V posledný marcový večer, vonku už bolo tmisko tmúce, sme sedeli s Mačičkami pri telke (no dobre, rozvaľovali sme sa). Pozrela som na okno a na ňom sedel Lassinko a veľmi pozorne skúmal niečo na balkóne.

Čo je nezmysel, pretože Lassinko je už 4 roky po smrti a ja ho už 4 roky oplakávam.

Lassinko zomrel v priebehu týždňa po Gayke. Keď zomreli, vzpriečila som sa Univerzu. Odmietla som prijať ich stratu. Vedela som, že v energii našej rodiny ešte stále sú (a vždy budú), a tak som začala na tvrdovku okamžite “zapchávať dieru”.

Gayku som nenahradila tak ľahko; ako trojfarebka mala istý výzor a istú povahu. Skúšala som trikrát, raz dve mačiatka-sestričky a raz jedna zranená poulička, na ktorú mi stačil jediný pohľad, aby som vedela, že ide k nám.

Lassinko bol tigrík výzorom a povahovo absolútny unikát – mača, na ktoré keď pozriete, tak vám v duši vyjde slnko. Lassinko zomrel v októbri. Až v decembri sa mi podarilo nájsť najdúšika, čo mi ho skutočne pripomínal.

Najdúšik prišiel so sestričkou, rovnako tigrovanou a veľmi plachou. Zachránili ich v trojici – jedno mača už malo domov a dve zostali. Keby som bola vzala kocúrika, mačička zostane na Vianoce sama (to bol výborný “predajný” argument, gratulujem!). Neustála som to a vzala som oboch a nazvala ich Kai a Gerda.

Aspoň pol roka trvalo, než sa začali nejako prejavovať. Odrazu som počula mňaukať Lassinka (ten istý hlas i mňaukot). Vybehla som z izby a to bol Kai. Inokedy počujem, ako niekto driape skriňu. Jediný z mojich to robil Lassinko. Pozriem – a Kai.

Výzorovo sa odlišujú. Lassinko bol svetlý, strieborný, Kaiko je tmavý, miestami takmer čierny tigrík. Lassinko bol špagetka, Kaiko je súdok špagiet. (Všimla som si, že “náhradníci”, ktorí stelesňujú veľa zo zomretej mačičky, sú “tuční ako za dvoch”, hoci majú ten istý režim a ten istý prísun potravy ako ostatní.)

Aj v ten večer koncom marca sedel na okne Kaiko a vyzeral a správal sa celkom ako Lassinko.

Mimochodom, Gaykina povaha sa rozdelila medzi všetky tri mačičky, čo prišli ako jej náhrada – Gigi mňauká a komunikuje so mnou tak, ako Gayka, Dinka má Gaykinu milú nezávislosť a tendenciu riadiť domácnosť, len Miuška je Miuška a klbečko oddanej lásky, s ktorou Gayka na mňa pozerala pred tým, ako umrela.

Aj Lassinkova povaha sa rozdelila na Kaika a Gerdu. Kaiko vyzerá ako Lassinko, mraučí ako Lassinko a robí veci, čo robil Lassinko, kým Gerda je to slniečko, čo pre vás vyjde, zakaždým, keď je naokolo. Gerdička je šmajchlovná stránka Lassinka.

A načo vám to rozprávam? Moje vedecky úplne nepodložené zistenie znie: keď vám Univerzum niečo vezme, vyváži to niečím iným. A vy to niečo iné môžete prijať, alebo sa môžete hodiť o zem a kopať a kričať, ako chcete to pôvodné späť.

Miera námahy tá istá – výsledok diametrálne odlišný.

Niekedy jednoducho stačí otvoriť srdce a prijímať. (Spoiler alert: Hovorí sa to podstatne ľahšie, ako sa to robí. 😕 )

P.S.: Blacky, prídomový tuláčik, čo zomrel krátko pred Gaykou a Lassinkom, už je tiež späť – ale trvalo to dva roky… Jedného dňa robili robotníci na ulici chodník a ako pozerám z okna, behá okolo nich malé čierne mača so vztýčeným chvostíkom, pletie sa im pod ruky a hrá sa s nimi… Robotníci dorobili – mača zostalo. Na ulici, kade dosť rýchlo chodia autá bohatých (= nie zrovna najohľaduplnejšie). Tak som vybehla von, že ju vezmem dovnútra, a tam som zistila, že sú dvaja – Loki a malá čierna Mokinka.

A tak sme sa rozrástli o ďalších dvoch.

Nedávno som si uvedomila, že Mokinka má prejavy celkom ako Blacky. 🙂