Uši odhodlané nepočuť

V minulosti sa mi často stávalo, že som sa snažila niekomu vysvetliť svoj uhol pohľadu a späť mi prichádzali ani nie otázky, ale skôr námietky, popieranie a prekrúcanie. Živo si pamätám jeden rozhovor s istou (vtedy) mladou dámou, kde sme sa nedokázali na niečom dohodnúť a ja som stále mala pocit, že moje slová úmyselne prekrúca. (Prekrúcala, ale to viem až dnes. 😉 ) Nedokázala som dostať svoj uhol pohľadu k nej. Nakoniec som vzdychla: “ja myslím, že som asi iný živočíšny druh”. A späť mi prišlo: “Prečo si myslíš, že si lepšia?” Pre ňu iný názor znamenal, že sa človek nad ňu vyvyšuje.

A potom som po rokoch narazila na pekný citát: Ľudia ťa dokážu pochopiť len do miery svojho vlastného svetonázoru. Veci pozapadali do seba a tento človek sa odrazu prestal snažiť. 🙂

Beháme po svete s istým nastavením. Ak niečo tomuto nastaveniu vyhovuje, vieme to spracovať. Spracujeme to v súlade s tým, aká hrubá je naša optika – keď niekto vidí čierno-bielo, bude absolútne slepý pre vaše odtiene sivej. Môžete vysvetľovať, až sa spotíte, ale ak nemá zmysel pre sivú, vyhlási vás za cvoka.

Alebo ešte horšie: ak je rozhodnutý vidieť vo vás cvoka, čokoľvek poviete, prekrúti si on tak, aby ste v jeho očiach toho cvoka skutočne dali.

Keď sa teda neviete dokomunikovať a skúsili ste viacero spôsobov, potom je tu vysoká šanca, že ten druhý vás nevie (alebo nechce) pochopiť.