Eprakone – ezoterika a spiritualita

Je mi smiešne, ako teraz bezprostredne “zhmotňujem”. Minule som premýšľala nad epizódou najbližšieho príbehu a zistila som, že potrebujem pozrieť jeden seriál, kde sa hovorilo o takej otrave, akú som chcela. Keďže to bežalo pred časom v telke a už som si na ten jed nespomínala, povedala som si, že budem trpezlivá, až to budú znova opakovať, a šla som si pozrieť nahrávky, čo som urobila v noci.

Medzi nimi bol práve ten jeden diel. 🙂

Zasmiala som sa a šla som ďalej s tým, že ktosi zjavne chce, aby som ten príbeh napísala.

A teraz zasa. Napísala som článok o spirituálnych guruoch, ale necítil sa dobre. Bolo v ňom akosi priveľa rozhorčenia a znechutenia a málo nádeje. Prešlo pár dní a čo sa stalo? Dostal sa ku mne jeden nový postreh Jeffa Fostera (zdá sa, že prechádza práve podobným obdobím, len sa k nemu stavia rozumnejšie ako poniektoré staré bosorky 😛 ):

Priatelia, nahliadol som za oponu.

Asi 15 rokov som trávil čas v zákulisí s duchovnými učiteľmi a guruami, niektorými veľmi slávnymi, inými s veľmi veľkým počtom nasledovníkov. Delil som sa s nimi o jedlá, cestoval s nimi, sedel v ich domovoch dlho po tom, čo publikum odišlo a potlesk utíchol. Videl som ich, keď už nepotrebovali byť „na scéne“.

Sú mená, ktoré nebudem menovať, a detaily, ktoré nebudem zdieľať zo základnej ľudskej slušnosti. Ale poviem toto.

Každý jeden z nich ma sklamal.

Každý jeden.

A hovorím to s láskou a s hlbokou úľavou.

Nechajte ma, nech vám to vysvetlím.

Zažil som ich, keď ich niečo naštartovalo a zahnalo do defenzívy. Počul som ich sťažovať sa na účastníkov a organizátorov. Videl som hnev, zúrivosť a občas aj urážky, namierené voči zamestnancom a partnerom, malicherné hádky o peniaze a postavenie, žiarlivosť, klamstvá, mimomanželské aféry, nespracované traumy. Videl som napätie zo snahy udržať si imidž, z toho, že musia byť „tým prebudeným“ v každej miestnosti, do ktorej vstúpia. Videl som vyčerpanie a odpor, ktoré sa za tým skrývali.

Hovoril som s ich manželmi/manželkami, deťmi, rodičmi, ktorí potvrdili rozdiel medzi ich verejným obrazom a súkromnou realitou. Spoznal som nedokonalé ľudské bytosti za maskami.

A potom som sledoval, ako vychádzajú na pódium a krásne hovoria o súcite, bezpodmienečnej láske, jednote, vedomí a o prekonaní slepého reagovania, o „ukončení všetkého utrpenia“ a podobných veciach.

Videl som mnohých z nich, ako na pódiu skresľujú svoje životy. Dokonca klamali o veciach, čo som práve videl na vlastné oči.

Spočiatku to bolelo. Premietal som do nich múdrosť. Chcel som, aby boli viac celiství, akosi nad ľudským chaosom, v ktorom žijeme my ostatní. Cítil som sklamanie, dokonca zradu.

Ale toto sklamanie sa pomaly zmenilo na úľavu, keď všetci spadli z piedestálov, na ktoré som ich postavil. Vďakabohu.

Duchovní učitelia sú tiež len ľudia ako my všetci. Nedokonalí, reaktívni, mäkkí, niekedy veľkorysí, niekedy malicherní. Niekedy v pohode, niekedy nahnevaní, naštartovaní, frustrovaní. Niekedy súcitní, niekedy nie.

Keď som si to uvedomil, dalo mi to dovolenie prestať sa snažiť naplniť nejakú svoju predstavu o tom, kto by som mal byť. Prestal som cítiť potrebu skrývať svoje nedokonalosti alebo pochybnosti, aby som vyzeral „duchovne“. Mohol som byť úprimnejší, hmatateľnejší, reálnejší.

Postupom času som si všimol, že učitelia, ktorí popierali, skrývali a potláčali svoju ľudskosť, často spôsobovali najväčšiu škodu. To, čo sa vytesní, nezmizne. Len sa skryje a nachádza iné, niekedy deštruktívne spôsoby sebaprejavenia vo svojej túžbe byť videný a milovaný.

Tých veľmi málo duchovných učiteľov, ktorým som mohol skutočne dôverovať, dokázalo bez drámy priznať: „Vytočilo ma to.“ „Žiarlim.“ „Potrebujem pomoc.“ „Niekedy pochybujem a zabúdam na svoje vlastné učenie.“ Bola v tom pokora. Dokázali si priznať svoju zraniteľnosť. Žiadny piedestál, len ľudská bytosť s citlivým nervovým systémom, nejakým príbehom za sebou a otvoreným srdcom.

Skutočným darom rozčarovania bolo toto: Prestal som hľadať dokonalých učiteľov a prestal som sa snažiť byť sám dokonalý. Urobilo ma to láskavejším. Otvorenejším. Odpúšťajúcejším.

A vedomejším si toho, ako ľahko uctievame imidž a prehliadame chybnú ľudskú bytosť v sebe. Robíme si to navzájom a nie je to nikdy a nijako láskavé.

Som veľmi vďačný za to, že som mohol nazrieť za oponu. Myslím, že mi to pomohlo vyhojiť sa.

A ak vás niečo takéto znepokojuje, sklame alebo rozruší, stojí za to opýtať sa, aký imidž práve dostal zabrať a či je toto prasknutie v skutočnosti otvorom do niečoho ľudskejšieho a oveľa úprimnejšieho.

To, čo som našiel za oponou, nebolo osvietenie, ale viac ľudskosti.

Možno je načase, aby som aj ja prejavila viac ľudskosti.

Myslím, že sa idem poriadne nazúriť. 😉