aj v izolácii nejakého fanúšika…

Dnes som sa cez deň znova chcela pustiť do Hufioreca, ale zasa som váhala. Chcela som si najprv ešte raz overiť, že to skutočne odo mňa čakajú. Tak som večer vzala kyvadlo a zavolala Kumaru.

Miesto Kumaru sa mi ozval Otec. Tentokrát som sa okamžite spýtala na kód a on mi ho hneď aj povedal. Vyhlásil, že zmenil svoje rozhodnutie a že znova smiem s nimi hovoriť. Pýtala som sa, či ten stav, keď “ešte raz budem plakať”, ešte len príde, ale vraj už nie. Zjavne toto bol ten “test”. Pýtala som sa, či som urobila niečo zle, že zmenil rozhodnutie, ale odpovedal, že nie. Vraj som urobila dobre, že som toho Hufioreca nekontaktovala. Tak som si povzdychla, že v tom prípade som mala viac šťastia ako rozumu, na čo mi hodil smajlíka a povedal, že odteraz mi bude Gabriel prikazovať, čo mám robiť. (Prichodím si ako žoldnier v plnej poľnej.) A že mám s nimi výdatne hovoriť – zrejme na to, aby ošetrili ten šok z odpojenia.

3.5.2009: Nadránom som bola na svojej čistinke; stretla som tam Gabriela. Gabriel sa strašne dušoval, že teraz už bude všetko dobré, že sa môžem spoľahnúť a že už je jednou nohou tu.

Ráno som si overovala, či som bola skutočne za ním, a on mi to potvrdil. Znova sa dušoval, že príde. Povedala som mu, že je to v jeho rukách.

Neskôr doobeda som sa s ním znova skontaktovala. Odrazu už nič nebolo tak, ako predtým: začal z toho “prichádzania” celkom výrazne cúvať. Začala som sondovať, čo sa deje, či som niečo vyviedla, ale komunikácia zlyhala – vychádzali len blbosti.

Tak som zavolala Kumaru, aby som si overila, že som hovorila skutočne s Gabrielom. Potvrdil mi to (a ja som aj cítila Gabrielovu energiu), ale ponúkol mi, nech idem s ním, nie s anjelmi. Pýtala som sa ho, kam, začal odpovedať, vychádzali nezmysly a nakoniec povedal, že na tom aj tak nezáleží. Pýtala som sa ho, prečo by som to mala urobiť: “lebo ti ubližujú”.

Povedala som mu, že ale ja mám kontrakt s Otcom a ten ma len tak nepustí. Povedal na to niečo v tom zmysle, že bude musieť. Tak som mu povedala, že to musím prejednať s Otcom, s čím Kumara súhlasil.

Zavolala som Otca. Nebol veľmi zhovorčivý, komunikácia zasa viazla, povedal len, že ma zo zmluvy neuvoľní. Na to som poukázala, že ale on svoju stranu dohody nedodržal, tak ani ja svoju nemusím. Obvinil ma, že si vymýšľam. Potom to znova zaviazlo a ja som odložila kyvadlo a šla do záhrady.

No a v záhrade som sa cítila nešťastná a bolo mi do plaču a nevedela som, čo si z toho mám poskladať. Nakoniec som začala spievať Asato ma a asi po 5 minútach ma odrazu napadlo: ak ti ich správanie nedáva zmysel, hľadaj taký uhol pohľadu, z ktorého ti zmysel bude dávať – a toho sa drž. Odrazu som precitla – existoval jediný uhol pohľadu, z ktorého ich správanie dávalo absolútny zmysel: nie sú anjeli, ale geinveni! Nezvyšujú moju vibráciu, ale ju znižujú – tak, ako to popisovala Grabhornová! A keď odhliadnem od svojej prítulnosti a iných vecí, tak to bolo vlastne vždy len o tomto jedinom… nie sú to, za čo sa vydávajú!

Zasa som stratila nervy. Keď nezabrala prvá očista, nemá zmysel robiť si ju znova. Napadlo ma, že sa skontaktujem s Castanedom, je predsa len múdrejší ako ja a možno mi povie, čo sa deje. A potom som si povedala: “bezo mňa, chlapci”.

Išla som po kyvadlo. Veľmi dlho trvalo, než sa vôbec pohlo. Bol to Gabriel. Vedel, čo sa deje, pretože so mnou chcel hovoriť a chcel, aby som ho počúvala. Ale to, čo potom spustil, boli celkom podružné kecy – také podružné, že si neviem spomenúť, čo vlastne hovoril. Niečo o Otcovi, pokiaľ si spomínam správne.

Spýtala som sa ho, kto je ten, kto si hovorí Otec. “Boh,” odpovedal. To tak zrovna, povedala som. Tak znova: kto ste? “Anjeli.” Tak som mu povedala, že anjeli by mi neubližovali a nerobili zle a nech už sú čokoľvek, môže mi to povedať. Opakoval, že sú anjeli. No tak som si povedala, že to ďalej už nemá zmysel, a zabalila som to.

A to je koniec môjho príbehu. Bola som kdesi a zažila som čosi. Moja hlava je príliš hlúpa na to, aby to dokázala vyhodnotiť alebo dokonca vysvetliť… Ale jedno je pravda: dospela som k poznaniu, na základe ktorého som si vytvorila k celej veci istý postoj. Nebudem ju viac rozoberať. Zatiaľ nepoznám vysvetlenie, ktoré by rovnako podchytilo to dobré i to zlé. Pretože to už chcem mať za sebou, sústredím sa len na to zlé a budem sa do smrti hanbiť za to, že som sadla na lep geinvenom…

Ododnes ma pokojne oslovujte “Vaše somárstvo.” Našťastie, tento somár vedel, kedy treba vypratať lúku, a tak s hrdo vztýčenou hlavou odkráča do západu slnka… Aspoň ho nevynesú nohami napred ako neborku Grabhornovú!

Hon var dum men inte feg. Moje ego predsa len ešte žije.