Včera v noci som si urobila šamanskú cestu za Gabrielom. Chvíľku sme sa rozprávali, ale potom som spadla do takého nejakého podivného stavu, kedy som sa mu nesmierne snažila vysvetliť svoje problémy, čo s nimi mám – nevidím ich; ak by som neverila, že sú, tak to vyzerá, že nie sú – a pre tie “udičky” by sa našli iné vysvetlenia… atď. A večne som opakovala “je to jedno”. Všetko mi bolo jedno. Nerobilo mu to dobre, aj mi to povedal, ale bola som neschopná prestať. Stále som doňho hustila, ako je všetko totálne v poriadku, nič od nikoho nechcem a dokážem sa zmieriť s tým stavom poznania, aký mám… až nakoniec Gabriel urobil nemysliteľné: povedal, že to už nebude počúvať, zdvihol sa a odišiel.
Zostala som celkom bez seba. Máchala som sa v tom bolestínstve a nemala som ho komu kydnúť na hlavu… a navyše som ani nemala veľkú chuť hovoriť s niekým z nich, tak som si nakoniec zavolala Lunkoteopmoniho.
Prišiel a bol nádherný. “Pneumatiky” zmizli, bol už len biela žiara. Posťažovala som sa mu, čo sa stalo, a on ma poľutoval, ale mi aj povedal, že to je stav, z ktorého sa nedostanem sama, kde mi budú musieť pomôcť oni. Nijako ten stav nenazýval, ale povedal, že aj on v ňom bol a dovolil im, nech ho z toho dostanú. Chcela som, aby ma vytiahol zo sveta a vzal ma so sebou, prišlo mi to, že okolo neho bude vždy čo pozerať, ale mierne ma upozornil, že po chvíli by som bola nešťastná, pretože by mi chýbal Gabriel. Zafrfľala som, že som zvyknutá, že tam nie je, ale Lunkoteopmoni vysvetľoval potom ešte niečo, že on nie je človek, ale iný typ bytosti, a preňho je preto veľa vecí jednoduchších ako pre mňa… Potom som niekedy zaspala.
Nadránom sa mi snívalo. Už hralo rádio a v ňom dávali Space oddity od Davida Bowie a ja som sa do tej piesne preniesla. Vnímala som ju ako hrané video, kde on a ešte niekto niečo predvádzali a spievali, a ja som tam obchádzala a prizerala som sa im. Bolo to také dlhé… Uvedomovala som si, že je to nesmierne dlhé, ale nijako to človeka nenudí, pretože Bowie celú pesničku podáva ako príbeh. Celý čas som cítila slabý smútok, pretože som si uvedomovala, že Bowie je už po smrti a patril k mojim obľúbeným spevákom… Pozrela som sa im bližšie na ruky a boli starecké. To vo mne ešte zosilnilo ten smútok. Už som sa dokázala pohybovať len tak, že som sa opierala o stenu. Prešla som im rovno cez záber, vyšla som preč od nich do chodby, potom k schodisku nadol, tam som sa zviezla pri stene a doslova si ľahla na schody, nohami nadol… Mala som na sebe saténovú nočnú košieľku a motorkárske bagandže. Okolo chodili ľudia a divne na mňa pozerali, ale ani sa ma nedotkli… Ako som tam ležala na tých schodoch, otvorené oči len voľne prekryté rukou, aby som na nikoho nevidela, povolili mi nohy a začala som sa vďaka tej saténovej košieľke sunúť nadol. Nehýbala som sa, nič som nerobila, civela som do steny a pomaly, schod po schode, som sa kĺzala nižšie a smútok vo mne silnel. Nakoniec som nohami narazila na podestu a prestala som sa kĺzať, ale zostala som ležať taká, ako som bola, a odmietala som niečo robiť…
Potom som zavrela oči a bola som v svete bielej pary. Nič mi nedávalo veľmi zmysel. Stále som cítila ten neosobný smútok. Hoci som si nevidela pod nohy, povedala som si “je to jedno” a pobrala som sa – proste som len išla a bolo mi fuk, či niekam spadnem alebo čo.
Začala som mať vnem svojho tela. Pozrela som na ruky a boli tmavé a zdeformované, akoby maľba vodovkou, ktorá steká ešte nadol. Podobné bolo aj moje telo – pri nohách úzke a takmer sa nedotýkajúce zeme, smerom k hlave silnelo a končilo obrovskou hrčou, z ktorej pozerali dve nie veľmi šťastné oči. Taký nahrbený chudák. Celá akoby som bola stekajúca farba – hnedá a ohavná. Nazvala som sa ohavná tmavá škvrna. A prišlo mi ľúto, ako tam do tej bielej hmly vôbec nezapadám.
