Vďačná za to, že dnes akosi ktosi nado mnou držal ochrannú ruku – veci išli všetky ako po šnúrke, ako keby mi vyrolovali červený koberec. 🙂 Niekedy aj takéto dni potrebujem. 🙂
Ešte vďačnejšia by som bola, keby už tie moje záchvaty zúrivosti prešli. Sú čoraz zriedkavejšie a čoraz kratšie, už okamžite nastupuje vnútorný monológ a umóresňuje ma, ale nejako mi neprispieva k pocitu osvietenosti, že ich mám… Tak to tu deponujem ako zbožné prianie. 😉










Povedz svoj názor