Ja sama nie som taký ten “odpúšťací” typ, takže sa časti mojich príbehov vždy točia okolo odpúšťania – hľadám si chodníčky, ako na to. (A keďže sa k téme vždy vraciam, nevyzerá to na najúspešnejšie 😉 pokusy – alebo mám príliš jasne nastavené hranice či potom fakt šťastie na ksichtov. 😛 )

Minule som už písala, že odpustenie začína odpustením sebe – a prečo. Tu sa vraciam znova k tomu “prečo” – pretože veľa vecí, čo sami sebe nedokážeme odpustiť, sú v princípe len predsudky, čo do nás nainfikovali iní ľudia… Tak sem dávam nový úryvok z Vianočného útočiska, nech to máte ucelenejšie:

“A čo si sa dnes dozvedela?”

“O odpúšťaní. Vieš, teta Zuza bola včera v krčme, keď za mnou prišli Ľubo a Bea – a ja som im nedokázala odpustiť… Tak mi dnes vysvetlila, že ale odpúšťanie nezačína odpustením niekomu inému, ale odpustením sebe!”

“Tomu nerozumiem,” zvraštila Táňa čelo.

“Ja som to vzala tak, že keď sa mi podarí odpustiť sebe, tak ten zvyšok už pôjde akosi automaticky.”

“Ale veď nám ubližujú iní, nie my sami!”

“Ako vieš? Čo ak všetci beháme po svete s predstavou, kto by sme boli, keby sme boli dokonalí? Aspoň pre mňa to rozhodne platí! Keby som bola dokonalá, vedela by som sa nad všetko povzniesť. Keby som bola dokonalá, stačilo by mi chápať, čo sa deje, a už by ma to nezraňovalo. No ale ja taká nie som… Veľakrát sa povznesiem, ale potom sú okamihy, kedy to nedám a niečo sa ma dotkne! A toto vedomie – že nie som dokonalá – to si potrebujem odpustiť. Ak ma to bude trápiť, budem z času na čas spadať do stavu, kedy sa cítim ublížene… Vieš, môžem si hovoriť, že ten druhý nevedel inak, ale ak ma jeho správanie trápi, tak to mám len ako poučku, ale nie ako životný prístup!”

Táňa sa zošúverila.

“Mňa trápi toľko vecí… Najviac asi to, že som vtedy pravdepodobne Vladkovi hodne ublížila… Ale ako si môžem odpustiť niečo také ohavné?!”

Gesa potriasla hlavou. Všetko, čo by odteraz povedala, by bolo už len zasahovanie do života iného človeka… Má na to vôbec právo? Žije svoj život tak virtuózne, aby sa smela montovať do života iných ľudí? V roli kouča sa to od nej očakávalo – ale dnes nebola v roli kouča, len v roli spisovateľky a priateľky… Nie, nie priateľky. Tej chyby sa už nikdy nedopustí! V roli nezúčastneného pozorovateľa.

Usmiala sa. “Táňa, ja veru nie som odborník na odpúšťanie – inak by mi dnes nebola musela teta Zuza robiť prednášku! Aj ja s tým potrebujem niečo urobiť… Potrebujem si odpustiť, keď sa zachovám ako babrák…” Odrazu stíchla a veci jej začali dochádzať.

“Čo je? Čo sa stalo?” vzhliadla poplašene Táňa.

“Práve mi došlo, že zo mňa prehovoril Roman!”

“To o tom babrákovi?”

Prudko prikývla. “To bola jeho obľúbená hláška: si babrák, si hlúpa, si nepríťažlivá, nemáš čo povedať… a asi tým, ako dlho a často to opakoval, sa mi to dostalo do môjho vlastného zmýšľania o sebe!”

“Takže nakoniec by som ani ja nemusela byť hlúpa a iným na smiech?”

“Táni, ver mi jedno – ak niečo rozhodne nie si, tak hlúpa či smiešna! Si dobré, citlivé srdce, ktoré radšej uprednostní iného, než aby si uhrávalo to svoje! A možno to je to, čo si potrebuješ vo vzťahu k Vladkovi odpustiť – že si uprednostnila názor niekoho iného miesto toho, aby si si uhrávala svoje vlastné city! Pravdepodobne si vtedy nebola pripravená riešiť tú situáciu najlepším možným spôsobom…”

Táňa sa pousmiala. “Teraz znieš celkom ako Soňa. Myslím, že taká Soňa by sa zišla mnohým ľuďom!”

Ak sa vám úryvok páčil, skúste si prečítať aj ten zvyšok – tu je link na stránku s knihou (stojí 17,50 €).