Včera som mala divný deň, taký emocionálny. Niečo mi pripomenulo moje mŕtve Mačičky a aj som si poplakala. Potom som šla na autobus do Hornbachu nakúpiť potrebné a keď som sa vracala, sedela som na zastávke na lavičke, čakala na autobus a vyprážalo ma slniečko.

Odrazu som si všimla, že v lesíku cez cestu rastú stromy tak, že tvoria akoby umelý priechod do lesa. Stromy vpredu boli osvetlené, za nimi už len príjemný chládok a temné kmene stromov a krovie. Niečo na tom pohľade ma fascinovalo a než som si uvedomila, prenieslo ma to v duchu na podobné miesto v mojej šamanskej realite – do lesíka na vyvalený strom, kde v občasných lúčoch slnka lietajú muchy.

Tentokrát okrem múch priletel aj motýľ. Biely, s čiernou bodkou na spodnej časti krídel. Uvažovala som, že som takého už videla a či to nie je mlynárik kapustný… A keď tam už bol, tak som sa s ním dala do reči. Prišlo mi totiž ľúto, že ide zima a on zahynie.

Keďže to bolo včera a neurobila som si ihneď zápis, už si to celkom dobre nepamätám. Myslím, že som sa ho pýtala, že čo s ním bude a kam letí, keď je koniec leta a čoskoro zahynie a či mu nie je ľúto. Odpovedal, že mu nie je ľúto, že sa tým nezapodieva, pretože je jednoducho na ceste. A pokračuje na tej ceste nezávisle od toho, či má telo alebo nie. Je energia a tak nemá začiatok ani koniec.

To mi znova pripomenulo moje mačičky. Posťažovala som sa mu, ako je mi za nimi smutno. Upozornil ma, že ale mne je smutno za ich telom, nie za nimi – že keby som sa nesústreďovala na telo a na fyzické zážitky, tak by som ich vnímala, ako sú stále okolo mňa. A fakt je, že sú okamihy, kedy ich tak vnímam – v správaní ostatných mačičiek, ktoré odrazu urobia niečo, čo nikdy nerobili, ale čo bolo typické pre niektorú z tých, čo zomreli.

A potom mi motýľ dal obraz. Hovoril, že život je ako taká krivka klesajúca nadol a potom stúpajúca nahor. Najprv sme “hore” a sme len čistá energia, ale ako tečieme, zostupujeme nadol do hmoty a naberáme na seba “veci”. Napríklad prvé naberieme telo. A potom postupne naberáme ešte iné “veci” (v tom aj záväzky, predstavy a podobne) a tie nás ťahajú viac a viac nadol, až sme nakoniec už len telo v hmote a nič iné. To je to údolie na tej krivke. Dorazili sme na dno.

Ale keďže sme “na ceste”, tak v určitom bode začíname postupne “veci” púšťať (už sa nám nehodia, prestali sme sa s nimi identifikovať, alebo prirodzenou cestou odchádzajú z nášho života). Začíname pomaličky stúpať nahor. A stále viac a viac “vecí” púšťame, až pustíme aj tú poslednú – naše telo – a pokračujeme na ceste bez neho.

Doslova to bol obraz, ako jeho telo z neho spadlo a on šiel ďalej ako myšlienka. A prišlo do toho aj, že si nemám vytvárať vzťah k telu, lebo potom mi je ľúto za telom, ale si mám vytvárať vzťah k energii, ktorá tým telom hýbe a prejavuje sa cezeň.

Spýtala som sa ho (a ani keď ma zachloštíte, tak neviem prečo), že či to znamená, že ak nechceme zomrieť, potrebujeme naberať nové “veci”. Motýľ súhlasil, že naberaním nových “vecí” si vieme predĺžiť život v tele.

A potom prišiel autobus. 🙂

(A tí z kurzov šamanského putovania, ktorí to čítate aj tu, nečudujte sa, že na Belangelo vo fóre to má trochu inú verziu… Koľkokrát píšete, toľko nových detailov sa vynára. Tip pre zápis vašich vlastných snov a šamanských putovaní.)