Pred chvíľkou som zistila, že už vážne začínam byť dobrá… 😉 Dnes som preposlala jeden svoj článok do jednej skupiny. Poznám ju, už x-krát som chcela z nej zmiznúť, ale zdržiavam sa tam naďalej, pretože si trénujem toleranciu na niektoré reakcie/prístupy a navyše tam nájdem okrem kresťanského balastu aj spústu zábavných a múdrych postrehov (hoci často s podivuhodnou gramatikou, ale tak si trénujem aj toleranciu voči podivuhodnej gramatike 😛 – ja, gramatický nácko).

OK, späť k téme: Postla som tam článok, kde sprievodný obrázok je v angličtine, ale článok v slovenčine. Nato sa jedna kočka ozvala, že ale nie každý vie po anglicky a mohlo by to byť v slovenčine… Už vtedy som veľmi úzkostlivo formulovala, pretože mi bolo jasné, že neporiadne/zbrklo pozerá a je v pozícii ukrivdenej Obete.

Náš rozhovor sa rozvinul do tejto podoby:

Už ma tie reakcie nenaštvali. Pozerám na ne a hľadám vysvetlenie, prečo to ten človek robí – také, ktoré nijako nesúvisí so mnou.

A to je to, na čo som dnes extra pyšná. 😀

Uvedomila som si, že už prestávam s ľuďmi jednať, ako keby boli všetci ako ja, a začínam mať porozumenie pre ich inakosť, iné skúsenosti, iné schopnosti, iné nastavenie. Aj táto dáma na mňa po mojej prvej odpovedi reagovala u iného článku a “poučila ma” – pritom úplne vypadla z kontextu. Vidím, že asi nemá veľkú schopnosť porozumieť písanému. Viem, že takí ľudia existujú. A hoci k nim nepatrím, akosi ma prestávajú vytáčať – už ich existenciu beriem len ako ďalší dôkaz pre moje poznanie. 🙂 Neviem, ako to nastalo, ale ohromne ma to teší. 🙂

Toto sa rozhodne musí dostať do dnešnej Vďačnosti. 🙂