Minule som bola na seminári s Albertom Villoldom a ten sa zaoberal aj tým, prečo nám anjeli nestačia a potrebujeme aj silové zvieratá. Villoldo vraví, že nás napájajú na Prírodu, kým anjeli predstavujú spiritualitu. Moja interpretácia toho, čo hovoril: silové zvieratá nám pchajú nohy späť do hmoty a učia nás tú hmotu zvládať, kým anjeli nás z hmoty vyťahujú – lenže majú nás na to, aby sme činili s hmotou!

Facit: potrebujeme oboje. Anjelov i silové zvieratá.

Ja tým, že už asi pol roka mám problém hovoriť s anjelmi, tak som sa venovala predstave, že obnovím kontakt so zvieratkami. Lenže miera môjho poškodenia mi neumožňovala komunikovať s nikým – už ako som vyliezla do svojej šamanskej reality, išla som tam s tým “len nikoho nevidieť, len s nikým nehovoriť”. Chodievala som za Zíou, čo nie je ani anjel, ani silové zviera. Moja dôvera v tento systém klesla na bod mrazu v kelvinoch – a moja ochota kontaktovať sa s ním rovnako.

Po tom seminári bola ešte jedna bonusová meditácia, ktorú som si urobila. Išli sme si pod Villoldovým vedením po silové zviera. No a ja som si našla losa. Los sa volá Moss a jeho obľúbená pochúťka je lišajník (ktorý obaja voláme “mach”, pretože som blbec a použila som prvýkrát nesprávne slovo 😛 ). A hneď na prvom stretnutí los vyhlásil, že potrebujem sa znova otvoriť – a odvtedy na tom pracuje.

Celé toto rozprávanie je úvod do prvého automatického písania s Gabrielom po vyše pol roku (kontakt s Gabrielom mi zasa “vyhladil” los Moss (*) ):

Tu som, Veliký. Chcel si niečo?

🙂 Chcel som len vedieť, nakoľko sa budeš brániť.

Nebránim sa. Posledná hodina môjho života(*). 🙂

Los odvádza dobrú robotu.

Raz mi vysvetlíš, ako to je s tým losom.

Teraz? 🙂

A prečo nie?

Je to vec tvojho vnímania. Keď si otvorená, je pre teba jednoduchšie kontaktovať sa priamo s nami. Len čo začneš byť uzavretá alebo ťa niečo ťahá nadol, je pre teba bezpečnejšie kontaktovať sa s niečím, čo má fyzickú podobu – napríklad s nami v tele alebo s losom, čo je tiež len istá energia v jej fyzickej reprezentácii. A vieš, prečo?

Tuším, ale vysvetli mi to.

🙂 Neviem, či toto skutočne tušíš… Totiž od fyzickej reprezentácie sa dá hocikedy odísť. Nemusíš sa báť, že jej budeš musieť čeliť, aj keby bol kontakt nepríjemný. Proste sa otočíš, povieš „dovi, dopo“ a ideš späť do svojej bezpečnej zóny. A to s nami urobiť nemôžeš.

🙂 Ale robievam to.

Nie; robievaš to, že odídeš od našej fyzickej reprezentácie. Neodídeš od nás, pretože od nás odísť nemôžeš; si časť z nás, súčasť. A to aj tá tvoje cudzorodá energia. Je napojená na našu a tak si naša súčasť a akokoľvek vyzerá situácia, tak jej musíš čeliť. A „musieť“, to ty nemáš rada. Preto ak sa rozhodneš odísť od našej fyzickej reprezentácie, prestávame na teba tlačiť, pretože si sa dostala niekam, kde najprv potrebuješ spracovávať. A keď spracuješ, znova sa začneš kontaktovať.

S fyzickou reprezentáciou.

🙂 No a? Je to pre teba bezpečnejšie. Narábať s ľuďmi, vecami a zvieratami tak veľmi patrí do tvojho obvyklého sveta, že ti to v mimohmotnom svete šetrí energiu. Len si spomeň, ako si ma vnímala v noci. Sama si to povedala – čiastočne desivo. To značí, že si vnímala aj tú pre teba nepríjemnú časť zo mňa – a tak si so mnou musela narábať ako s celkom. Keby som bol mal fyzickú reprezentáciu, stačilo by sa ti sústrediť na to, čo vidíš, nie na to, čo vnímaš.

Počkaj… Teraz sa začínam chytať, Veliký.

🙂 Skutočne len „začínaš“. Nič si z toho nerob… Ono sa to zlepší. Máš losa a los ťa naučí s tým narábať. 🙂

OK. Mám losa. A tento rozhovor je nad rámec našej dohody. Nemali sme spolu písať.

🙂 Ja nerobím vždy to, čo si ty vyhradíš. Dostala si sa do stavu, kedy si už dokázala so mnou písať, tak píšeme. Kým si bola celkom uzavretá, nedalo sa to, tak som sa držal tvojich podmienok. Ale teraz si už iná ty a ja ti hovorím svoje podmienky. Môžeš sa naštvať a môžeš ma prestať počúvať – ale už si dostala informáciu. 🙂 Nezúr, spracovávaj. Koniec-koncov, nikto ti nič nediktuje. To len rozumnejšia časť z teba hovorí tej menej rozhľadenej, čo by bolo dobré robiť. Buď budeš počúvať mňa, alebo budeš počúvať losa – ale začali sme ťa otvárať.

Otec?

🙂 A kto iný? Nezabúdaj – Otec je aj ja, aj los, aj ty. Proste vyhmátol uzlík na energii a teraz ho rozuzľuje. Je jedno, ako to urobí, pretože výsledok bude hladšia, bezproblémová energia… a tým aj menej bolesti, menej strachu.

Ale kam odíde tá zvyšná bolesť a strach?

🙂 Nikam… Nie je prirodzená. Je vytvorená tebou, pretože energia narazila na nejakú tvoju hranicu, obmedzenie, a teraz sa s ním potýka. Inými slovami: Otec narazil. Gabriel narazil. Los narazil. Ty si narazila. 🙂

(*) “Posledná hodina môjho života” je jedna z lekcií losa Mossa:

Pýtala som sa ho, ako mám tú jeho otvorenosť preniesť na seba. Spýtal sa ma: čo si myslím, keby si mohol vybrať, či pôjde jesť trávu, výdatnú a sýtu, alebo ždibkať mach, ktorý mu tak chutí, ako sa rozhodne? Vyvalila som oči, že to je predsa jasné – potrebujeme prežiť, takže sa pôjde napchať trávou a ak mu zostane priestor, dorazí to machovým pamlskom.

Zasmial sa, že to by som urobila ja. Že ja stále k všetkému pristupujem z uhla racionálnosti. Všetko ošetrujem z pohľadu zabezpečenia prežitia a na radosť mi už nezostáva priestor. Že on by to urobil celkom naopak – najprv by sa pohrnul za machom a zamlsal by si, a až potom by sa šiel dosýtiť trávou, ak by to bolo ešte potrebné.. Takto by sa dokonale naplnil radosťou a navyše by ani nehladoval. Kým ja by som sa nejako naplnila žrádlom, ale spokojnosť by sa nedostavila, pretože som si práve odoprela to, čo chcem najviac.

Spýtal sa, kedy som naposledy cítila nespútanú radosť, kedy som k životu naposledy pristupovala hravo a riadila sa tým, čo chcem, a nie tým, čo je “rozumné”. Priznala som, že to som možno nemala ani 10. Vyhlásil, že sa do toho potrebujem vrátiť a že on mi pomôže.

A potom prišla psychoterapia 😉 : Spýtal sa ma, že keby som mala zajtra umrieť, ako by som strávila ten posledný deň? Nechytala som sa a spadla som do svojho “no nejako by som ho prečkala”, tak zvýšil stávku: čo keby to bola len jedna hodina, čo mi ešte zostáva? Ako by som ju strávila?

A hoci som zúfalo nechcela, musela som s pravdou von – asi by som ju prekecala s Gabrielom. S tým Gabrielom, ktorému v “rozumnom” stave dnes neviem prísť na meno.

Moss pokračoval: Prečo ho teda nezavolám? Ak je pre mňa natoľko dôležitý, že by som s ním strávila posledné chvíle svojho života, tak prečo sa vyhýbam kontaktu s ním? A odrazu vyplávali na povrch všetky moje strachy, že by ma znova mohol stiahnuť do emocionality a zasa by som lietala a zasa by to bolelo… a Moss na to: Veď by to bolo len jednu hodinu, tak čo?