Eprakone – ezoterika a spiritualita

Najprv som myslela, že dnes nebudem mať nijakú “vďačnosť” – nie preto, že by bol deň taký zlý, ale preto, že sa nič nedialo… Až do pred chvíľkou.

Pozerala som seriál Perception. Časť som prechrápala, časť som trávila pobytom v chladničke 😉 , ale na konci som bola. A dozvedela som sa niečo, čo môže byť vymyslené, ale pretože hlavný hrdina je profesor psychológie, predpokladám, že to bude dosť vodovzdorná informácia:

Ľudia inštinktívne nenávidia klamárov. To preto, že lož a nedôveru spracovávajú tie isté časti mozgu (myslím, že spomenul prefrontálny kortex), ktoré zodpovedajú aj za bolesť a utrpenie. A preto ľudia inštinktívne aj vyhľadávajú niečo, čomu by mohli dôverovať… čo je paradox (alebo nejaké iné slovo, nepamätám si), pretože tú dôveru spracováva myseľ, ktorá je navyknutá všetko spochybňovať a ktorá si zo zásady udržiava všetky možnosti otvorené…

Toľko môj objav. Hodne mi to vysvetľuje moju vlastnú sušenú slivku v rume. Vďačná za tento uhol pohľadu, aj keď ako hovorím, nie je overený.

A potom vďačná ešte za jeden zážitok z dneška: pri telke som na sebe vystriedala niekoľko mačičiek, vždy podľa toho, ktorá sa chcela vyhladkávať. No a keď som nemala na kolenách nikoho, šiel okolo Ňusík. Vzala som ho a položila si ho na kolená. Ňuso držal. Začala som ho hladkať. Hravo chniapal po mojej ruke a potom zadriemal. Vydržal tak až dovtedy, kým niekto z nich neurobil nečakaný zvuk – a Ňuso vyskočil a odbehol.

🙂

Akosi som vždy cítila, že aj toto raz nastane. Že si na mňa ten plašo autistický natoľko zvykne, že ho budem môcť držať. 🙂 Dnes na obed som ho vzala na ruky a dala mu pusinku na hlávku a hneď ho aj zložila, než začne mať paniku. Večer sa mi odvďačil týmto. 🙂 Blažená, blažená. 🙂 Aby ste rozumeli, Ňuso je u mňa od mája 2012…

Zázraky sa predsa len dejú. 🙂

Vďačná za to, že postupne začínajú nabiehať moje pôvodné rutiny, ktoré boli od jari vysadené. Už sa ráno cvičilo. Už som si uvarila večeru.

A ne-vďačná za to, že som dnes bola konfrontovaná s prvým rukolapným signálom Alzheimera, keď sa mi krátkodobá rutina prepísala staršou.

😦 Nuž čo; nikto netvrdil, že to dám.

Dnes som našla nejaký článok o týchto denníkoch vďačnosti. Zajtra sa na to pozriem, či tam nebudú aj nejaké nové podnety. 🙂 (=Za každú cenu skončiť pozitívne… Psychológia je parádny dryák. 😉 )