Zo zhmotňovania vieme, že emócia je úžasný akcelerátor – urýchľuje a uľahčuje zhmotnenie toho, na čo je naviazaná. V dobrom rovnako ako v zlom. Ak sa dychtivo tešíme, priťahujeme si to. Ak sa absolútne desíme, priťahujeme si to. Je jedno, o čo ide – do čoho vlejeme emóciu, to posilňujeme a to budeme za všetkým aj vidieť.

Preto si najbližšie obdobie vyžiada, aby sme postupovali opatrne. Energia potečie silno a nehatene a naša emócia ju usmerní. Bolo by rozumnejšie nešpekulovať nad minulými prehrami a príkoriami, aby si nebodaj nezmysleli zopakovať sa! Oveľa rozumnejšie je venovať sa snívaniu a vykresľovať si možnosti – aj vtedy, ak ich veľmi nevidíme. Často sa obmedzujeme vo fantázii tým, že chceme cítiť pod nohami “pevnú zem”. Toto teraz nebude ten najvhodnejší prístup – radšej majme hlavu v oblakoch a plnú nadšenia a aj život začne byť povznášajúci!

Veľa ľudí môže mať presne s týmto problém, pretože svoju identitu odvodzujú od príkorí, ktoré sa im podarilo preskákať. Ale keby ste sa vrátili spätne do čias, keď ste mali 3 až 5 rokov – vnímali by ste niečo ako “príkorie”? Nie; príkoria sú sprievodný jav dospelosti. Takže prestaňte byť aspoň na týždeň dospelí a pozerajte na svet očami, ktoré vás budú spájať s každým a so všetkým. Nestiahnite sa v očakávaní príkoria. Rozpínajte sa v očakávaní zázraku. 🙂