“Existuje tibetský výraz, lhun drub, ktorý má význam ako “spontánna dokonalosť”. Znamená to, že niet tvorcu tvoriaceho niečo. Všetko je také, aké to je, spontánne vznikajúce na báze niečoho iného ako dokonalé zhmotnenie prázdnoty a jasnosti. Kryštál netvorí svetlo: jeho prirodzenosťou je vyžarovať svetlo. Zrkadlo si nevyberá tvár, ktorú bude odrážať: jeho prirodzenosťou je odrážať všetko. Keď pochopíme, že všetko vznikajúce, v tom aj obvyklá predstava o sebe ako “ja”, je len projekcia mysle, potom sme slobodní.” — Tenzin Wangyal Rinpoche

Vyberám si z toho to, čo dokážem vnímať ako “pravdu”, teda odhliadnem od kryštálov, ktoré vyžarujú svetlo, pretože je to ich “prirodzenosť” 😉 . Ten zvyšok sa mi náramne páči. Ja to poznám ako “základný Otcov zákon” – kauzalitu. Keď sa stretnú A a B, vznikne C. Je to dokonalé pravidlo. To, čo vznikne, môže byť nočná mora, ale pravidlo je dokonalé v tom, že nič nespôsobuje. Nemá záujem (to je tá “prázdnota”) a nemá výnimky (to je tá “jasnosť”).

A aj my budeme voľní od všetkých obmedzení, ak prestaneme mať záujem, aby boli veci istým spôsobom, pretože nám potvrdzuje náš svetonázor. Koniec-koncov, náš svetonázor vznikol na základe niečoho, ale nie na základe všetkého, pretože všetko sme ešte nezažili (pokiaľ sme neabsolvovali aj tú smrť a po nej znovuzrodenie, ak na niečo také veríte), a tak nemusíme poznať časti reality, ktoré náš svetonázor vyvrátia alebo zmenia.

Pozrime sa na seba, čo robíme v prípade, že postretneme niečo – situáciu alebo mienku – čo sa nám nehodí do nášho svetonázoru. Máme nutkanie prekrúcať ju tak dlho, až doňho zapadne? Alebo máme tú sebadôveru, že to vezmeme na vedomie a začneme skúmať, či neexistuje uhol pohľadu, ktorý by oboje vysvetľoval? Aj za cenu zmeny interpretácie situácie? Aj za cenu úpravy svetonázoru?