GabyBaby mi poslala linku na knižku, čo si objednala, že čo ja na to. Ako som sa pozrela dovnútra, našla som tam niečo, čo si okamžite prenášam sem.

Kniha je Entdecke deinen Geistführer od Pascala Voggenhubera. A pasáž, čo ma nesmierne oslovila, je tu:

Hierarchia v duchovnom svete

V duchovnom svete nevnímam nijakú hierarchiu, ale viem, že človek potrebuje aspoň členenie. Ešte stále uvažujeme v štruktúrach a odtiaľ pochádza pocit rôznych úrovní alebo stupňov, ale tieto v podstate neexistujú, pretože tam niet priestoru a času a tak by neboli možné; napriek tomu to duchovný svet niektorým médiám takto sprostredkuje. Tak kto má pravdu? Táto otázka sa nedá ľahko zodpovedať, ale myslím, že delenie na stupne alebo dimenzie pre nás predstavuje možnosť logicky pochopiť niečo, čo mozog považuje za nelogické alebo nepochopiteľné. V podstate vieme narábať pojmami “bez priestoru” a “bez času”, ale náš mozog ich nedokáže spracovať alebo naozaj pochopiť. Moji duchovní učitelia mi vysvetľujú skôr opak, že v duchovnom svete sa už nevyhodnocuje medzi vyšším a nižším a lepším a horším – a tak stupne alebo dimenzie tam nedávajú zmysel.

Presne takto to vnímam aj ja zo svojich skúseností s anjelmi. A mám ešte jedno podozrenie (ktoré autor možno popisuje tiež, ale zvyšok textu už nebol k nahliadnutiu 🙂 ): že duchovný svet s nami hovorí tak, aby sme porozumeli. Keď začíname a silne chlievikujeme, pretože máme tú potrebu, pomáha nám veci zachlievikovať. Keď sa pohneme ďalej, pokojne to chlievikovanie zruší. Na Angeláriu je ešte dnes pri mojich článkoch poznámka, že to nemusí byť pravda, pretože mi anjeli klamali… 😳 Takto som to vnímala, keď mi povedali, že to, čo mi povedali, je inak. Lenže v čase, kedy mi to hovorili, som nebola schopná pochopiť nič iné – a tak mi to podali tak, aby som pochopila.

Dnes už som trošku ďalej, ale nie oveľa. Ten priestor a čas a hmota (=jednoznačné rozhodnutie “je/nie je”) ma budú obmedzovať tak dlho, kým budem žiť. Nič s tým nenarobím, ale už som si zvykla pozerať na informácie ako na alegórie. A úplne najlepšie to ide, keď komunikujú so mnou cez pocity a na slová to už vedome prevádzam ja. To už potom viem, že zachytávam len časť, ale to už nevadí a aspoň mi nikto “neklame”.