Eprakone – ezoterika a spiritualita

Pred chvíľkou som si na fejsbúku našla citát, ktorý ma veľmi, veľmi oslovuje:

“Byť nehybný neznačí nehýbať sa. Značí to hýbať sa s mierom v duši.” — E’yen A. Gardner

Pripomenulo mi to časy, kedy som sa anjelov pýtala, ako mám pokračovať, lebo sa mi zdalo, že som zaviazla v mŕtvom bode. A jeden z nich, Gabriel alebo Otec, mi povedali, že som presne tam, kde mám byť – len že pre tú realitu ešte nemám oči a tak nevidím dvere, ktoré treba otvoriť. A že sa mám prestať hýbať, kým ich neuvidím, pretože hocijaký pohyb by ma pravdepodobne od tých dverí vzdialil.

Najprv som nerozumela. Ale urobila som vec pre mňa neobvyklú – poslúchla som. Zostala som stáť a čakala som.

Ešte stále tie dvere nevidím. Ale od okamihu, kedy som sa zastavila, kedy nové veci prestali ťahať moju pozornosť raz jedným a raz druhým smerom, ma dobehli nevyriešené veci z minulosti – potlačené emócie, prekrútené vnímanie situácií, neodpustené vlastné pochybenia. A pretože pred nimi nebolo kam ujsť, aby som sa nevzdialila od tých dverí, tak som zostala stáť a začala riešiť.

Až kým sa nedostavil pocit vnútorného pokoja.

Neviem, či nejaké dvere existujú alebo nie, či ich niekedy uvidím a či nimi prejdem. (Prejdem; čo by som neprešla. Nemusím vidieť; ja tú kľučku nahmatám. 😉 ) Ale viem, že hoci som stála po celý čas na tom istom mieste, som dnes niekde celkom inde, ako som bola vtedy. 🙂

Pohyb nemusí byť vždy len doprava-doľava-dopredu-dozadu, ba ani nie nahor-nadol. Niektorý pohyb je v priestore, iný je v čase, a ešte iný je medzi rôznymi úrovňami našej existencie.

To posledné práve začínam pre seba objavovať. 🙂

Až kľud a nehybnosť nútia našu pozornosť obrátiť sa pod povrch vecí a začať vnímať skryté mechanizmy a súvislosti. A to mi pripomína to moje milované taoistické: “Čím ďalej vyjde, tým menej spoznáva. Čím viac uľpieva, tým menej má.”

🙂

Niekedy musí skutočne obálka zotlieť na prach, aby bolo vidno to, čo pod ňou bolo skryté.