U Bohdiho Sandersa som našla peknú úvahu, ktorú som najprv chcela postnúť na Boslaal, ale potom sa mi viac hodila sem, aby som to nemusela celé prekladať 😉 :

Ohováračky vytvárajú nenávistníci, šíria naivní ľudia a riadia sa nimi blbci. (Rumors are carried by haters, spread by fools, and accepted by idiots.)

Je to trochu iné ako to okrídlené, čo práve koluje po fejsbúku, že ich šíria hlupáci a počúvajú idioti… Cítite ten rozdiel? Už len počúvanie (fakt, ktorý nezastavíte, ak nie ste zrovna hluchí) z vás robí blbca… Je to také slovenské. Vyjadrím sa k povahe iných ľudí a nebudem sa zapodievať procesom.

Fakt je, že sa hlavne vďaka internetu a jeho anonymite čoraz častejšie stretávame so šírením ohováračských alebo nenávistných správ. Uvedomila som si to pred pár dňami, keď niekto prezdieľal fotografiu nejakej ženy a nabrýzgal na ňu, že týra psov. A ja som sa zamyslela, či skutočne… alebo len stiahol z fejsbúku fotku niekoho, kto mu nesedel, a niečo zlé o ňom napísal?

Bohdi Sanders hovorí jedno, čo sa mi obrovsky páči: “Veľa vieš o danej osobe povedať z toho, o čom hovorí a ako to hovorí.” Možno nie len naivní ľudia šíria klebety, ale aj tí senzáciechtiví, ak je klebeta dosť “senzačná”. (A áno, niekde na pozadí ešte stále rezonuje to obvinenie z “čiernej mágie”. Nikdy som netvrdila, že som etalón dokonalosti. Ba práve – možno keby sa ma to nebolo vtedy tak dotklo a nebolo to natoľko otriaslo mojou vierou v to, že svet je primárne dobrý, budem behať ako naivka po ňom do smrti a šíriť klebety. 🙂 Ako vás zrazu dokáže poľudštiť kudla vrazená do chrbta. 😉 )

Takže späť k téme… To, že sa dostávate ku klebetám, z vás nerobí somára. Ak ich začínate vyhľadávať, už je to signál, že 1. ste senzáciechtiví a/alebo 2. trpíte komplexom menejcennosti a potrebujete sa ubezpečovať, že iní sú na tom rovnako zle alebo ešte horšie.

Ale ak klebety prijmete bez zváženia… nuž, potom sa nečudujte, ak sa dopracujete k označeniu “blbec” – pretože to bude vyjadrovať realitu. Veľa ľudí vezme informáciu a šíri ju ďalej len preto, že je senzačná. Pamätám sa, ako som na spomínanom fejsbúku čítala, že Karel Gott zomrel, a okamžite som to porozprávala kamarátovi a obaja sme zaslzili. A o týždeň som sa dozvedela, že to bola blbosť… a že ja som bola blbec. Presne tak. Bodka. 🙂

Keď počúvate informácie, v dnešnej dobe je potrebné začať skúmať ich zdroj. Už párkrát sa mi stalo, že zaručene senzačné odhalenia sa ukázali ako blafy. (Áno, aj ja mám rada senzácie. 😉 ) Preto sa snažím už nereagovať na vyslovene drastické alebo senzačné správy. Ak sa stali, už s tým nič neurobím a je jedno, či zareagujem alebo nie… Ak si pripustím negativitu, budem mať v živote negativitu. A tak len beriem na vedomie a snažím sa tomu nevenovať nijakú emocionalitu.

Emocionalita udržiava klebety nažive. A tým sa dostávame k tým, ktorých som ešte nespomenula: k ľuďom, čo klebety púšťajú do sveta. Ktorí buď vysoko emocionálne podávajú svoje skreslené, jednostranné interpretácie situácie, alebo ktorí si dokonca vysoko účelovo vymýšľajú, pretože majú nejakú skrytú agendu a touto klebetou si ju riešia. Môže to byť hocičo. Skutočne hocičo. Reakcie ľudí na udalosti sú niekedy ťažko uchopiteľné. Minule som videla kreslenú paródiu na súd s vrahom, kde mu sudca vyčíta, že prepadol a znásilnil ženu, vykuchal ju zaživa, uškrtil ju jej vlastnými črevami, nalial žlč do mozgu a ten potom zjedol (alebo nejaká podobná nechutnosť). A že čo môže povedať na svoju obranu. Obžalovaný: “Bola provokatívne oblečená.” Skutočne nikdy neviete, aké nevinné gesto spustí u pôvodcu klebety celkom nečakanú lavínu nevraživosti – závisti, nenávisti, strachu, neznášanlivosti.

Nemôžeme zabrániť, aby sa k nám klebety dostali. Môžeme si však zaviesť rutinu overovania toho, čo počujeme, ešte skôr, než na to emocionálne zareagujeme. Alebo sa dostaneme ešte o krok ďalej a postupujeme podľa Osha: “Isteže môžeš mať nejaké stanovisko. Ale nakoľko je tvoje stanovisko zaujímavé pre Slnko, Mesiac alebo trávu?” (Alebo niečo v tomto zmysle.)

A môžeme urobiť ešte jedno, čo sa mne hodne opláca – môžeme dávať pozor na reč, ktorou je neoverená informácia podávaná… Ak je vecná, je pre mňa dôveryhodnejšia ako emocionálne výlevy (skrývajú sa v prívlastkoch). Ak chce človek cez falošnú správu niečo dosiahnuť, potrebuje, aby na ňu ľudia reagovali – a preto ju musí urobiť emotívnou. Keby nebola emotívna, mohli by ju aj nezaregistrovať – a on chce, aby ste ju registrovali! Takže správy s emotívnym charakterom sú menej spoľahlivé ako neutrálne správy.

Ale to neznamená, že si neutrálne správy nepotrebujeme overiť. 🙂 Koniec-koncov, Google funguje. 🙂