Dnes  ma zaplavil obrovský príliv spokojnosti… vďačnosti… čohokoľvek, čo sa cíti dobre. 🙂 Na fejsbúku som našla jeden citát ktorý ma oslovil ako “rezonuje so mnou, je to uhol pohľadu, ktorý som nemala, ale vyzerá mi byť pravdivý”. Je od Thich Nhat Hanha:

“Keď ti iný človek pôsobí utrpenie, tak preto, lebo hlboko v svojom vnútri sám trpí a toto utrpenie začína pretekať do prostredia. Nepotrebuje potrestanie. Potrebuje pomoc. To je správa, ktorú vysiela.”

Vždy som chápala, že keď je niekto hnusný ku mne, tak preto, že jeho vnútorný svet je hnusný a pripúšťa to. Ale nikdy som si nevytvorila predstavu, že do istej miery trpíme všetci a niektorí buď majú väčšiu zásobáreň a viac toho dokážu pred svetom ukryť, alebo trpia menej – ale že v istom bode to dáme každý z nás svetu “vyžrať”…

Pre mňa nový uhol pohľadu, ale ešte nijaký extra dôvod na radosť. Lenže potom som si pozrela komentáre k tomuto citátu (aspoň tie hlavné, ktoré fejsbúk vyzdvihol):

1. “Áno, ale v určitom bode svojho života, keď sa pozrú za seba na stopu utrpenia, čo za sebou zanechávali, potrebujú zaň prevziať osobnú zodpovednosť a HĽADAŤ pomoc, alebo sám od seba s tým prestať a nenútiť iných, aby trpeli s nimi. Bieda možno miluje spoločnosť, ale nie je to fér.”
2. “Snažila som sa zo všetkých síl pomôcť osobe, ktorú milujem, ale nefungovalo to… Nemôžeš zmeniť niekoho, kto sa zmeniť nie je ochotný. Po čase to bolo už len utrpenie a musela som sa tej osoby zbaviť… Najviac tým teraz trpí môj syn, pretože jeho otec mu už nemôže byť otec a podnikať s ním veci… a to bolí viac ako čokoľvek iné.”

Jasne, boli tam aj posudzovačné komentáre “ale keď sú príliš tvrdohlaví na to, aby si dali pomôcť” a podobne, ale tieto dva hore ma dostali. Urobili totiž to, čo sa ja snažím robiť tiež – vziať vec, vziať jednu jej popisovanú stránku a pozrieť sa aj na jej iné, prehliadané stránky…

🙂 Hepi. Takže ľudia to už zistili, že všetko na svete má viac aspektov než len ten jeden v citáte. Nie som deviant. 🙂 Nie že by mi to Gabriel už nebol hovoril, ale najúprimnejšie dôverujem, keď si natlčiem vlastný čumáčik. 😛

Takže nie je na nás, aby sme tomu človeku dali pochopenie (ako to vyplýva z citátu Thich Nhat Hanha), ale ten človek to musí aj umožniť (komentár 2) a musí prevziať sám za seba zodpovednosť (komentár 1). Vieme vytvoriť súcitné, bezpečné prostredie, kde môže skúmať svojich démonov, ale nesmieme tými démonmi začať trpieť my sami. Všetka tá ochota pomáhať iným a podporiť ich sa nesmie odohrávať na náš vlastný úkor, inak z jedného spokojného a jedného trpiaceho na konci snaženia vzniknú dvaja trpiaci – a to rozhodne nebolo zmyslom tohto cvičenia…

Poďte teraz aj vy vykresľovať rôzne možné uhly pohľadu a situácie, ktoré vám pri tejto téme napadajú…