Už som spomínala, že odpustenie nie je moja kráľovská disciplína. Našla som však citát, ktorý mi to hodne uľahčuje:

Mne vždy miesto odpustenia pomohlo pochopiť, prečo sa ten druhý zachoval, ako sa zachoval… Keď poznáte dôvody, všeličo vyzerá menej osobné. Väčšinou pochopíte, že ten druhý musel urobiť to, čo urobil, pretože nedokázal inak. Čo nám môže byť srdečne jedno, ak nám urobil veľmi zle, ale už to nie je osobné. Proste “blbec”. 🙂

Oveľa náročnejšie cvičenie pre mňa je odpustiť sama sebe, že som sa nechala niečím takým zaskočiť. Mám ľahké 😉 sklony k perfekcionizmu a tieto konfrontácie s vlastnou nedokonalosťou nesiem dosť ťažko… Možno jemu odpustím, že je “blbec”, ale sebe to neodpúšťam. 😕

Vtedy pomôže len jedno jediné – obrátiť situáciu na lekciu. Poučiť sa spôsobom, ktorý ma posunie trochu bližšie k mojej predstave “dokonalosti”. Zbaviť sa negatívnej emócie tak dobre, ako to len ide (niekedy na etapy, ak som niečo vnímala ako príliš veľkú krivdu), a zapamätať si situáciu. A “blbcovi” v nej sa nabudúce veľkým oblúkom vyhnúť. Nie preto, že by ma mohol znova dostať, ale preto, že som odpozorovala, že ľudia majú čosi ako “opakované vzorce správania”. Keď sa voči vám hnusne zachovajú raz, zachovajú sa tak aj nabudúce. Dokonca aj keď k vám sa správajú dobre a hnusne sa správajú k iným, len čo si vás prestanú “ofukovať”, zachovajú sa rovnako hnusne aj k vám. 🙂 Celoživotné pozorovania. Chybovosť nulová. 🙂

Takže v kocke:

1. “blbec”, a
2. “nabudúce sa to už nezopakuje”.

Inak, pokiaľ vás trápi to, že niekoho označíte ako “blbca”, stačí si len pripomenúť, že na každý konflikt a na každý podraz treba dvoch. Jedného blbca, ktorý škodí, a druhého blbca, ktorý toto správanie nepredvídal a dovoľuje, aby sa mu škodilo. 🙂