Situácie, ktoré sú nepredvídateľné, vnímame ako ohrozenia. Často pritom zabúdame, že ohrozenie je len prvý dojem a že všetky doterajšie situácie v našom živote spočiatku začínali ako ohrozenia… A koľko z nich sme dodnes zvládli? Všetky. 🙂

Skúsme sa na okamih pozrieť, vďaka čomu sme ich zvládli. Ktoré naše vlastnosti sa pod to podpísali? Dúfanie? Vyčkávanie? Vykríkanie, že chceme staré späť? Alebo rýchle zorientovanie, voľba najbližšieho cieľa a zozbieranie odvahy na prvý krôčik?

Pretože presne toto sa od nás očakáva v najbližšom období. Potrebujeme sa odpútať od zabehnutých spôsobov reagovania a trúfnuť si na niečo nové. Najprv na malý krôčik a potom uvidíme, kam nás povedie – čo z našich pôvodných predstáv zostane stáť a čoho sa budeme musieť vzdať, ak sa chceme pohnúť ďalej.

V živote to funguje tak: ak sme zaviazli a zúfalo sa chceme pohnúť vpred, potrebujeme pustiť niečo z toho, čo nás dnes drží na mieste. Je to desivé, ak neviete odhadnúť, ako sa veci vyvinú, a potrebujete nejaký pevný bod, o ktorý sa môžete oprieť… Všetky situácie, ktoré sme doteraz zažili, majú takýto pevný bod. Aj táto ho bude mať – a sme to my.

Lode sa robia na to, aby sa plavili po mori. More je nebezpečné. Prístav je oveľa bezpečnejší – ale ak chcete zostať v prístave, tak si nekupujte loď, ale si pristavte na breh stoličku.

A keď už raz máte loď – overenú, otestovanú mnohými búrkami a dobre vybavenú do ďalšej… no zostali by ste trčať v prístave? 🙂