Toto je dosť “podpásový” článok a moja motivácia napísať ho sa zakladá na jednom dieli seriálu Kung Fu, ktorý som tu už párkrát spomínala. Kwai Chang Caine a jeho Slepý majster idú lesom – už som zabudla, prečo. Prepadne ich hrubý, zarastený lúpežník a oberie ich o všetko. Majster sa nebráni a aj Cainea k tomu vedie; dajú lupičovi všetko, čo majú. Lupič už chce odísť, keď tu za pásom Slepého majstra zbadá nejaký zvitok. Pýta sa, že čo to je. Slepý majster odpovie, že len zvitok jeho vlastných básní. Lupič buď neuverí, alebo je len priepastne sprostý (už si nepamätám, pretože hovorím z pamäti o niečom, čo som videla niekedy okolo 1975), a surovo staríkovi vydrapí zvitok spoza pása. Na to obsiahne staríkovou bakuľou nakladačku svojho života…

Lupič utečie, kade ľahšie, a zmätený Caine sa pýta majstra: “Majster, ale veď vy učíte, že sa surovosti nemáme brániť!”

“Áno, presne tak.”

“Ale potom ste ho prečo zbili – a len za nejaké básne?”

A majster sa usmeje: “Kto už len dokáže zniesť toľkú hlúposť?”

🙂 Takže aj ja som sa dostala do stavu “kto už len dokáže zniesť toľkú ľudskú hlúposť” a povedala som si, že tentokrát nie. 😛

Pri článku okolo Kumránskych zvitkov, z ktorého som si ja vybrala len dva riadky a tie som komentovala a naštartovali u mňa isté poznanie, sa odrazu ozvali nejakí dvaja ľudia, ktorí sa cítili dotknutí nedostatkom môjho nadšenia pre Kumránske zvitky a ježišoviny ako také. Ako to odhadujem z ich reakcií, prekáža im, že niekto má iný a kritickejší pohľad ako oni. Nemal by mať a keď už má, nemal by o ňom hovoriť a keď už hovorí, mal by si priznať, že je odpad… 😉 Takých ja môžem. Na raňajky, na obed a niekedy aj na večeru. Najradšej na paprike.

Nebudem nálepkovať. Miesto toho vezmem komentár, odpoveď na komentár a skomentovanie odpovede, aby som ukázala svoj spôsob nazerania na ich pripomienky.

Chlapík s opisným menom Syn neplodnej ženy, 1. reakcia:

Predstava nemennosti ako momentu zamrznutom v čase je hrozne desivá. Fúj. Pre šťastie všetkých to takto v Skutočnosti nie je. Ale nech si človek žije aj s takouto desivou definíciou, či predstavou. Rovnako ako s chybnou predstavou prítomnosti. Človek, pozri sa na ľudí a uvidíš všetkých v neprítomnosti a sám ich sledovaním budeš tiež v neprítomnosti. Skutočná prítomnosť je niečo iné.

Moja reakcia na jeho komentár (jeho odpovede som potom vpísala priamo tam, k čomu sa vyjadruje):

Ja: 🙂 A čo je to “niečo iné”? Pretože každý môže povedať, že niečo je “v skutočnosti niečo iné”. Výsledok: každý, kto tomu nerozumie, stojí odrazu o schodík nižšie ako ten, ktorý “má informáciu” – pričom ju pravdepodobne vôbec nemá, len sa tvári, akoby ju mal… Patrí k základným manipulatívnym technikám.

Snž: Odstavec prvý. Dopredu zodpovedaná otázka, ktorej výsledok je povýšenecký postoj, aké si písmenkové tvárenie sa a klamanie, bude naozaj výsledkom len v predstavách ľudí, ktorí za ničím vždy hľadajú niečo, čo tam nie je.
Pýtajte sa: komu sa objavuje tento výsledok?

Moje pozorovanie: Takže miesto toho, aby vysvetlil, čo si pod “niečo iné” predstavoval, využíva to na to, aby bol osobný. Zaujímavý je posun od diskutujúceho k niekomu, kto oslovuje masy návodom, ako majú vnímať jeho oponenta: “Pýtajte sa, komu…” Tu veľmi silno polarizuje medzi ja <-> on + zvyšok sveta, ktorý však on musí doviesť k tomu, aby “správne” videl. Manipulácia a “guruizácia 😉 “.

