Emócie, ktorými reagujeme na situácie, sú pre nás signálom, kde máme nejaké vnútorné obmedzenie. Napríklad keď sa cítime bezradní a bezmocní, často reagujeme hnevom – emóciou rozhorčenia a nadradenosti zakrývame vlastnú zraniteľnosť. Pritom nám chýba jediné – dôvera v seba a to, že svet ustojíme v každej jeho podobe.
Mimoriadne zraniteľní sa cítime, ak za sebou máme obdobie, kedy sme sa museli nechať unášať prúdom. Ustavičný pohyb nám nerobí dobre; z času na čas potrebujeme zastať, zorientovať sa, získať pocit stability. Lenže ak nepokojné obdobie trvalo dlhšie, začíname byť prehnane podozrievaví a za každým pokojným okamihom predpokladáme novú zmenu.
A tu začína naša tŕňová cesta: čo očakávame, to vyhliadame – a nachádzame. Preto je také dôležité v období únavy sa uvoľniť, stíšiť vnútornú búrku a brať veci tak, ako prichádzajú. Bez predpokladov a bez strachu. Keď sme sa dostali až sem a ešte stále dýchame, dostaneme sa aj o kúsok ďalej. 🙂 Dôležité je neprestať dýchať.
Pomôže nám, ak si vieme v hocijakej situácii nájsť niečo pozitívne a tešiť sa z toho. To láme našu hrôzu z nových skúšok a neutíchajúcich zmien a vylaďuje nás na ten okamih pokoja, ktorý v sebe nosíme aj uprostred najsilnejšej búrky.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 