Pamätám si, keď som sa dostala prvýkrát do kontaktu s anjelmi. Boli úplne mimo môjho svetonázoru, neverila som na nich – a napriek tomu som ich videla… Vtedy som sa dostala do náramnej krízy a hodne dlho (=roky) som sa nevedela rozhodnúť, či tu sú alebo mi šibe. 🙂

Našťastie som v tom čase mala už skúsenosti s halucináciami. Následkom otravy som asi tak týždeň videla veci, ktoré neboli. Došla som na to celkom náhodou – v autobuse som sa rozprávala s kýmsi, kto tam nebol, a došla som na to až vtedy, keď sa okolo mňa v preplnenom autobuse vytvoril prázdny priestor. 😛

Vtedy som sa naučila overovať a nereagovať, pokiaľ nemám overené. Keby bol vtedy na mňa vyletel hladný lev, asi vezmem palicu a začnem doňho štuchať, ako že či tam skutočne aj je… 😉

A z týchto skúseností som čerpala aj v Šípových žabách, keď hrdinke Jolane začína odchádzať psychika a dostavujú sa halucinácie. V nasledovnom úryvku sa chce poradiť s matkou – lenže jej matka nie je zrovna to, čo by ste si priali mať ako vlastnú matku… Úryvok z kapitoly 18, Dom duchov:

Ruky sa mi triasli, keď som vytiahla mobil a navolila otcovo číslo. Potrebujem s niekým hovoriť! Potrebujem to dostať zo seba! Ak zostanem s týmto problémom sama, tak sa zbláznim!

Mobil zvonil a zvonil, ale tatko nezdvíhal.

S kým by som ešte mohla…? Zavolala som mame.

„Jolana? Čo chceš?“ spýtala sa ostro. „Deje sa niečo?“

„Tatko mi nezdvíha…“

„Otec je v drevárni a mobil nechal v kuchyni. Azda nečakáš, že za ním pôjdem?!“

„Mama, nie je mi dobre…“

„Čo si zas pojedla?“

„Nič zlé som nezjedla… Hrabe mi! Vidím veci, ktoré neexistujú, počujem hlasy a som vytočená na maximum…“

Vlastne som sa chcela len vysťažovať. Nečakala som radu ani pomoc, potrebovala som len ucho ochotné počúvať.

To som však volala veľmi nesprávnej osobe.

„Jolana, nedramatizuj!“

„Nedramatizujem… Hovorím, ako to je!“

„Vymýšľaš si! To nemôže byť… Ty si predsa taká… stabilná…“

„Mama, mám strach… Čo mám robiť?“

„Skús sa aspoň raz v živote ovládať!“ zavrčala podráždene. „Keby si nereagovala na všetko tak hr-hr, oveľa ľahšie by sa ti žilo! Ale ty si všetko okamžite pripúšťaš… Celý život si obeťou svojich emócií!“

„Ale…“

Lenže prerušiť moju mamu, než vypovie všetko, čo má na srdci, je nemožné.

„Aj v Anglicku si za sebou spálila všetky mosty – a načo? Čo ti to dalo?“

„Lenže ja mám halucinácie…“

„To si len navrávaš, aby si vyzerala zaujímavejšie! Mala by si si už nájsť nejakého chlapa do postele… Prečo to nemôžeš urobiť ako Jarka alebo Danka? Keď jeden chlap vybuchol, už sa ohliadajú po náhrade a nestrkajú hlavu do piesku a nesmútia ako ty! Život je to, čo si pre seba dokážeš uchmatnúť!“

Ešte pokračovala, ale ja som už nevládala počúvať. V hlave mi búšilo a mala som pocit, že vzduch okolo mňa hustne a chladne. Zatmievalo sa mi pred očami a v ušiach mi hvízdalo.

Zložila som. Do očí mi vyhŕkli slzy.

Tak ja zavolám mame, že mi evidentne preskakuje – a ona mi poradí čo? Chlapa do postele?!

Preboha, čo toho chcem tak veľa?! Len trochu záujmu a zástoja!

Potlačila som pocit ukrivdenia a zapojila som mozog. Vlastne, keď sa to tak vezme, mama mi vlastne poradila dobre… Pomenovala, čo nerobiť. Nesmiem reagovať okamžite. Keď sa mi niečo zdá, potrebujem najprv trikrát skontrolovať, či je to realita alebo len haluz. Potrebujem si zaviesť rutinu, že na podivné veci sa nereaguje. Podivné veci nevnímam. Nevidím, nepočujem, nehovorím o nich.

Spomenula som si na obrázky troch opíc – jedna so zakrytými očami, druhá so zakrytými ušami a tretia so zakrytými ústami.

Ja k tomu pridávam teraz ešte štvrtú – zo zakrytým rozumom.

Uškrnula som sa, hoci sa mi brada triasla.

Halucinácie, tu som – a očakávam vás. Beriem vás na vedomie, ale čo urobím, to závisí od okolností! Keď sa objavíte, kým som medzi ľuďmi, nevidím a nepočujem. Nekonám. Ak sa však objavíte, keď široko-ďaleko nebude jediného človiečika, máte moju plnú pozornosť… Pôjdem vám po krku. Vezmem kliešte a vytrhám vám každý jeden ostrý zubisko, čo na mňa vyceríte. Takže sa majte na pozore – pánom svojho sveta som tu ja.

Ste tu teraz? Prečo vás nevidím, keď som sama a bezbranná?

Uvedomila som si, že vždy som počula hlasy alebo videla niečo vtedy, keď som mala prázdnu hlavu. Akoby vtedy, keď si nerozprávam svoje obvyklé opisy toho, čo je okolo mňa, sa začínali diať veci neobvyklé.

Šípové žaby je román s prvkami thrilleru, ktorý som napísala začiatkom roku 2025.

Prístup ku knihe objednať na https://www.belangelo.sk/sipove-zaby/. Tam nájdete aj verejne prístupnú kapitolu 1.

Na Eprakone si môžete pozrieť citáty a úryvky z knihy: https://eprakone.org/category/sipove-zaby/.

Šípové žaby, 2025 © Sun Belangelo, ISBN 978-80-69077-01-0