Náš príbeh nám niekedy stojí v ceste

Od istého času nehovorím “to by sa mne stať nemohlo”… Párkrát som to povedala a Život okamžite zareagoval “Prijímam výzvu!”

Akýkoľvek príbeh, čo si začneme o situácii rozprávať, nás automaticky odrezáva od celej pravdy. Pravda je rozsiahla a naša optika dokáže postihnúť len jednu jej časť – a preto nás ochudobňuje o ten zvyšok. Príbeh je len náš postoj k tomu, čo sme postrehli.

Pre neutrálne situácie sú naše príbehy potrebné – učíme sa cez ne. “Platňa na sporáku môže byť horúca” je len príbeh, ale umožňuje nám v budúcnosti sa nepopáliť.

Ale “zakaždým som natrafila len na nespoľahlivého klamára a sukničkára” je príbeh, ktorý vznikol v citovom vypätí a odrezáva nás od možnosti mať zdravé vzťahy v budúcnosti. Je to ako povedať si “každý, kto o mňa prejavuje záujem, je nespoľahlivý klamár a sukničkár”. Budete sa naháňať za chlapmi, čo o vás neprejavujú záujem (to sú ti “správni”) a utekať pred každým, kto identifikuje vás ako “tú správnu”.

Pozor na príbehy, čo si rozprávame. Pravdepodobne si ich budeme rozprávať aj naďalej, ale potrebujeme si uvedomovať, že sú to len príbehy a nič iné – istý zážitok natiahnutý ako náhradná koža na všetky podobné situácie. Bez uvažovania, bez rozlišovania, len preto, že naše podvedomie je lenivé alebo poranené.

Vzdať sa potreby vytvoriť si nejaký príbeh o tom, čo zlé sa nám udialo, prelamuje začarovaný kruh doterajšieho vnímania a prežívania. Je to presne ako ten okamih, kedy som povedala “toto sa nemôže stať mne” a Život zareaguje “prijímam výzvu!”, len tentokrát sú roly vymenené. Život prišiel so situáciou a vy hovoríte “je to, čo to je, nepotrebujem tomu rozumieť, ale výzvu prijímam a kukaj, jak to dávam”. 🙂