Tento text je prevzatý a spracovaný zo stránok Suzan Carollovej. Je tam toho viac, ako čítanie sa mi to páči a tak tu budem častejšie prinášať jej postrehy. Začnem tým, čo znamená pre nás dnešná doba:

S nástupom nového tisícročia sme vkročili do mimoriadneho obdobia – staré texty, moderné knihy i web stránky ukazujú, že začína doba, kedy sa postupne budú zdvíhať závoje zabudnutia a naše vedomie sa rozšíri a zahrnie aj tie svoje súčasti, na ktoré sme doteraz zabudli, ktoré sme potláčali alebo ignorovali.

Keby sme si plne uvedomovali všetky prvky nášho vedomia, chápali by sme lepšie aj lekcie, ktoré pred nás život stavia. Tie lekcie by nepominuli – ale aspoň by nás toľko nemiatli a neubližovali nám.

Kde je domov?

Medzi nami je ešte stále veľa ľudí, ktorí si nespomínajú, kto sme.

Žijeme v svojich ľudských telách už toľké veky, že veríme, že sme len naša fyzická schránka a že sme na túto formu obmedzení až do okamihu, keď “umrieme”.

Podľa zákona slobodnej vôle platí, že kým si zvolíme, že chceme veriť ilúzii obmedzenia a separácie tretej dimenzie, nebudeme vnímať nič iné.

Keď sa realita násho viacdimenzionálneho vedomia stala “nevedomou”, zabudli sme, že Zem je len školská trieda. Zabudli sme, že sme sem prišli učiť sa, ako cielene a vedome tvoriť a utvárať pomocou treťodimenzionálnych skúseností.

Ale aj keď sme zabudli na dôvody nášho príchodu na túto planétu a na našu skutočnú podstatu, ešte po istý čas sme si udržiavali schopnosť manifestovať, ktorú sme zdedili so svojím viacdimenzionálnym bytím.

Všetky manifestácie spúšťajú uzavretú slučku zákonitostí, ktoré sa nakoniec vrátia k tomu, kto ich vyštartoval. Preto bolo nebezpečné používať naše schopnosti z vyšších dimenzií v spojení s treťodimenzionálnym vedomím, ktoré si už nepamätalo na vyššiu múdrosť a na lásku, ktoré vyvažujú hrubú silu.

Našťastie, len čo sme našu silu zneužili, začali sme ju strácať. A potom sme už boli skutočne len “fyzično”.

Ako sa kolektívne vedomie Zeme začalo znižovať, ponárali sme sa hlbšie a hlbšie do zabudnutia – a než sme sa nazdali, zaplietli sme sa dokonale do ilúzií planéty Zem.

Nedokázali sme sa navrátiť k nášmu multidimenzionálnemu Ja, až kým sa nezačalo kolektívne vedomie Zeme znova zvyšovať na úroveň, kedy sme začali vnímať správy z vyšších dimenzií. Zem sa vnorila natoľko do strachu a povier, že väčšina komunikácie medzi bytosťami z vyšších dimenzií a človekom sa silne skreslila a zdeformovala.

A tak sme čakali.

Niekedy sme to čakanie nenávideli, inokedy sme ho milovali. Naučili sme sa, že ak zabudneme na náš domov vo vyšších dimenziách a na to, že len časť z nás tu prebýva, nebudeme sa cítiť takí osamelí.

Preto väčšina z nás zabudla.

Až jedného dňa…

… keď sme to očakávali najmenej, akoby vo sne sme si spomenuli na niečo:

• na pocit
• na útržok obrazu
• na istú farbu
• na istý zvuk.

V tom okamihu sme začali byť veľmi, veľmi osamelí. Začali sme túžiť vrátiť sa domov.

Ale nedokázali sme si spomenúť, kde “domov” je. Vedeli sme len, že to nie je tu. Vedeli sme len, že sem nezapadáme – a že sem zapadnúť ani nechceme!

A pre všetkých, ktorí sa dostali pri čítaní až sem a majú pocit, že sa v texte našli, odporúčam malý test: Aký typ dieťaťa z hviezd ste?