A je tam ešte jedna manipulácia, pretože síce píše odpoveď k prvému odseku, ale už sa vyjadruje k “predstavám”, ktoré sa objavujú až v druhom odseku. Takto si zdanlivo zachováva “štruktúrovaný”, teda “objektívny” postup, ale nosná vlna je emócia z celého môjho komentára, ktorá sa prejavuje tam, kde mu pomôže zdiskreditovať slovo, ku ktorému sa neskôr nechce vyjadrovať: slovo “predstava” tu spája so slovami ako “za ničím vždy hľadajú niečo, čo tam nie je”.

Keď mám napríklad ťažké rokovanie, kde ten druhý má vejár možností na výber, tak mu niekedy môžem tento vejár značne zúžiť tým, že niektoré možnosti mu vopred obsadím negatívnymi konotáciami: povedzme, že sa zabarikádoval v miestnosti, má rukojemníkov a chce ich vymeniť za svoje prehnané požiadavky. Priorita je uňho uhrať si tvár, keď už sa sám vmanévroval do takej beznádejnej situácie. Jedna z možností je začať sa vyhrážať strieľaním rukojemníkov. Takže hneď spočiatku musíte napojiť možnosť jeho úniku na to, že rukojemníci vyviaznu živí a zdraví, napríklad tým, že mu vysvetlíte, že on je zjavne inteligentný človek (je dobré to niečím v jeho jednaní konkrétne doložiť) a len babráci vo filmoch strieľajú rukojemníkov, pretože s každým poškodeným rukojemníkom klesá šanca, že mu vybavíte únik, a jemu klesá počet nátlakových nástrojov; že machri sa sústreďujú na to, aby si uhrali svoje, a vy tam ste na to, aby ste zachránili rukojemníkov aj za cenu toho, že pristúpite na uhrateľné požiadavky. V tomto bode sa jeho pozornosť začína presúvať z toho, ako dá najavo svoju pozíciu moci, na to, čo všetko dokážeme zadefinovať ako “uhrateľné požiadavky”.

Toľko teória. Byť tam, na mieste by som ho zahlušila – už len preto, že sa prehrešuje proti mojím vysokým zásadám 😉 ohľaduplnosti. Veď preto to ani nerobím. Vyjednávači sa musia vedieť dokonale odosobniť, nie naprávať svet.

Ja: A je tu toho viac: “človek s chybnou predstavou” – na to, aby niekto tvrdil, že niečo je “chybné”, stavia sa do pozície toho, kto vie, čo je “správne”. 🙂 Čo sa totálne bije s mojím svetonázorom, že všetko je pravda, len jej iný uhol pohľadu. 🙂 “Chybné” pre jedného môže byť to “najsprávnejšie” pre iného. 🙂

Snž: Odstavec druhý. Aj predstava o tom, čo je pravda, čo pravda nie je a že všetko je pravda, je opäť len predstavami. Pýtajte sa: komu sa objavujú tieto predstavy?

Moje pozorovanie: Miesto toho, aby sme sa zaoberali slovom “chybný”, presmerováva sa pozornosť na slovo “predstava” a pitve slovo “pravda”, hoci pri pravde je výslovne napísané, že ide o môj individuálny názor. Manipulácia.

Toto je jedna z najrozšírenejších manipulatívnych techník. Všímajte si to vo vlastnom živote, keď sa dostanete do kontaktu s ľuďmi, pri ktorých sa necítite bezpečne alebo plnohodnotne: veľmi často nemáte kontrolu nad tokom rozhovoru, pretože plynule presmerovávaním pozornosti menia tému. Napríklad máte kolegu, ktorý vás ohovára. Odchytíte si ho medzi štyrmi očami, poviete mu, že sa vám donieslo, že … a že si to už neprajete, aby hovoril niečo poza váš chrbát. V 99.9% prípadov prichádza otázka “kto to povedal?” a potom sa obvykle rozhovor zvrtne na to, aký nedôveryhodný ten človek je a ako kolegovi ubližuje, hoci to máte potvrdené z viacerých zdrojov. Skúste tie zdroje nemenovať alebo pomenovať niekoho, na koho je kolega prikrátky – a sledujte, čo sa bude diať… 🙂

Ak natrafíte na presmerovanie, použite metódy obohratej platne: “ale hovorili sme o…”. On: “No dobre, ale keby si vedel…” Vy: “Ale hovorili sme o…” Možno si svoje neuhráte, ale rozhodne človeku, čo sa snaží presmerovávať, zdvihnete natoľko tlak, že pochopí, že nabudúce už nie.