V hmle som videla čosi ako otvor tunela, čo viedol nadol. Povedala som si, že je to aj tak jedno, a skočila som doňho. Schúlila som sa, zatvorila som oči a bolo mi všetko jedno.
Vypadla som niekam, kde to vyzeralo ako mlieko – súvislá biela, len ja som tam zavadzala ako taká hnusná hnedá gundža. Odrazu sa moje telo začalo vybieľovať a splývať s okolím. Nepriala som si, aby sa to stalo. Nejaký ženský hlas sa ma spýtal, prečo sa bránim. Povedala som, že nechcem, aby miesto mňa niekto odvádzal moju robotu, a že tam nepatrím, pretože som ohavná hnedá škvrna.
Chvíľu sme sa s tým hlasom doťahovali; snažila sa ma nahovoriť, že by som mohla rovnako dobre byť aj ohavná biela škvrna, tak čo sa bránim. Povedala som jej, že tam nepatrím a nechcem, aby ma premaľovali na bielo, pretože tým tam o nič viac patriť nezačnem.
Začala ma nútiť kráčať. Nechcelo sa mi; chcela som tam sedieť a ľutovať sa. Namietala som, že si nevidím pod nohy, ale povedala, že len nech robím kroky a že o cestu sa postará ona. A ako som urobila prvý krok, začala sa mi zem pod nohami otáčať, cítila som duť prudký vietor, a biela farba sa rozostúpila. Videla som pohľad do vesmíru, temnotu a žiariace hviezdy. Vľavo dole, čiastočne prikrytá zvyškom bielej, bola Zem. Spýtala sa ma, či ju vidím… a ako sa cítim. Cítila som ten hlboký smútok. Povedala, že to preto, lebo tam nepatrím. A nech sa pozriem do vesmíru a pozriem sa na seba, čo som teraz. Najprv som myslela, že som ohavná hnedá škvrna, ale keď som sa na seba pozrela, obrysy škvrny prestali byť ohraničené, rozplynuli sa a bola som hmlovina – nádherná, farebná, hrboľatá, hmotná a pritom priesvitná. Bola som hviezdny prach medzi hviezdami.
Spýtala sa ma, ako sa cítim. Zistila som, že sa cítim absolútne uvoľnene, bez úzkosti a bez pocitu, že tam nepatrím. Povedala, že to preto, lebo to je “moje” miesto – miesto, odkiaľ pochádzam. A že tá hmota na Zemi mi dáva obmedzenia a tlačí na mňa a preto sa cítim zle, smutná a nepatričná. Namietala som, že ale ja Zem milujem, milujem hmotu a cítim sa v nej nesmierne dobre. Povedala, že to ale nič nemení na tom, že na mňa hmota “tlačí” a obmedzuje ma. Spýtala sa ma, či cítim smútok. Necítila som ho, ale tušila som, že na pozadí sa niekde skrýva.
Vzala ma nahor. Cítila som ten ťah a nakoniec sme skončili na rovine, kde som už raz bola a vnímam ju ako ružovo-zlatistú, kde všetko, ešte aj tie hviezdy, sú len atómy a všetko vyzerá ako jednotná svetelná brečka. Znova som začala protestovať, prepadol ma pocit beznádeje a vedela som, že tam nepatrím.
Vzala ma späť do východiskovej pozície a povedala, že s tým mojím obrovským pocitom sebaľútosti budú musieť niečo urobiť. Potom som sa zobudila.
Postupne sa mi to začalo skladať. Už minule ma Otec varoval, že teraz potrebujem prenechať všetko na nich, pretože ja zo svojej pozície nedokážem urobiť najbližší krok. Lunkoteopmoni mi to v noci zopakoval. A tá ľútosť – to bolo asi moje vedomie, že som urobila zle Gabrielovi. To sa potom prenieslo do sna o Davidovi Bowie a tam som si tú ľútosť aj priznala, aj pocítila v plnom rozsahu, a potom to bol motív aj pre môj malý výlet…
Takže ideme riešiť moju sebaľútosť. 😦 Najprv ma to poznanie nesmierne urazilo, potom som si povedala, že je to aj tak jedno 😉 a odpustila som si ju. A potom som šla na kyvadlo a hlboko som sa Gabrielovi ospravedlnila. 🙂
Ale ten pocit, keď som visela medzi hviezdami ako obrovská hmlovina… ten nebol márny! 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Napísať odpoveď pre anitraM Zrušiť odpoveď