“Tak ponajprv, poďme si povedať o rozdiele medzi tebou, tvojím rozumom a tvojím egom.”

“Ale to je nezmysel… To predsa nemôžeš oddeliť! Všetko som to ja,” namietla som.

“A kto si?” spýtal sa s potmehúdskym úsmevom.

“Ja som… ja, súbor všetkých mojich skúseností a zážitkov a prežívaní a hodnôt a vedomostí a… a všetkého, čo tu sedí oproti tebe!”

“Dobre. Takže to, čo sedí oproti mne. Sú aj tvoje šaty ‘ty’?”

“Do istej miery… Pre niečo som si ich vybrala.”

“A keď si ich vyzlečieš, už to nebudeš ty?”

“Ale ja som nepovedala, že som len svoje šaty!”

Usmial sa. “Takže dobre, zhrňme si to: ak sa vyzlečieš, budeš mať pocit, že si síce nahá, ale ešte stále si to ty. Takže nie si svoje šaty. Keby si bola v niečom inom, ešte stále si to ty.”

“No… áno.”

“Poďme ďalej – na telo. Si svoje telo?”

“Iste!”

“A keď teraz prídeš o ruku alebo nohu, už to nebudeš ty?”

“No, už nebudem presne taká, ako som bola predtým!”

“Ale ešte stále budeš mať pocit, že si síce zmenená, ale si to ty.”

Prisvedčila som.

“Vzdelanie… To značí, že keď je na svete niekto, kto vychodil všetky tvoje školy a naučil sa presne to, čo ty, je ‘ty’?”

“Nie, Noro, to teda hodne zjednodušuješ! Ja nie som len moje vzdelanie… som kombinácia všetkých tých vecí, čo som spomenula… Jedinečná kombinácia!”

“Toto už znie lepšie. Ale čo na tebe je najmenej napodobiteľné? S čím sa najviac stotožňuješ?”

“Ja neviem… že by s hodnotami?”

“Takže hodnoty. Už sa ti niekedy stalo, že niečo, čo pre teba bolo dôležité kedysi, prestalo byť časom dôležité?”

“Iste. Kedysi som chcela, aby ma mali všetci radi. Dnes nemám problém, keď ma nenávidia.”

“No, o tom by sme sa síce mohli hodne dlho baviť, ale zatiaľ to nechajme tak… Je to len predstava, ktorú o sebe máš. Možno ti je drahá, ale je to len predstava. Všetky hodnoty a predstavy sa môžu časom a skúsenosťami zmeniť. Tak si teraz predstav, že by sa tie tvoje zmenili. Prestala by si to byť ty?”

“Čiastočne by som bola niekto iný.”

“Ale ešte stále by si mala pocit, že si to ty, nie?”

“No… áno,” súhlasila som neochotne.

“Poďme na spomienky. Čo ak utrpíš úraz hlavy a budeš mať stratu pamäti? Prestaneš to byť ty?”

“Neviem… Asi by som sa už cítila ako niekto iný.”

“Mala by si ešte aj potom rada mačky? Pila by si mlieko?”

“Asi rozumiem, kam mieriš… Niektoré veci by sa jednoducho nezmenili, pretože sú dané niečím… ja neviem… fyzicky, psychicky….”

“A ľudia okolo teba? Ako by ťa vnímali?”

“Asi ako že som to ešte stále ja.”

“Takže ešte stále by si to bola ty,” usmial sa. “A teraz si vezmi to všetko, čo si vymenovala, že to si ty – všetko sú to veci, bez ktorých môžeš byť. Keby ťa zajtra vysadili na pustom ostrove bez všetkého, chodila by si do roboty?”

“Nie… načo?”

Vyzeral spokojne. “A tu sa dostávame k tomu, čo je veľkým problémom ľudstva – ľudia nevedia presne, kto sú. Definujú sa podľa nejakých vecí, ktoré do nich boli vovychovávané. Napríklad predstava, že do roboty musíš chodiť v sivom. Že treba brať ohľady na iných a svoje vlastné potreby postaviť až za ich potreby. Že šéf má byť k tebe slušný. Že sa nedá prejsť cez stenu. To všetko sú len predstavy. Jediné, čo je na tebe skutočne autentické, sú veci, ktoré si zažila priamo na svojej koži. Ten zvyšok je nadstavba – takzvané ego.”

“Počkaj… lenže ja som skutočne na vlastnej koži zažila toho debila!”

Zastavil ma v rozbehu. “Pochybujem, že by tvoj finančný zodpovedal oficiálnej definícii debila. Má zníženú mentálnu kapacitu? Je psychicky na úrovni 12-ročného dieťaťa?” V duchu som dychtivo prikyvovala, ale Noro ma nepustil k slovu. “Keby bol debil, nijako sa mu nepodarí vyštudovať vysokú školu. Asi by nezvládol nájsť si kultúrnu manželku. To, čo si zažila, vyzeralo asi takto: Dal si ťa zavolať. Očakávala si, že bude mať doplnkové otázky k veci, ktorá je v záujme jeho svokra. On vymenoval zoznam výhrad na tvoju osobu. Povedal ti, že akciu vám zaplatí, ale neuvoľní vás z pracovnej doby. Roztrhal nejaký papier a hodil ho na koberec.”

Užasnuto som naňho hľadela.

“No?” spýtal sa ironicky. “Bolo to inak?”

“Nie.”

“A ako tá situácia vyzerá teraz?”