Ja som to tu na blogu robila s istou dámou. Vyštartovala jednou vecou, v priebehu diskusie trikrát zmenila stanovisko, až sa nakoniec dostala do toho, že tvrdila pravý opak toho, čo pôvodne, a zvaľovala to na môj zlý úmysel. Začala som s tým, že som jej pri každom tvrdení dávala do zátvorky aj odkaz na jej komentár, kde to bolo napísané. Mala som to šťastie, že komentáre sa nedali spätne opravovať ani zmazať, takže toto “klincovanie” fungovalo. V kontakte so spomínanou dámou síce nezaberalo, ale okolostojaci mali šancu urobiť si objektívnejší obraz. To je jedna vec, na ktorú pri manipulátoroch nesmiete zabúdať – okolostojaci. Tí vidia len prestrelku medzi vami dvomi, ale málokedy poznajú pozadie, ktoré k nej viedlo, a tak v ich očiach najčastejšie má pravdu ten, ktorý s tvrdením prichádza ako prvý, kým ten, čo ho vyvracia, už musí použiť nespochybniteľný argument, ak chce preprogramovať ich vnímanie späť do objektivity.

Ja: Ďalej: “skutočná prítomnosť “. Zasa zavedenie duality – niečo je správne a preto niečo iné musí byť nesprávne. Sa to tu hemží “skutočnosťami” a “skutočnými” vecami. Idem parodovať ujka Šekspíra: “Čo je skutočnosť? Skutočnosť je v oku pozorovateľa…” 😉

Snž: Odstavec tretí. Byť skutočnosť v oku, tak každý, ktorému bola položená otázka: kde je skutočnosť? oslepne.

Moje pozorovanie: Tu už Snž došli argumenty. Zvolil si štruktúru a nedokázal ju udržať ani naplniť. Pre psychologický profil sú to dva dôležité ukazovatele, ale ten tu nejdem robiť, ten si len pomyslím 😉 ; manipulatívna technika je “zosmiešňovanie a zabsurdňovanie niečoho, čo nedokážem napadnúť”.

Takisto veľmi rozšírené – hlavne v súkromnom živote. Váš partner vás potrebuje “upratať”, lebo má pocit, že sa mu vymykáte spod kontroly, ale nemá to ako urobiť, tak buď obracia vaše vyjadrenia na nezmysly, alebo vás začne stavať do opozície voči ostatným: “to nikto…”, “každý…” a ešte väčší kaliber: “každý sa ti bude smiať”.

Spomeňte si, ako vás vychovávali rodičia. Oni to nemyslia zle, ale majú v predstave vytvorený istý chlievik “šťastné dieťa”, do ktorého vás potrebujú napasovať. Často to robia práve týmto – zosmiešnením. Neuvedomujú si, že vo vás vytvárajú pocit nevyhovovania; oni len nechcú byť prehnane prísni a tak sa nad svojím “malým človiečikom” radšej zhovievavo pousmejú. A decko z toho má komplexy na zvyšok života. Pamätám si na obľúbenú frázu mojej maminky, keď som bacila nejakú sprostosť: “Také roky a taký rozum…” Celý život som pochybovala o mojej mentálnej zdatnosti – a to aj vtedy, keď skúsenosti ukazovali pravý opak.

Celkove si dávajte pozor na slová ako “nikto”, “každý”, “všetci” a “sa to”. Sú to silné zovšeobecnenia a niekedy ich používame na to, aby sme robili zle. Aby sme náš pocit prehlásili za pocit zvyšku sveta. Robievame to nevedomky aj vo vzťahu k sebe, keď si vnútorne komentujeme veci: “všetci videli, ako som sa strápnil”. Nie, nevideli to VŠETCI, videli to len prítomní, a aj z tých pravdepodobne len časť. Navyše slovo “strápniť sa” má u každého trochu inú mieru a to, čo pre nás vyzerá ako pohroma, pre niekoho iného môže byť ešte celkom únosná miera momentálnej nevýkonnosti.

Takže aj keď sa prichytíte sami, ako si vo vnútornom monológu niečo podobné pindáte, tak vedzte, že práve sa manipulujete (áno, sami seba) do roly Bezmocnej Obete. Pomáhajú otázky ako “skutočne každý?” alebo “niet na svete jedného jediného človeka, ktorý by to nebol videl?” To môžete urobiť aj vo vzťahu, keď ide o manipuláciu zvonka. Spochybňujte spochybňovateľa. 🙂 Nech vie, aký to je pocit.

