Večer som plná vďačnosti napísala Vďačnosť a išla kukať telku… a vtedy sa to strhlo. Plíženie, útočenie, bitky. škrekoty… Musela som robiť poriadky v kuse, až som nakoniec vyhnala Ryšíka z izby a zavrela dvere (v kuse útočil na Berušku). Potom som šla vylákať Berušku spod periňáka a vtedy čuchám, čuchám – a čo necítim? Pred Vianocami som ku granuliam za body objednala pre nich dodatočný peliešok. Dala som ho do klietky, či v ňom budú spávať. Prvé dva dni v pohode, normálne sa striedali, potom stratili záujem. Dnes už viem, prečo – nejaká duša neprajná im ho opišala.

To ma už dorazilo. Chápem všeličo, ale takéto zákernosti sa mi bridia – pokaziť inému radosť z toho, čo má… Hneď som k Beruške, autorovi zlomyseľného opišania, ochladla o desať stupňov. A keď som šla spať, jednak som zatvorila dvere a vymkla ich zo spálne, a jednak som sa šla Gabrielovi posťažovať s tým, že Beruška a Ňuso musia preč, pretože to už nedokážem odpružiť.

Takže niet divu, že naša debata bola o príkoriach – na čo slúžia a prečo sa nám stále znova stavajú do cesty.

Povedal jedno – príkoria sú tu na to, aby sme vytestovali svoje hranice. Aby sme využili všetky svoje nevyužité potenciály na maximum. Preto sa nám dejú situácie, ktoré nás nútia pohnúť sa zo zóny komfortu a popracovať na sebe – na svojom “dokonalom ja” (čo je útvar hranatý a ježatý a vôbec nie dokonalý, ale je to tak blízko k dokonalosti, ako sa daný jedinec dokáže dostať). Takže aj oni, ak chcú, aby som sa hýbala, potrebujú mi podhadzovať polienka pod nohy. Buď prísľubmi, ktorých naplnenie oddaľujú až do neúnosnosti (a “naťahujú” tak moju dôveru), alebo životnými situáciami, ktoré bijú presne do tých miest, kde to bolí… Nie je to morbídne potešenie z utrpenia, ale pokus rozťahovať našu energetickú obálku na mieru, kedy ich začíname vnímať ako realitu a seberovných. (Moja interpretácia. Možno vôbec nestoja o to, aby sme ich vnímali ako “seberovných”. Možno chcú, aby sme sa cítili ako najväčší blbci a utekali do kostola poradiť sa s pánom farárom. Alebo prírodným liečiteľom na najbližšom rohu. Alebo nejakým guruom, na ktorého máme e-mail.)

Namietla som, že ale prečo potrebujú naťahovať našu obálku donekonečna, a to aj vedy, keď nejde o niečo “zlé” (napr. strach), ale o niečo “dobré” (napr. láskavosť). Veď to môže byť jedno, či som láskavá na 98% z toho, čo by som zvládla, alebo na 100%… Odpovedal, že to teda nie je. Keby som bola láskavá len na 98% a dokázala dať 100%, niekde vo mne by zostalo pnutie medzi môže – používa a pretlmočilo by sa niekde inde do nespokojnosti – a to je, ako vieme, nepekne nízka vibrácia…

Nuž, uznala som, že to znie logicky. Ale potom som si začala spomínať na situácie v mojom živote a zasa som zažila “kognitívnu disonanciu” 😉 … Spýtala som sa ho, prečo potom niektoré príkoria pretrvávajú aj po tom, ako je už jasné, že sme na limite.

Odpovedal, že oni limit vedia odhadnúť len podľa toho, že sa začíname rútiť. Ale “rútiť sa” je naša obľúbená reakcia aj na inú situáciu – keď máme vystúpiť zo svojej zóny komfortu a urobiť niečo “navyše”, čo nechceme, nevieme alebo si netrúfame. A že keby oni v tomto okamihu poľavili s  tlakom, tak bolo celé príkorie nezmyselné… Takže tlak príkoria pretrváva a pozerá sa, či sa chytáme alebo nie. Každý má svoje limity niekde inde a každý sa “chytá” inou rýchlosťou/ochotou meniť sa, takže niekedy príkorie trvá poriadne dlho. Kým trvá, naše obmedzenia sa pekne čistia, ale potom, v istom bode, situácia “zamrzne” – už sa nič nečistí, už sa len trpí. To je signál, že sme na svojom momentálnom limite – a až vtedy príkorie prestáva.

Gabriel mi pripomenul, že som ich zažila v oboch podobách – aj vtedy, keď som len pindala, že sa mi nechce zo svojej zóny komfortu a aby sa láskavo menili oni, ale aj vtedy, keď už som bola absolútne v koncoch a keď mi zorchestrovali takú úžasnú reťaz náhod, čo ma doslova za ručičku vyviedla z pekla, v ktorom som trčala.

Takže toľko o príkoriach z môjho dnešného stupňa rozhľadu.

A ak niekto máte záujem o bieleho kocúra Ňusa (vhodný najskôr von, pretože napriek kastrácii značkuje, a vhodný hlavne k iným mačkám, s ktorými sa rýchlo skamaráti, trochu plachý, ale inak šmajchloš prvého stupňa) alebo korytnačinovú mačičku Berušku (ešte väčší šmajchloš, verná ako psík, ale potrebuje byť sama jediná, aby bola totálne čistotná), dajte mi vedieť. Len do láskavých rúk. Síce mi to zlomí srdce, ale už skutočne nevládzem ďalej.