Vďaka Matrioshke a jej šérovaniu na fejsbúku som naďabila na tento článok a všetci osvietenci nech mi premiňú, že si dovoľujem niekoho považovať za hlupáka 😉 , ale sem s ním:

Ľudia bez talentu presvedčení o úžasnosti svojho výkonu, amatéri trúfajúci si na profíkov… Alebo ľudia bez elementárnych znalostí, ako pracuje a čo naozaj zistila veda, vytrubujúci po prečítaní pár konšpiračných článkov, že ten alebo onen vedecký či lekársky konsenzus je nezmysel. Prečo toľkí z nás preceňujú svoje schopnosti?

Máme tendenciu preceňovať sa? Ak áno, od čoho závisí? Na túto otázku sa koncom 90. rokov minulého storočia rozhodli odpovedať dvaja mladí americkí psychológovia, Justin Kruger a David Dunning. Či naše predstavy o sebe odrážajú realitu sa podujali zistiť v experimente, ktorý sa zameral na vtipy. Lepšie povedané, zameral sa nato, či dokážeme objektívne zhodnotiť svoj zmysel pre humor.

Ste vtipní?

Zmysel pre humor sa môže na prvý pohľad zdať ako čosi veľmi subjektívne. Kruger s Dunningom však zistili, že to tak nevyhnutne nie je. Najprv vybrali 30 vtipov od veličín zábavného priemyslu, akými boli napríklad Woody Allen, a nechali ich ohodnotiť profesionálnymi humoristami. Nuž a experti sa obvykle zhodli v tom, ktoré vtipy boli skutočne dobré, a ktoré nie. Psychológovia potom posunuli vtipy bežným ľuďom. Aj tí dostali za úlohu ohodnotiť ich. Na záver hodnotenia mali ešte uviesť, či si o sebe myslia, že majú zmysel pre humor.

Ak by sa účastníci štúdie dokázali zhodnotiť realisticky, za nadpriemerných by sa považovalo približne 50 percent z nich. Nestalo sa tak. V skutočnosti svoj zmysel pre humor považovalo za nadpriemerný až 66 percent účastníkov štúdie. Ba čo viac, v najväčšej miere svoju schopnosť rozoznať dobrý vtip od zlého preceňovali práve tí, ktorých zmysel pre humor bol v skutočnosti „najhorší“. To znamená, že ich hodnotenia vtipov sa v najväčšej miere odlišovali od hodnotení profesionálnych humoristov. Okrem toho sa ukázalo, že účastníci, ktorí sa s profesionálnymi humoristami zhodli v najväčšej miere, si ani poriadne neuvedomovali, do akej miery je ich zmysel pre humor skutočne vycibrený. Spravidla podcenili, aké percento ľudí malo nižšie skóre ako oni.

Všadeprítomné sebapreceňovanie

Sebapreceňovanie samozrejme nie je fenoménom, ktorý by sa týkal iba jedinej oblasti. Kruger a Dunning ho preukázali okrem zmyslu pre humor pre oblasti logického myslenia a gramatiky. A ďalší výskumníci na ich práce nadviazali aj v iných oblastiach. U hráčov šachu sa napríklad ukázalo, že iba 4 percentá z testovanej skupiny si mysleli, že sú v ratingoch nadhodnotení. Ale až 75 percent skalopevne tvrdilo, že sú podhodnotení. Ukázalo sa navyše, že relatívne slabí hráči si mysleli, že sú podhodnotení oveľa menej, než si mysleli dobrí hráči: tí s najnižšími ratingami sa považovali za podhodnotených v priemere o 150 bodov, nadpriemerní hráči naproti tomu tvrdili, že sú podhodnotení v priemere o 50 bodov.

Sebapreceňovanie je v skutku všadeprítomné. Takmer tri štvrtiny z nás si myslia, že majú nadpriemerné vodcovské schopnosti, a až 85 percent si myslí, že dokáže nadpriemerne vychádzať s inými. Ba čo viac, celá štvrtina z nás sa rovno zaraďuje do toho úplne najlepšieho 1 percenta! Ešte výraznejšie sa nadhodnocujú šoféri. Neuveriteľných 93 percent amerických vodičov si myslí, že jazdí nadpriemerne, a až 88 percent je presvedčených, že jazdí bezpečnejšie, než priemerný šofér. Ďalšie výskumy ukázali, že nadhodnocujeme taktiež svoju popularitu, a to predovšetkým vtedy, keď sa porovnávame s našimi priateľmi. A že čím nižšie máme IQ, tým viac ho nadhodnocujeme oproti nelichotivej realite.

