Toto je súborná Vďačnosť za posledné tri dni. A bude stále rovnaká (hoci by nemala byť): vďačná za každý nádych, ktorý sa podaril. Bez záchvatu. A výdych, ktorý sa podaril. Bez záchvatu.

Dnes som si už myslela, že sa to lepší. Potom som šla do obchodu a odvtedy som presne tam, kde včera a predvčerom. (Na hrob mi napíšte, prosím, “a svojím posledným dychom sa na všetko dôkladne vykašľala” 😉 . Aj toho smajla tam môžete dokýchnuť.)

Vďačná za Mačičky, že si tak rýchlo zvykli na moju “kultúrnu vložku” vo forme kašľania, syčania, kýchania, sipenia, smrkania a krvácania z nosa. Prvý deň ich tie divné zvuky desili a v noci nespali pri mne, ale dnes už sú zvyknutí a skáču po mne a zisťujú, ako ma priviesť k čo najviac zvukom súčasne 😉 .

Ale keď sa na to pozerám spätne, nenašla by som nič viac, za čo by som cítila potrebu byť vďačná. Akurát za tú teplotu včera 35,8 stupňa, pretože keby mi bol teplomer ukázal nad 37, tak dnes navyše ťahám aj k lekárovi.

No a potom vďačná za lienku, vďačná za dobré jedlo na tréningu, vďačná za to, že ma tam nechali sipieť a nevyrazili ma von oknom (hoci by to bolo asi bývalo milosrdnejšie). Vďačná za to, že som doma našla aspoň jeden storočný sirup proti kašľu (hnusný ako petrolej), lebo pri dňoch od piatej am do ôsmej pm som nemala šancu niekde nejaký zohnať. Vďačná za to, že mi poslali linku na replay seminára s Joe Vitalem, na ktorom som po 20 minútach stratila obraz i zvuk a mrzelo ma to, lebo bol mimoriadne zaujímavý. Vďačná za nádherný spln, že bazén v záhrade svietil ako naplnený vodou. Vďačná za rajčiny, čo už začínajú červenieť, a za papriky, ktoré to červenanie dokončujú. Bude sa vitamínovať. Ale najprv si ešte hodím aspoň jednu rundu sipenia a zdochýňania. Alebo radšej dve. 😉

Je zaujímavé, ako sa váš duchovný obzor mení, keď vás trápi už len najbližší nádych. 😛 (A potom výdych. A potom nádych. A potom… atď.)