Pri zaspávaní sa mi aspoň na okamih podarilo vyliezť z tela. Nemala som nijaký presný cieľ, proste som sa nechala vyniesť tam, kde to pre mňa bolo najprínosnejšie.
Včera keď som sa skúšala dostať do Večnosti, že si tam posedím a poprivykám trochu na ten desivý pocit, tak ma to prekvapivo vzalo kamsi, kde som ešte nikdy nebola a čo je pre mňa totálne neprirodzené prostredie – na vrcholky hôr. Stála som na jednom a ponad hlboké údolie som pozerala na reťaz vrcholkov na druhej strane – modrých, trochu nejasných kvôli oparu, studených a neprirodzene blízkych. Aj mi v tom stave napadlo, že čo to má znamenať, že tam by som veru sama od seba nikdy neliezla… a potom mi došla energia a zaspala som.
Dnes sa okolo mňa zhmotnilo moje silové miesto, ktoré mi raz ukázal Gabriel – pole žltého obilia a tmavozelené stromy na pozadí. Tu som sa cítila prirodzene, ale spomenula som si na ten predošlý deň a hory a v duchu som sa zasmiala, aký to bol nezmysel, že toto je rovina a tu sa cítim bezpečne.
A spoza chrbta sa mi ozval taký láskavo-pobavený Gabriel: “A si si istá, že to nie sú hory?”
Nechápavo som sa rozhliadla a ukázala mu tú nádhernú rovinu bez nutnosti niekam sa štverať a pozerať nadol do hĺbky a držať sa zubami-nechtami, len aby sa mi nezatočila hlava 😛 … Nato som cítila, ako sa zdvíham. Niečo urobil, že som vyplachtila do vzduchu aspoň tak vysoko, že som videla za hranicu tých stromov z druhej strany poľa – a tam bol zelený zráz nadol a tie kopce, čo som videla predtým… Niečo povedal o tom, že keď ma niečo desí, mám tendenciu pozerať sa na výsek reality, ktorý mi hrôzu nenaháňa. A že to niečo znamená aj psychicky, len to som už medzičasom zabudla.
Potom som vliezla do poľa a začala ako kedysi zhmotňovať – začala som zo seba púšťať spústy malých mydlových bubliniek a svetlušiek a rukami som ich vyháňala do vzduchu. Tak sa mi to páčilo. Celá uveličená som pozrela na Gabriela.
Dobre sa na mne bavil a spýtal sa ma, či si uvedomujem, čo robím… Že trieštim svoje sily. Miesto toho, aby som sa sústredila len na tú jednu vec, čo chcem, a do nej viedla celú svoju energiu, tak ju rozbíjam do spústy drobností.
Namietla som, že ale ja vlastne už vôbec nič nechcem a preto nezhmotňujem! Jeho odpoveď bola, že to je omyl a celé moje dni sú prepchaté samými drobnými želaniami. Napríklad keď idem z domu čo len do obchodu, prosím o ochranu pre domček a mačičky a záhradky. Puf! Jedna drobná bublina. Keď čakám na autobus, poviem, že by sa mi hodilo, keby už prišiel… Puf! Druhá drobná bublina… a takto to ide dokola.
Povedal, že ešte stále vnímam svet ako nevyhovujúce miesto (ohrozujúce, iné, ako by malo byť), preto mám potrebu ho modifikovať a márnim svoju energiu na drobné bublinky miesto tej jednej veľkej.
Takže mám dve domáce úlohy – vyskúmať, čo to je s tými horami, a prestať si priať. 🙂 To prvé pôjde asi ľahšie než to druhé. Keby som nemala strachy, nemusela by som si priať… a čo mi doletelo cez fejsbúk dnes ráno? Článok o tom, ako sa treba zbaviť strachov. 🙂










Napísať odpoveď pre Sun Belangelo Zrušiť odpoveď