Ja: A potom vyzerá inak aj vyhlasovanie “Pre šťastie všetkých to takto v Skutočnosti nie je.” Tak ty odrazu hovoríš v mene celého zvyšku sveta a ten dávaš do opozície voči mne. 🙂 Synu neplodnej ženy, tieto ťahy som robila, keď som mala šesť – a to už je hodne dávno. 🙂

Snž: Odstavec štvrtý. Napísané nehovorí. Opozícia je opäť predstavou, ako aj zvyšok sveta. Syna neplodnej ženy by zaujímalo, čo človek dokáže vidieť a nájsť v obyčajnom slovnom spojení: žltý uteká.

Moje pozorovanie: Tuto sa to nejako láme. Ja z toho cítim buď pokles naštvatia, alebo osobnú neistotu, ale môžem sa mýliť, je to primálo textu na spoľahlivý odhad. V každom prípade sa zasa cez “napísané nehovorí” snaží vytvoriť obraz chybujúceho človeka, ktorému treba spochybniť všetky jeho vyjadrenia.

Potom prichádza perla “Opozícia je opäť predstavou, ako aj zvyšok sveta.” Predstavu ako takú sme zdiskreditovali už v “prvom odseku”, tak tuto to využijeme. Nebudeme sa baviť o tom, či niečo robím alebo nerobím, ale poprieme, že nejaké robenie vôbec existuje. 🙂 Presmerovanie pozornosti. Poďme sa baviť o nesmrteľnosti chrústa a zabudnime na to, že som sa práve pokúsil vytrhať mu nožičky. 🙂

Oveľa príznačnejšie je však, že Snž v tomto odseku prechádza do neosobného vyjadrenia – o sebe i mne hovorí v tretej osobe (ba vlastne si nemôžem byť istá, či hovorí o mne, lebo používa slovo “človek”).

Najprv vybavme toto použitie slova “človek”, pretože ide o ďalšiu manipulatívnu techniku, ktorú je dobré poznať. K tomu odosobneniu sa vrátime neskôr.

Jedna z manipulácií je zadržiavanie informácií v hlave manipulátora. To sa navonok prejavuje naznačovaním, zahmlievaním, polopravdami – manipulátor nás núti doplniť si z kontextu informácie (tuto napr. o koho ide), aby ich mohol následne vyvrátiť a vyhlásiť za naše skreslenie. “Ale ja som to predsa nikdy nepovedal! To ako ma vidíš?! Keby si ma mala rada, tak si nič také o mne nemôžeš pomyslieť?!”

🙂 Hovorí vám to niečo? Moc zostáva u toho, kto má informácie, a ten druhý, ktorý je nútený domnievať sa, je vysunutý do “závislej” pozície. Nech urobí, čo urobí, vždy sa to bude dať prekrútiť tak, aby to bolo v jeho neprospech a ukázalo ho to v nevhodnom svetle u druhých. To je zas ďalšia manipulatívna technika: vykresľovať nás zle v očiach druhých. Pretože aby mal manipulátor nad nami skutočnú moc, musí nás odstaviť od prostredia, ktoré by nám podržalo chrbát. Musí dosiahnuť, aby sme cítili, že sme osamotení voči zvyšku sveta.

Na naznačovanie pomôžu len dve veci: pokiaľ nemáte plnú informáciu, tvárte sa, že sa vás vec netýka. Prepnite sa do robotického módu a ak ide o kolegu, vysvetlite mu, aké všetky vstupy potrebujete na to, aby ste začali konať – a že radi počkáte, kým vám ich dodá kompletné. Ak máte podozrenie alebo skúsenosť, že potom prichádza ohováranie poza chrbát, postarajte sa, aby ste mali pri svojom vyjadrení viacero svedkov – to pokusy o ohováranie skomplikuje.

Pokiaľ to máte doma, použite upresňovanie. Pýtajte sa tak dlho, až z toho manipulátorovi kopnú nervy. Bude to nepríjemná scéna, ale šrám si odnesie manipulátor a pravdepodobne dosť dlho po tejto technike nesiahne. Pamätajte: jeho moc spočíva v naznačovaní; keď ho donútite upresniť aj do konkrétnosti, pripravili ste ho o moc.

