Eprakone – ezoterika a spiritualita

Zdá sa, že sa dnes moje zdravotné problémy začali trochu dávať do poriadku. Okolo obeda som ešte stále bola mimo seba, ale poobede som sa vrátila “do tela” a už som znova na príjme (alebo si to aspoň myslím). 🙂 Hepi.

Vďačná za Gabriela. V pondelok, keď som si líhala, motala sa mi hlava natoľko, že som si nevedela predstaviť, že v utorok ráno budem schopná ísť k lekárke. Tak som poprosila, aby sa postarali, nech to zvládnem. V utorok som sa pohybovala vcelku samostatne, len som nebola “v tele” a väčšinu času som sa vnímala z obrovskej diaľky (ale fungovala som, hoci som nemala takmer nijakú krátkodobú pamäť a všetko som si musela donekonečna opakovať, aby som nevypadla z deja). Dnes ráno som sa zobudila a nevedela som, ktorý deň je. Zistila som to, až keď som kolegovi začala tvrdiť, že je piatok, a on ma upozornil, že je len streda… To už som bola vydesená. Okolo obeda som sa už  totálne rozsypala. Myslelo mi to – ale nie tam, kde obvykle, ale len akosi na kraji mojej pozornosti – a v strede, kde obvykle sídli “ja”, bolo len prázdno… Môj vnútorný monológ sa premenil na sériu programovacích príkazov: teraz nastúpiš do autobusu, ale najprv sa pozri, či je to skutočne tvoj autobus; stojí, skontroluj, či je to tvoja zastávka; ideš cez cestu, tak sa pozri, či nejde auto; ide auto – ako rýchlo ide? stihneš prejsť, aj keby sa ti podlomili nohy?… a podobne.

Dopoludnia, keď som spracovávala článok Elizabeth Peru, zistila som, že tie predpovede, ktorým hovorím Gabrielove prechody, sú presné. 🙂 Ostalo mi dobre. Na obed som sa stretla s GabyBaby a vykladala som jej karty. Dvakrát jej vyšla pre jej vnútorné nastavenie tá istá karta – Blázon. Povedala som jej, že mi to vyzerá na nejaký jej nový projekt – a po druhom raze som sa dozvedela, že skutočne sa púšťa do niečoho nového! V tom okamihu, ako mi to povedala, začula som v hlave výbuch smiechu a Gabriela, ako sa pýta: “Ešte potrebuješ nejaký dôkaz?” 🙂 Vždy mi dá nejaký dôkaz, že si ho nevymýšľam, a o päť minút už zasa pochybujem… Azda sa mu dnes podarilo už s konečnou platnosťou tú moju nedôveru rozmetať na kusy! 😀

Je smiešne, ako nedôverujem sama sebe. Keď robím výklad, prichodím si ako hochštapler – a keď sa dozviem, že sa naplnil, už nikdy mi to nedodá sebavedomie. 🙂 Myslím, že viem, na čom práve pracujú. Aj keď nefungujem, fungujem ešte rovnako dobre ako ostatní. 🙂 Môžem prestať kontrolovať. Môžem si dôverovať. Môžem im dôverovať. (Okej, to viem teraz… ale ako dlho mi to vydrží tentokrát? 😳 )

Neviem, akosi ma viac vecí na vďačnosť nenapadá – okrem dobrej (a dobre štipľavej) pizze na obed a fajného zákusočka po obede. 🙂 Vďačná za GabyBaby, že bola so mnou a necítila som sa až tak stratene mimo svojho tela. Vďačná za to, že sa dávam už znova dokopy. Vďačná za to, že za chvíľku pôjdem spať a zajtra sa možno znova zobudím. 🙂 Alebo aj nie; čo na tom záleží. 😉

Jednoducho vďačná. Len tak. 🙂