Mám istý typ myslenia. Mnoho ľudí sa s ním nedokáže vysporiadať – ale mne vyhovuje, pretože mu plne rozumiem 😉 . Myslenie, ktoré vezme fakt (výrok, tvrdenie) a dáva ho okamžite do rôznych súvislostí a kontextov. A niekedy z toho potom vylezie niečo podobné:

Okej, takto to vyzerá, že všeličo na tomto svete na mojej strane vyzerá ako dobrá sranda 😛 . Ale má to aj dopady, pri ktorých som sa vďaka Gabrielovi čosi naučila – všetko, každá veta, každá myšlienka, je vložená do istého kontextu a len v tomto kontexte má svoj zmysel. Jednak je to kontext udalosti, v ktorej vznikla, ale aj kontext vnútorného prežívania a minulých skúseností autora myšlienky.

Kým nepoznáme oboje, nevieme úplne presne pochopiť, čo mal autor na mysli. To, že sa nám nejaká myšlienka viac alebo menej páči, súvisí s tým, nakoľko s nami rezonuje – nakoľko sami máme podobný vonkajší a vnútorný kontext. Často sa mi aj tu na blogu stáva, že píšem o niečom a je mi to úplne jasné, ale ľudia reagujú na niečo celkom iné, čo mne v čase písania vôbec nenapadlo a nikdy by som to v tom vyjadrení nevnímala…

To je obraz toho, ako “náš príbeh” skresľuje naše vnímanie.

Niekedy veselo. 😉

A preto asi nikdy nevyhrám súťaž obľúbenosti, pretože tiež nepatrím k tým, čo si zvyknú hrýzť do jazyka. Voľne podľa Wericha “ucho se diví, co huba mluví”. 😛