Jedna rada pre upresňovanie: tiež sa nastavte do robotického módu a jednoducho jeho odpovede nahvídzajte na disk bez toho, aby ste si umožnili reagovať emocionálne – lebo inak otvoríte dvere technike presmerovania pozornosti späť na nesmrteľnosť chrústa. 🙂

A teraz späť k Snž: “Syna neplodnej ženy by zaujímalo, čo človek dokáže vidieť…”. Odrazu o sebe hovoríme v tretích osobách. To už nezaujíma jeho, ale nejakého Syna neplodnej ženy. Objektifikácia pomáha vystúpiť z diania a na hercov sa pozerať len ako na bábky. Masovkári to používajú pri zlovoľnej manipulácii s človekom: vypína sa každé zdanie ľudskosti, aby som tomu druhému mohol beštiálne ubližovať. Napríklad aby ma nevidel, vypichnem mu oči, nie zakryjem si tvár. Už totiž nie je človek, ale len nejaká “vec”.

Iná možnosť je vytvoriť zdanie autority: Pána Sudcu zaujíma, čo obvinený… Už nemáte ani meno, už ste len vec. On ešte svoje meno má, len už to nie je on, ale “inštitúcia”.

Neviem, s týmto som sa až tak často nestretávala. Zakaždým, keď som to zažila, bola to istá forma sebaobrany: pozri, to nie ja, to nejaká neosobná vec… Pretože Snž nepovažujem za masovkára, predpokladám, že to môže byť osobná neistota a snaha vytvoriť zdanie autority.

Čo s tým, keď sa vám to stane? Berte to ako varovné zvonce, ktoré bijú na poplach, že sa deje niečo neštandardné. Sledujte ďalšie ťahy dotyčného, aby ste vedeli, o čo ide. Môže to skončiť agresiou voči vám, ale aj sebapoškodením. Napríklad môj sused to použil tesne predtým, ako ma napadol a pokúsil sa zhodiť zo strechy – začal o nás hovoriť v tretej osobe ako o scéne na javisku.

Ja: Ak ťa nejaká predstava desí, je to len tvoja reakcia na túto predstavu a ako taká nie je výpoveď o predstave, ale o tom, čo všetko ťa desí. Des sa naďalej – ja som za slobodu desenia. 😛 Každý tak, ako to potrebuje. Tras sa. 🙂

Snž: Odstavec piaty. Pýtajte sa: kto je ten, kto vie čo potrebuje?

Syn neplodnej ženy si myslí, že takéto snahy o psychologický profil komentujúceho ovláda každý, ale nikdy sa tým neprispeje k ničomu podstatnému. Človek, ktorý si je vedomý možných následkov svojich činov by mal byť viac obozretnejší ohľadom vysloveného alebo napísaného. Hlavne pokiaľ jeho vedomosti sú založené len na viere alebo niekde prečítaného názoru s ktorým sa ztotožnil. Prajem krásne čítanie Kumránskych zvitkov.

Moje pozorovanie: Pretože to už u mňa bol len čistý posmech bez zmyslu, nemalo význam sa k tomu vyjadrovať. Ale keď si raz zvolíme štruktúru, cítime sa (poniektorí) povinovatí dodržať ju, aj keď ju nemáme čím naplniť.

Omnoho výpovednejšie však je, že znova ostáva v neosobnom móde: sám seba oslovuje v tretej osobe a používa neosobné slovesá (“sa tým neprispeje”, “si je vedomý”). Mám pocit, akoby Snž spadol do sebaobrany, akoby mu došli argumenty, ale aj motivácia. Začínajú nezmyselné vyjadrenia “snahy…  ovláda každý, ale nikdy sa tým neprispeje k ničomu podstatnému”. Znova ničnehovoriaca veta. Hlavne, že “nikdy” a k “ničomu”, ale už to “ničomu” je príliš silné, tak to oslabíme slovkom “podstanému”, pričom ale my si ponechávame pre seba, čo definujeme ako “podstatné”, aby sa ten druhý bol nútený domnievať a preto bol v znevýhodnenej pozícii. 🙂

Rovnako nezmyselná je otázka “kto je ten, kto vie čo potrebuje” ako reakcia na “každý tak, ako to potrebuje.”

Priamo protirečivé je vyjadrenie: “človek, ktorý si je vedomý možných následkov svojich činov by mal byť viac obozretnejší ohľadom vysloveného alebo napísaného.” Tak buď si je človek vedomý možných následkov, a potom nepotrebuje poučiť, na čo by mal byť obozretný, alebo si ich vedomý nie je, a potom potrebuje poučiť. Ale poúčať niekoho, kto si je vedomý, je dosť zbytočná aktivita. Napísať to však takto pomáha o tom druhom vytvoriť obraz, že 1. si nie je vedomý a 2. v niečom podlieza našu vysoko nahodenú latku. 🙂

Ďalšia veta nie je nezmyselná, ale celkom otvorená manipulácia, ktorej cieľom je zapríčiniť, aby ostatní videli človeka, s ktorým nesúhlasím, v tom zlom svetle. Ako to urobím? No tým, že mu podsuniem nejaké motívy, alebo o ňom urobím predpoklad a podám ho ako svätú pravdu: “Hlavne pokiaľ jeho vedomosti sú založené len na viere alebo niekde prečítaného názoru s ktorým sa ztotožnil.” Snž nevie nič o mne. Nevie, na čom sú založené moje “vedomosti”, a nevie, s čím sa “stotožňujem”. Ale pokojne to napíše, pretože to mu dodáva zdanie “spravodlivého”.

