Published by

Helar Sun Belangelo

Vďačná za to, že dnes už je celá moja rodinka pokope. Navečer prišli výsledky z koprológie, boli negatívne a tak som postavila Misty v obývačke klietku a preniesla som ju tam. Myslím, že už má aj svojho veľkého kamaráta – Ryšík sa k nej celkom mal a trochu sa aj ponaháňali. Ani Šintík nebol zlý, hoci obvykle menšie mačičky bil, ale tentokrát len tak neohrabane hrabkal labkou po jej kožúšku a ona naňho zavrčala, keď jej to bolo veľa. Pupsinka je z nej divoká ako z každej novej Mačičky a žiaľ, aj Felinka, zato Morinko je zvedavý a kamarátsky a jediný čas, kedy Misty nevymňaukovala, bolo, keď ležal vedľa nej z opačnej strany klietky.

🙂 Držme si palce. Žabiatko je také drobné a také oplašené, že sa z klietky ešte hodne dlho nedostane, ale už je aspoň s ostatnými a nenudí sa.

A Ryšinko jej zatiaľ vyžiera granule. 🙂

Dnes sa nám podarilo aj poriadne vypratať predsieň, že vyzerá takmer ako kedysi. A pracovňu som vypratala, než som priniesla Misty domov. 🙂 Akosi sa mi čistí život. Už by sa mohol konečne očistiť aj odo mňa. 🙂

Rate this:

Osobné

Napísať odpoveď pre mimkamydlova Zrušiť odpoveď

7 responses to “Vďačnosť každý deň”

mimkamydlova

6. apríla 2016

Prečo očistiť od vás?
Opäť sa mi tu hodí jeden obrázok. Dúfam, že nevadí, trochu si pospamujem dnes. 🙂

Páči sa miPáči sa mi

Odpovedať
1. Sun Belangelo
  
  6. apríla 2016
  
  😀 A prečo nie? Celé toto mi pomaly príde ako také Čakanie na Godota.
  
  Páči sa miPáči sa mi
  
  Odpovedať
  1. mimkamydlova
    
    6. apríla 2016
    
    – čiže nezmysel. 🙂 Chápem (tiež mám stavy, že Veď aj tak viem, kam to vedie, tak nech to príde čím skôr, aby som sa náhodou nezačala cítiť dobre 😀 ), ale to sa zas ozýva príliš-premýšľajúci mozog, ktorý si myslí, že všetko vie a pritom mu unikajú dôležité súvislosti. Mne napríklad pomáha predstava, že ani po smrti to nebude nič iné, než čo robím teraz. Presne to isté. Tak to nechám buď na neskôr, alebo sa s tým vysporiadam teraz. Môj život pokračuje rovnako – tu, či tam. Niet žiadneho východiska – záchrancu od seba samého. A nechcela by som teraz niečo zmeniť? Neišla by som sa radovať zo života, keď viem, že tu zostanem aj naďalej, tak už nemám čo stratiť?
    ♥ 🙂
    
    Páči sa miPáči sa mi
  2. Sun Belangelo
    
    6. apríla 2016
    
    Po smrti môžu v mojom vnímaní nastať dva stavy – 1. všetko skončí a niet sa nad čím rozčuľovať ani čoho sa obávať, alebo 2. všetko bude pokračovať a bude celkom iné. 🙂 Všetko zaujímavé som si už odžila a teraz treba ešte vyčkať, kým dobehne ten zvyšok… pretože spáchať samovraždu vyskočením z okna prízemia by bola asi docela dosť fuška. 😛
    
    Páči sa miPáči sa mi
mimkamydlova

8. apríla 2016

Moja úvaha sa nevzťahuje ani tak na smrť, ako práve na koncentrovanie sa v živote. Keď si uvedomím, že moju prácu – dielo nespraví nikto lepšie ako ja, mám chuť pokračovať. Keď si odmyslím to, čo aj tak vlastne nevieme – čo bude po smrti – je tu len Život, vo svojej holej podobe. Voľne, poskytnutý pre nás. Ako energia viem, že vo svete sa dá vždy niečo robiť. VŽDY SA DÁ NIEČO ROBIŤ. Tou predstavou o živote, ktorý nekončí ani potom, mám celkom prirodzenú chuť na seba prevziať zodpovednosť a učiniť tú zmenu TERAZ. Lebo nie je dôvod čakať.
Neviem, čo bude po smrti, ale som si celkom istá, že nastane vtedy, keď budeme na ňu pripravení.
Helar, mám vás rada. Nezanevrite na život, som si istá, že veľa ľudí/energií drží s vami. 🙂

Páči sa miPáči sa mi

Odpovedať
1. matrioshka
  
  8. apríla 2016
  
  nejde mi stacit lajk, tak takto lajk 🙂
  
  Páči sa miPáči sa mi
  
  Odpovedať
2. Sun Belangelo
  
  9. apríla 2016
  
  🙂 Nezanevriem. To nedokážem. A poprosím o tykanie – tu si aj tak furt všetci tykáme.
  
  Môj problém spočíva v tom, že sa začínam sama seba pýtať, či je tá moja “práca” vôbec potrebná. Nie či sa dá niečo robiť, ale či vôbec treba niečo robiť. Ale možno sa mi už len mení vekom psychika a dostáva ma do stavu, kedy smrť už nie je hrôza, ale iba jedno z použiteľných riešení. 🙂 Je to jedno. Všetko je jedno: bolo, je a bude. 🙂 (Mo)mentálne sa pohybujem na hrane medzi Pôvodcom a Obeťou a mám problém pripustiť si, že aj tá Obeť by som mohla byť ja – a potom možno zniem depresívnejšie, než ako sa cítim. 🙂
  
  To sa spraví. Doteraz sa to zakaždým spravilo. Alebo sa to po prvýkrát v živote nespraví; jeden raz je vždy prvý raz. Kto som ja, aby som vedela, čo ako má byť. 🙂
  
  Páči sa miPáči sa mi
  
  Odpovedať