Sebaistí hlupáci

Vedecký publicista David McRaney píše: „Či už ide o hranie na gitare, písanie poviedok alebo rozprávanie vtipov – čokoľvek – amatéri majú oveľa väčší sklon považovať sa za expertov, než skutoční experti.“ Na jednej strane teda máme prakticky všadeprítomný sklon nadhodnocovať svoje vlastnosti, a na druhej strane do dôsledkov ešte vážnejší problém – práve tí najmenej znalí sa preceňujú zďaleka najviac. Veda vlastne iba potvrdila to, čo pozoroval už slávny britský filozof Bertrand Russell, keď v prvej polovici 20. storočia poznamenal: „Kým v modernom svete prekypujú istotou hlupáci, inteligentní ľudia sú plní pochybností.“

Sklon k sebapreceňovaniu u menej schopných či znalých dostal na počesť jeho objaviteľov názov Dunningov a Krugerov efekt. V pozadí jeho vzniku stojí zrejme niekoľko skutočností. V prvom rade, ukazuje sa, že šírku a hĺbku vlastnej nevedomosti si často úplne uvedomíme až potom, ako nazhromaždíme dosť poznatkov či skúseností nato, aby sme si uvedomili, aká rozsiahla je oblasť, v ktorej sa snažíme vyznať. Až keď nadobudneme dojem, že vieme veľa, zistíme, ako málo toho skutočne je. Aj vás teraz určite napadá slávny Sokratov výrok: „Viem, že nič neviem.“

To zďaleka nie je všetko. Čím lepším sa v niečom stávame, tým dlhšie nám trvá ďalší pokrok. Človek sa preto stáva ľahkou obeťou lákavého dojmu, že rovnaké množstvo úsilia, aké ho dostalo z úrovne úplného začiatočníka k vyššej úrovni amatéra, ho od amatéra posunie na úroveň experta.

Podľa psychológov hrá pri sebapreceňovaní dôležitú úlohu aj odlišný spôsob uvažovania. „Zlý odhad u neschopných pramení z chybného vnímania seba samého, kým zlý odhad u najschopnejších pramení z chybného vnímania iných,“ píšu Dunning a Krueger. V závere svojej práce konštatujú, že tí najmenej schopní sa na rozdiel od najlepších často nedokážu poučiť zo spätnej väzby od ostatných, ktorá ich nabáda, aby sa zlepšili.

Výnimky

Sklon tých najmenej schopných preceňovať sa v najväčšej miere, respektíve sebapreceňovanie ako také, však neplatia úplne celoplošne. Problematika je trochu zložitejšia. Štúdia z roku 2006, vykonaná psychológmi Katherine Bursonovou, Richardom Larrickom a Joshuom Klaymanom, ukázala, že tí objektívne najschopnejší dokážu najlepšie odhadnúť úroveň svojich schopností predovšetkým pri ľahkých problémoch či úlohách. Naopak, pri ťažkých problémoch alebo úlohách sa najrealistickejšie vnímajú tí najmenej schopní. Nuž a práve tie najnáročnejšie úlohy sú oblasťou, v ktorej sa sklon k sebapreceňovaniu môže celkom obrátiť. Namiesto neho sa objaví podceňovanie seba samého.

Zdá sa, že sebapreceňovanie nie je podmienené iba našou psychikou, ale aj prostredím a kultúrou, v ktorej vyrastáme. Ukazuje sa tak, že obyvatelia niektorých európskych krajín (napríklad Švédska) majú k preceňovaniu až o tretinu nižšie sklony, než je tomu u Američanov. Obyvatelia východnej Ázie dokonca často trpia pravým opakom. Spravidla sa podceňujú.

Poznať pôvod prirodzeného sklonu k sebapreceňovaniu môže napomôcť naučiť sa správne odhadnúť vlastné schopnosti. A tá vám môže poskytnúť dôležitú výhodu v rozmanitých situáciách, od ktorých sa bude odvíjať váš budúci kariérny rast. Pre zlepšenie tejto schopnosti psychológovia radia nasledovné: V prvom rade venujte veľa úsilia tomu, aby ste napredovali. A potom porovnajte svoju prácu alebo znalosti s ľuďmi, ktorí sa dotyčnej činnosti venujú celý život.

🙂 Práve som dospela k názoru, že môj komplex menejcennosti mi úžasne zdvihol moje IQ. To pre prípad, keby ste sa snažili extrapolovať. Nie vždy však veci, ktoré ukazujú jedným smerom, ukazujú aj opačným smerom… Dôkaz? (Sorry, že si zas rypnem 😉 .) Nie vždy “nerobí bielu mágiu” = “robí čiernu mágiu”. 😛 Cmuk, srdcká ezoterické. 😉

Ale vytáča ma, keď niekto hodnotí odhad iných – či je “správny” alebo “chybný”. To značí, že sám zo seba robí etalón. To nectí dokonca ani psychológa. To mi je tá moja teória milšia: každý je schopný vnímať do výšky vlastných schopností a potom je už len sivá hmla a všetko, čo v tej sivej hmle je, vyzerá “podivné” a preto pravdepodobne “menejcenné”. Značí to, že som sám seba vyhlásil za etalón celého zvyšku sveta. A čo fčuľ, páni americkí psychológovia? 😛