Tento rok veľa čítam. Detektívky, pretože ja už som taká “duša plytká” 😉 (to ako podryp pre mojich hejterov, aby vedeli, čo o mne nabudúce tvrdiť). No a tentokrát som si z knižnice doniesla staršiu knižku od Lisy Gardnerovej, ktorú – ako to vyzerá – začínam mať celkom rada. Nie že by sa človeku s ADHD čítala ľahko, ale dáva mi možnosť získavať nové uhly pohľadu.

Dnešná knižka sa volá Ničoho sa neboj a dočítala som sa v nej o “vnútornej rodine”, čo mi príde ako veľmi dobre využiteľný mentálny model:

Ako som to čítala, tak som si, samozrejme, začala robiť vnútornú inventúru. Kde to platilo pre mňa? Ako by som z toho vyšla?

Od puberty som žila so sústavnou bolesťou – natoľko, že som si na ňu zvykla a vytesnila som ju. Do určitej miery. A nič som s ňou nerobila.

Až kým mi chemoterapia nenačala nervy a tie nezačali generovať náhodilé signály vysokej intenzity. Niekedy uprostred kroku si “zlomím nohu”. Pocit ten istý, ale je to len planý nervový vzruch. Alebo dostávam “srdcový záchvat”. Detto. A potom sa strepem zo schodov s 15-kilovou klietkou, deň si kvôli otrasu mozgu poležím, aby som znova vedela, kde je hore a kde dole, idem na služobku a prednášam a keď o týždeň idem na gamagrafiu, vybehne za mnou bledý doktor, že čo sa mi stalo… Puknutá lebka, puknuté zápästie, puknuté rebrá – a ja že čo sa mi tak zle smeje… Nervy nič nezbabrali a ja som na bolesť zareagovala po starom – štýlom “ide sa ďalej” (len mi povedzte, kde je “hore”).

Lenže tie stavy, kedy to nervy zbabrali… tie som neustála. Nastúpili moji Hasiči. Začala som hltať prášky proti bolesti, aby som to bodanie a drásanie aspoň na chvíľku vypla. A lieky mi vyžrali dieru do žalúdka.

Ako som hojila žalúdočný vred, nesmela som brať lieky proti bolesti. Nabehli Manažéri a kopli Hasičov do zadku. Znova som sa vrátila k taktike vytesňovania. Do tej miery, že keď som toto leto mala také bolesti, až som dostala horúčky a halucinácie, vytesnila som ešte aj to. 🙂 “Vytesnenie” začína byť moje stredné meno.

Z toho mi jasne vyplýva, že moja “vnútorná rodina” má najsilnejších Manažérov. Len všetko držať pod kontrolou! A keď sa niečo stane, skúšať, či ma to zabije. Ak zabije, mám po starosti. Ak nezabije, tiež mám po starosti… Vytesním. 🙂

Celkom by ma zaujímalo, či vám ten úryvok tiež dal nejaký vhľad na to, ako sa prebíjate životom.