“Že je hovädo megagalaktické.”

Pousmial sa: “Ide to nejako bez zlosti,” podotkol.

“On si vlastne urobil poriadne zle… Podobne ako vtedy, kedy sa ma spýtal, prečo som niečo nerozhodla, a ja som mu povedala, že nemám potrebné kompetencie, lebo mi ich odmietol udeliť.”

“Takže vidíš… Keby si teraz, v tomto stave, šla späť do situácie, čo urobíš?”

“Požiadala by som ho, aby sme šli spolu za generálom, nech nám povie, čo je priorita.”

“Výborne! A prečo si to neurobila počas toho rozhovoru s finančným?”

“Pretože som sa naštvala,” priznala som zahanbene.

“A prečo si sa naštvala?”

“Lebo zasa niečo naznačoval!”

Noro sa zasmial. “Používaš slovo ‘zasa’. Takže ty si šla do situácie s očakávaním, že bude mať isté prejavy. Že bude do teba rýpať.”

“Asi áno,” vzdychla som.

“A čokoľvek on povedal, ty si interpretovala v zmysle týchto očakávaní. Očakávala si podryp a iróniu. Keby bol povedal ‘dobrý deň’, bola by si v tom vycítila posmech.”

Užasnuto som naňho zízala.

“Netvár sa tak,” zasmial sa, “je to bežné ľudské vnímanie. Svet je plný podnetov a keby boli pre nás rovnako dôležité, nevedeli by sme, čo máme vnímať skôr. Takto si vnútorne niečo označíme za dôležité, napríklad cez naše očakávania alebo predsudky, a potom si všímame hlavne to. A vidíme to vo všetkom – aj tam, kde to nie je. To preto, že veci sa nám do vnímania nedostávajú ako veci, ale ako interpretácie vecí.”

“Ty, Noro, ale tomu teraz celkom nerozumiem.”

“Je to celkom jednoduché. Popíš spamäti našu kuchyňu.”

“No…” zavrela som oči. “Veľká, so svetlohnedou linkou, linoleom, sporákom, chladničkou… a stolom a stoličkami!”

“A to okno? To si nevidela?”

“Ako to, že nevidela? Jasne, že ho vidím!”

“A akej farby je okenný parapet?”

Tentokrát ma dostal. Nepoznala som odpoveď.

“To preto, že pre teba nie je dôležitý,” vysvetlil Noro. “Videla si ho zakaždým, keď si vošla do kuchyne. Pokiaľ si videla okno, videla si aj parapet. Ale tvoje vnímanie sa správa, ako keby tam parapet nebol, pretože pre teba nie je zaujímavý.”

“Prečo nie je zaujímavý?”

“Najskôr preto, že v tebe nevyvoláva nijakú reakciu. Nespája sa s ním u teba nijaká emócia. Keby si si bola ako dieťa rozrezala dlaň na okennom parapete, tak si všímaš každý jeden, či je dostatočne vyhladený. Veci, s ktorými máme nejakú emocionálnu väzbu, si všímame. Tie ostatné by nás preťažovali a tak ich síce vidíme, ale záznam o nich ide do podvedomia, nie do vedomia. Napríklad ľudia v hypnóze si pospomínajú na veci, o ktorých ani netušia, že ich registrovali.” Skontroloval, čo ho ešte sledujem, a pokračoval: “Každá vec, ktorá sa dostane do tvojho vedomia, je tam preto, že si si povedala, že je pre teba nejakým spôsobom dôležitá. Teda si si ju nejako odinterpretovala. A len čo je v tvojom vedomí, je to už iba interpretácia a ty nenarábaš s faktmi, ale s interpretáciami.”

“Moc sa nechytám. Príklad.”

“Máš zlé skúsenosti s finančným riaditeľom. Očakávaš od neho buzerácie. Keď si ťa zavolá a o niečo ťa požiada, ako to budeš vnímať?”

Začalo sa mi rozvidnievať. “Ako buzeráciu,” priznala som.

“No vidíš… A pritom on môže mať nejaký celkom racionálny dôvod, prečo danú vec od teba chce, len ti ho zabudol vysvetliť. Ale pretože ty máš s ním skúsenosti s buzerovaním, tak sa ani nesnažíš zistiť, či náhodou nemá racionálny dôvod, ale to hneď strčíš do šuplíčka ‘buzerácia’.”

Zamyslene som pozerala na prázdny tanier od polievky. Ani som si nevšimla, kedy som ju zjedla… Zasa jedno také selektívne vnímanie! Povedala som to Norovi. Usmial sa.

“Energia nasleduje pozornosť, Milka. Na čo sa upriami tvoja pozornosť, do toho ide celá tvoja energia. Ak sa tvoja pozornosť upriami na rozhovor, nemáš energiu na to, aby si registrovala, ako ješ polievku. Ak sa celá tvoja pozornosť upriami na to, že ideš na koberček k debilovi, nemáš energiu na to, aby si registrovala aj tie ostatné stránky situácie.”

“Takže ten debil som vlastne bola ja,” povedala som nenadšene.

Zľahčujúco mávol rukou. “Neber si to. To, čo práve zažívaš, sa volá ‘precitnutie’. Doteraz si sa na seba pozerala len zvnútra svojho momentálneho stavu. Teraz sa prvýkrát na seba pozeráš zvonka.”

“Ako ‘zvonka’?”

“Očami pozorovateľa, ktorý v tom konflikte nebol namočený.”

Objednať knižku