A potom prichádza záverečné presmerovanie: “Prajem krásne čítanie Kumránskych zvitkov.” Toto je prvýkrát, čo sa Snž vyjadruje ku Kumránskym zvitkom. Celá diskusia začala tým, že Večnosť, ako ju vnímam ja, je desivá a “pre šťastie všetkých to takto v Skutočnosti nie je”.  To už flagrantnejšie presmerovanie snáď ani nenájdete. Najprv mi vadí teplo, ale potom si myslím, že ten rum nie je pitný. 😉

Toto bývajú signály kapitulácie: mám vnútorné nutkanie brániť sa, ale nemám ako, tak proste poviem zopár dobre znejúcich, nie ale však celkom premyslených viet.

Keď sa niekto začne správať takto, tak je najlepšie opustiť situáciu, ale prebrať si ju s jedným-dvomi známymi, aby ešte niekto okrem vás vedel pre prípad, že sa poza váš chrbát začnú šíriť chýry.

Ja som sa vlastnej rady nedržala 😉 , pretože som reagovala skôr, než som si dala tú námahu rozobrať prechod do tretej osoby a urobiť si názor; miesto toho som bola zvedavá na ďalšiu reakciu, či sa ukáže ako agresívna alebo defenzívna:

Ja: 🙂 Snahy o psychologický profil ovláda naozaj každý. Plne podpisujem: na Slovensku si každý myslí, že je povolaný robiť úsudky o psychike toho druhého. A potom raz, jedného dňa, natrafí na niekoho, kto to robí profesionálne. 🙂

A potom sa čuduje, že sa nad ním uškŕňajú. 🙂

Všimni si, ako si plynule prešiel do tretej osoby a hovoríš o nás oboch ako o objektoch, synu neplodnej ženy. Čo to podľa tvojej psychologickej múdrosti značí? 😛 Otázka platí aj pre hocikoho iného, ak to tu vôbec ešte niekto okrem nás dvoch/troch číta. 🙂

On: Syn neplodnej ženy nie je psychológ a ani ten kto je múdry. Ale na položenú otázku je slušnosťou odpovedať, aj keď sama o sebe nepátra po zdroji pýtajúceho sa. Z účelového hľadiska je objekt tretej osoby v komentároch, hlavne s dôrazom na osobnostný profil, ktorý mu býva veľmi často poskytovaný a zadarmo, nedotknuteľný. Tak ako svedok dvoch ľudí ktorých tématom na rozhovor je svedok samotný. Toľko k účelovému vyjadreniu objektu tretej osoby.

Pokiaľ sa na to pozrieme z pohľadu absolútnej pravdy, ktorej slovné spojenie je vo zvitkoch označené ako “vyššia realita”, ide o skutočnosť, že Syn neplodnej ženy, Sun Belangelo a svedkovia čítajúci tieto komentáre sú bez ohľadu na ich iluzórne pomenovanie vždy ako osoba/individualita objektom. A bolo by celkom zaujímavé o objektoch písať alebo hovoriť prvej osobe.

Možno by pomohlo pre aké také obmedzenie vkladania psychologických profilov pre občanov Slovenska (aj keď čo je zadarmo, to sa ráta), pri vypĺňaní “zadajte svoje údaje”, doplniť o údaj: psychologický osobnosný profil.

🙂 Takže “objekt tretej osoby je nedotknuteľný”, “otázka sama o sebe nepátra po zdroji pýtajúceho sa”, “svedok dvoch ľudí, ktorých tématom na rozhovor je svedok samotný”, “účelové vyjadrenie objektu tretej osoby”, “sú ako osoba/individualita vždy objektom”.

To nastáva, keď sa niekto štylizuje na Boha a potom v svojej schizofrénii nesúhlasí ako Syn neplodnej ženy sám so sebou, teda so mnou. 😉

Uložiť

Uložiť