Momentálne sa snažím prežiť. Ak sa mi do zajtra nepolepší, ťahám k lekárke. Ale vďačná za to, že poobede sa mi začal vracať aspoň trošku hlas, hoci ešte stále nepočujem. To bude hodne zvláštne, počúvať dnes pesničky – s jedným uchom nepočujúcim kvôli chemoške a druhým nepočujúcim preto, lebo mi niečo je.
Merala som si teplotu. Normálne mávam 36,7. Teplomer dnes nameral 36,2. Strčila som ho do teplej kávy, aby som zistila, či sa pohne – a on pukol (ortuťák). Našťastie sa trubica zapchala penou z kávy, tak sa mi ho podarilo pomerne čisto odstrániť a urobila som si novú kávu. Potom som vzala digitálny a ten ukazoval len 36 rovných – a ja som sa potila ako somár v kufri… Poobede som skočila do lekárne a kúpila som nový klasický (bola zábava vypýtať si ho bez hlasu – poznáte posunok pre “teplomer”? 😉 ), vrátila som sa domov, bolo mi teplo, tieklo zo mňa – a teplota 36… Tak ja neviem. Nič mi nie je, len skapíňam. Asi to tak má byť. Hovorí sa “marec – poberaj sa, starec”, ale možno to platí aj na apríl. Čo ja viem. A čo na tom záleží.
Vďačná za to, že dnes odpadlo vyučovanie a mohla som si hovieť v sebaľútosti a umieraní. Ak zajtra nepôjdem k lekárke, vezmem so sebou kartičky a ceruzku a pôjdem si kúpiť niečo na seba.
Kožúšky v poriadku, ja som pozerala seriály, čo mi dala na kľúči GabyBaby. Vďačná za ne. Niektoré sú staršie a Nemci potom nepokračovali, takže mi padne dobre vidieť ich znova.
A toľko vďačnosti musí pre dnešok stačiť. Idem sa pozrieť, čo si dám, aby som dožila do rána. 🙂 (Najskôr portské.)
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor