Vďačnosť každý deň

Vďačná za to, že pomaly ale isto sa znova dostávam na nohy. Dnes som už asi o 4 hodiny dlhšie vydržala vo vlastnom tele 😉 a dokonca som si trúfla aj na pochôdzku do obchodu (musela som; dochádzal mi čaj a to je, ako keď alkoholikovi dôjde pitivo). Pôvodne som sa zastrájala, že pôjdem až do nákupného centra, ale potom som si netrúfla – a múdro som urobila… Zato som čo-to poupratovala a počistila, takže mám pocit dobre odvedenej roboty. A v kuchyni ma už čakajú zemiaky na zemiakový šalát. 🙂

Vďačná, že aj Lassinko sa včera spamätal z toho očkovania, dnes už vybil Berušku (=je mu dobre) a síce začal kýchať, ale už dostal prvé Oscillococcinum a som pripravená bojovať s kýchatídou tak, ako každý rok. (U nás je to tradícia. Tentokrát nestihli ochorieť presne v čase očkovania a vyrobiť mi dvojnásobné náklady, takže si to vynahradia inak. Alebo im za ušetrené peniaze kúpim nejaké extra dobré granule. 😀 )

Vďačná za to, že sa začal dávať do poriadku môj komplex viny. Aj dnes som dostala záchvat depky a cítila som sa previnilo, kým nejaká neviditeľná ručička v mojom mozočku neprehodila výhybku a neporozprávala som si, ako dávam svoje najlepšie a nemôžem za to, že moje najlepšie nie je to úplne najlepšie na tomto svete… 🙂 Tento zvrat sa mi páči. Weitermachen.

Dnes som objavila novú techniku, ako prežiť. Cestou do obchodu ma chytil znova ľadvinový záchvat. Nevedela som si pomôcť, nerátala som s ním a prášky som nemala. Tak som si povedala, že sa nebránim tomu, aby všetko išlo preč, čo ísť má; nebránim sa vôbec ničomu. Predstavila som si, že som také to drôtené pletivo, všetko cezo mňa duje a prepadáva a nič sa nezachytáva, spočiatku som bola plot, ale potom víchor ten plot zvalil a ležala som na zemi a rástla cezo mňa tráca – a odrazu sa telo uvoľnilo a bolesť sa stratila. A vždy, keď sa znova ohlásila, tak som si predstavila, že som plot z drôteného pletiva a všetko cezo mňa duje. Prestalo ma mraziť, prestalo ma bolieť. Až keď som sa vracala späť a niesla nákup, už som nemohla celkom uvoľniť prsty na ruke, takže to s tou predstavou šlo trochu horšie, ale ľadviny už aj tak toľko nebuntošili… Inak, je zvláštne, že v poslednom čase Aniel a ja ako keby sme mali podobné fyzické problémy, ako keby sme boli energeticky nejako prepojení a čistili sa jeden cez druhého. Kuknem na prepojenie a zruším ho, ak treba. Asi treba. Ja momentálne nie som v stave niekoho čistiť a na čistenie mňa by bolo treba tak 4-5 ľudí; jeden to neutiahne. Asi to s láskou a vďakou pošlem do svetla. (A áno, je to presne tam, kde myslíte – to isté miesto, vzletnejšie slovo. 😉 )

Vďačná za kožúšky. Včera večer som sedela pri telke a pozerala, ako chodia po izbe… Každý ich pohyb ma napĺňal úžasom, obdivom a takým dobrým vnútorným pocitom… Ako kladú labky na zem. Ako sa naťahujú. Ako sa oblizujú. Ako hýbu uškami. Ako sa tvária, že “fčuľ neočuť”, keď od nich niečo chcem. 🙂 To, že sú na svete mačky, znamená, že svet je jedno úplne úžasné miesto. 🙂

Tak, ide sa na ten zemiakový šalát. 🙂