Niekedy si fakt prichodím ako mimozemšťan, keď si čítam reakcie ľudí na moje alebo cudzie príspevky… No dobre, u tých cudzích to ešte stále môže byť tak, že to ja nechápem, čo chcel básnik povedať, a všetci ostatní to chápu lepšie a vôbec nie sú mimo – mimo som ja…
Ale u mojich vlastných príspevkov to odpadá. Tam viem, čo som chcela povedať – a napriek tomu dostávam reakcie, že sa niekedy pýtam, či čítali naozaj to, čo som napísala, alebo odpoveď len omylom dali pod môj príspevok…
Ťažko sa mi to bude ilustrovať, ale skúsme. Napíšem: “Máte radi modrú farbu?” Dostanem nasledovné reakcie:
- Modrá detská výživa je nezdravá.
- To, čo máš rada ty, nijako nemôže byť modrá.
- Keď niekto píše modrou, je blbec. (Niekto iný zareaguje: Ty si blbec, pozri na seba! 😉 Rozpúta sa vášnivá diskusia o IQ dotyčných diskutujúcich.)
- Keď som bol malý, mal som modrého plyšového medveďa. Nemal dobre prišité nožičky, preto mu odpadli oči.
- Človek by nemal mať preferencie, a už vonkoncom nie vo veci farieb. Je to známka nižšej spirituality.
- Desí ma, že niekto môže mať niečo rád.
- Za modrú farbu môže vláda.
- Toto je zlý svet a netreba sa venovať len jednej farbe.
Chápete?
Normálne ako keby reagovali na niečo celkom iné, než je v otázke. A ja vyvaľujem oči a nechytám sa.
Tak aj nedávno. Uverejnila som tento obrázok a pri ňom sa rozpútala táto diskusia:
A ja chápem, že reagujú každý na to svoje… tak sa snažím pozornosť priviesť znova k téme a znova je reakcia k úplne niečomu inému, o čom som nepovedala ani slova… Napadá mi, že ľudia chodia na web už len vyhlasovať, ale nie čítať a rozprávať sa. Už párkrát sa mi stalo, že niekto z celého článku zareagoval len na nadpis, ktorý ale s obsahom článku mal pramálo spoločného…
Achich. Nejako sa mi podmienky sťažujú. Kým hovorím k “svojim”, ešte mi kedy-tedy rozumejú. Keď hovorím k “cudzím”, je to, ako keby som hovorila iným jazykom.
Nechce sa mi učiť sa ich jazyk. Musím prehodnotiť, či to moje písanie má ešte stále nejaké opodstatnenie okrem mojej sebadôležitosti. Možno nastala doba stíchnuť a prenechať scénu mladším a povolanejším. 😕
🙂 Ľudia, nie je jednoduché zostarnúť. 🙂
P.S.: Nie je to len v mojom okolí. Bola som sa pozrieť na fejsbúkovú stránku Voxu. Ktosi tam deponoval otázku: “Kedy bude webstránka znova online? Chcela som si pozrieť ďalší diel XY…”
A čo myslíte, že jej nejaký ochotný čitateľ odpovedal? “Od 17. 19. 7097 budú DVDčka v predaji cez Amazon.”
My proste predpokladáme, že vieme, čo chcel ten druhý zistiť, a reagujeme nie na to, čo sa pýta (kedy bude stránka online), ale na náš predpoklad (ako si pozerať seriál XY). Čítame medzi riadkami. Počúvame srdcom (a myslíme ústami 😛 ).
Fakt nie je ľahké zostarnúť. Tento svet už nie je nič pre mňa. Už sa nepohybujeme v realite, ale v našej predstave o tom, ako by tá realita mohla vyzerať. Komunikácia stratila svoj zmysel. Nabudúce prídem do obchodu, spýtam sa, čo nejaká handrička stojí, a asi sa dozviem “to by vám nesedelo”. A potom spácham prvú vraždu v svojom nie až tak krátkom živote. 😉
Ešte musím vydržať do mája. 😕
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor