Na LinkedIne som sa zapísala do skupiny samopublikujúcich autorov. Už rok ich nečítam 😉 , ale dnes tam bol odkaz na článok a v tom článku bol citát a ten vám nedokážem uprieť:

“Jedna vec, čo som sa dávno naučil, je: nikdy nezápas s prasaťom. Zašpiníš sa pritom a navyše – prasa si to vychutnáva.” George Bernard Shaw

Aby ste poznali kontext: Nejaký autor sa pýta, čo má robiť s ľuďmi, ktorí jeho knižku sústavne strhávajú kvôli preklepom, pričom mu ju editovali profesionálni editori a ešte druhýkrát ju kontrolovali a nič nenašli.

Odpovede boli všelijaké, rada bola jediná – nereagovať.

No a niekto to dorazil tým spomínaným citátom. 😉

Mne to automaticky pripomenulo dve situácie – jednu tu na blogu a druhú s profesionálnym redaktorom, ktorý posudzoval moju prvú knižku. Keby nebola vtedy už v tlači, tak ju po jeho kritike už asi nikdy nezverejním… Pritom strhal všetko okrem môjho štýlu písania. Nepáčil sa mu príbeh, nepáčili sa hrdinovia, nepáčilo sa prostredie, v ktorom sa príbeh odohráva, nepáčilo sa mu moje zaradenie knižky do žánru, nepáčil sa mu môj pseudonym (a že ho vôbec mám) a nepáčil sa mu môj (ním predpokladaný) motív pre napísanie knižky… Ale poctivo dodal (mojimi slovami) – autorka vie písať.

Vtedy som sa vzala a išla som mu napísať vysvetľujúcu odpoveď, prečo sú veci tak, ako sú, a ako priepastne sa mýli… Ale zasa raz, ako obvykle, zasiahla moja okrídlená rota a nedovolila mi napísať komentár. Všetci mohli komentovať, moja odpoveď nie a nie zobraziť sa. Tak som sklapla uši a bola som ticho. 😕

Iná vec je pri komentároch tuto na blogu. To moja okrídlená rota nie je v pohotovosti a umožňuje mi strápňovať sa komentármi na nežičlivé komentáre do sýtosti. 😛 Zrejme sú toho názoru, že profesionálne mi nedovolia strápniť sa, ale niekde sa svoju lekciu musím naučiť… Pamätám sa, keď som združovala všetky svoje blogy do Eprakone, musela som si prechádzať články a komentáre – aj tie svoje. Odvtedy sa cítim menej osvietenecky a dokonale. 🙂

Pomohlo mi to akceptovať moje emotívne výkyvy, ale pomohlo mi to aj začať sa zmierovať s tým, že vždy sa nájde nejaký kritik. Najprv som skúmala (a trápila sa), či kritiky nie sú opodstatnené a či by som nemala začať so sebou niečo robiť. Neskôr som pochopila, že ak chcem byť podľa predstavy toho kritika, naozaj by som ala začať so sebou niečo robiť – ale chcem byť podľa predstavy kritika? A zaviedla som si novú rutinu: Cíti sa to, čo som dnes, dobre a dáva mi to vnútorný pokoj? Ak áno, kritizuj si do sýtosti, nepohnem sa ani o milimetrík. Keby som sa pohla, mohla by som sa dostať z vnútornej rovnováhy a môj život by sa nemusel cítiť až tak dobre – hoci o 1 človeka menej by ma kritizovalo.

🙂 Keď posudzujeme iných, vždy v nich posudzujeme seba. Nehovoríme o nich – hovoríme o sebe a tom, ako sa vidíme našimi očami. Ak niekomu na knižke vadia len preklepy, ako v prípade toho autora, čo sa sťažoval… nuž, potom asi nebolo do čoho iného sa zadrapiť. 🙂

Skúste si predstaviť Univerzum (Všetko-čo-je/Boha), ako sa chce pozrieť na seba. Keďže neexistuje nič okrem neho, niet ničoho, v čom by sa jeho obraz mohol odrážať… Má len páry ľudských očí, ktoré ho vidia. A má ich mnoho, pretože pohľad jediného človeka je dosť úzky. My sme božie oko obrátené na Boha, aby zistil, čo vlastne je.

Ak to zmenšíme, tak ak kritik je Boh, tak nás používa na to, aby sme mu dali čiastkové videnie jeho samého. A ak sa náš úzky pohľad zameriava na niečo iné, než čo kritik chce vidieť (alebo očakáva), je nespokojný a má plné právo nás kritizovať – bez toho, že by hovoril čo len slovíčko o nás, pretože hovorí vyslovene len o svojom očakávaní. 🙂

K článku, z ktorého je horný citát, doplnila jedna čitateľka svoju vlastnú skúsenosť z Beverly Hills, kde sa stretla s kastou ľudí, ktorých cieľom bolo vziať čokoľvek, čo bolo výtvorom niekoho iného, a strhať to vo vtipnej, sarkastickej kritike, ktorá mala ilustrovať ich vlastnú úžasnosť. Ja som vtedy mala na redaktora a na okamih kritiky šťastie. Nesadla som mu ani príbehom, ani ako osoba, ale nezveličoval sa na môj úkor a nespochybnil aspoň moju schopnosť pútavo písať.

Vždy, keď nás myká zareagovať na kritiku, vystrkuje rožky naša túžba byť vnímaný ako rytier bez bázne a hany – teda vlastne sebadôležitosť. Svet nie je o tom, aby nás mali všetci rovnako radi. Nebudú. Časť ľudstva sa dokonca ani nikdy nedozvie, že existujeme… Tak čo? Nie je dôležité, čo do nás premietajú, pretože nemusíme žiť ich príbeh o nás; potrebujeme sa dobre cítiť len v tom našom. 🙂