Všetko je možné a nič nie je isté

V poslednom čase sa mi snívajú sny, bez ktorých by som sa v pohode obišla… Šialené historky plné strachu a násilia, vhodné akurát tak pre hollywoodske horory.

Dosť ma to zaskočilo, pretože práve teraz mám nesmierne pokojné, vyrovnané a príjemné obdobie života. Ale po dnešnom dni si začínam uvedomovať, že dej je len na to, aby zachytil moju pozornosť (a to sa mu dokonale darí) a podstatná je správa.

Tu sú úryvky z dvoch snov, čo si ešte pamätám – oba tak z posledného týždňa.

V prvom, staršom, sa mi snívalo o upíroch. Filmy o upíroch som nevidela už vyše roka, ale nedávno som pozerala Resident Evil V, takže tému som si požičala asi od nich. Viem, že ja a nejaká mladšia osoba (buď prevzaté z filmu alebo môj vrodený ochranársky pud) sme utekali pred upírmi a tí nás už takmer dostali. Ešte som tú osobu upokojovala, že ale archanjel Gabriel nám určite pomôže, ale vnútorne som to vnímala tak, že aj keď som ho zavolala, nepríde – a teraz sa ukáže, že žiadny neexistuje a že sme v tom všetkom sami. Normálne som sa v sne hanbila za to, že mám takú malú dôveru. Upíri nás doháňali, tak som sa prekonala a nahlas som ho zavolala o pomoc. Samozrejme, nič neprišlo… Utekali sme ďalej, niekam sme zaliezli, upíri nás našli a išli nás zožrať a ja som cítila ten hrozný strach zo smrti, presvedčenie, že nám nikto nepríde pomôcť a napriek tomu akési podivné očakávanie, že už-už sa Gabriel objaví a nakope upírov do zadku…

Dlho som sa bála sen interpretovať, pretože siaha na základy môjho svetonázoru a dobre nimi trasie. Bála som sa, že mi podvedomie posiela signál, že som si anjelov vymyslela. Ale potom mi postupne začalo dochádzať, že to nie je o tom, či anjeli sú alebo nie sú, či ťa prídu alebo neprídu zachrániť, ale je to o tej hroznej rozštiepenosti “vedomia v hmote” (=človeka), kedy nedôveruješ, pretože sa ti tvoje presvedčenie nezhmotní okamžite. Neúnosný rozdiel medzi videním reality a vnútorným pocitom, ako to je celkom inak. Realita bola strašná a vopred prehratá, ale napriek tomu som nestratila nádej a … no, najskôr vieru, pretože o dôverovaní Gabrielovi tu asi veľmi hovoriť nemôžem… Dôvera bola vždy moja slabá stránka a viac-menej sa do nej “nútim”. Sen mi ukazuje, že je to nadľudské úsilie a že nikdy nedostanem istotu; vždy to bude len nejaká predstava o tom, čo sa vlastne deje – a to do konca mojich dní. Tá schizofrénia ma bude sprevádzať asi naveky, alebo aspoň tak dlho, kým sa budem vnímať ako “ja”. To je zdroj môjho pocitu bezmocnosti. Nedokážem uchopiť realitu v celej jej vrstvenosti, tuším jej ďalšie vrstvy (alebo si aspoň namýšľam, že nejaké sú), ale moje tušenie je nepodložiteľné, neoveriteľné a je veľmi často v rozpore s tým, čo vidím v svojej vrstve reality.

A potom je tam ešte faktor zraniteľnosti. Keď ste nútení niečomu veriť, pretože celý váš život inak stráca svoj rámec, ste závislí na tom, aby boli veci istým spôsobom. Robí vás to zraniteľným. Bezmocnosť a zraniteľnosť idú ruka v ruke. Moje terajšie vysvetlenie je, že sa mi sen pokúsil ukázať, prečo tie pocity mám a že nemá význam sa snažiť ich riešiť, len prijať ako súčasť faktu, že som “vedomie v hmote”. 😕

Dnes v noci sa mi sníval znova ďalší akčný sen. Bola som v ňom niekto a dostala som sa do rúk nejakého supertechnického superzlosyna (spomínam si, že pri prepínaní medzi kanálmi som videla podobnú scénu a zaujala ma 🙂 ). V priestore, kde sa pohybovali ľudia, si vytvoril neviditeľný priestor, v ktorom sa skrýval on. Bolo to čosi ako Farradayova klietka zo svietivých modrých lúčov, bez okien a dverí, a vnútri boli obrazovečky, na ktorých sledoval zloduch svet naokolo. No a keď ma chytil, tak ma sem dovliekol, hodil ma na zem a ľavou rukou ma škrtil, kým pravou ťukal po klávesnici. (To len preto, aby ste si vedeli vykresliť, aká bezvýznamná nula som v tom sne bola. 😛 )

Ten priestor bol niečo ako škola a učila tam nejaká učiteľka, čo mala tiež nejaké supersily, len to nikto o nej nevedel, ani ja. Odrazu ako ma týpek škrtí a ja lapám po vzduchu a zvíjam sa tam na tej zemi, vidím, ako sa v mriežke jednej zo stien neviditeľnej miestnosti zjaví obrys a cez mriežku prejde táto baba. (Pri prepínaní som nedávno videla podobný úryvok z Terminátora 2.) Okamžite som si uvedomila, že ale tým sa prezradí, lebo tam neboli dvere, a snažila som sa na ňu zakričať, ale už ju ten chlapík zbadal, pustil ma, skočil k nej a zdrapil ju. Bola úplne pokojná, vnútorne presvedčená, že sa jej nemôže nič stať. Ako na ňu pozrel (a ja tiež), zmenila sa na podlhovasté vysoké zrkadlo. Ja som v ňom pozerala na zúrivosťou pokrivenú tvár toho zlosyna, ale odrazu som ju počula strašne kvíliť, okraje zrkadla sa začali dobiť a tiekla po nich krv a pod zrkadlom sa vytvorila poriadna kaluž a niečo spadlo na zem a začalo plakať – novorodenec. Proste ona z toho jeho pohľadu na fleku porodila. Zlosyna i mňa to absolútne poplietlo, ona sa zohla, zdrapila dieťa a kamsi utiekla.

Neviem, ako som sa odtiaľ dostala, ale potom sme s nejakými inými ľuďmi hľadali to dieťa. To už som sa spojila s tou ženou a boli sme jedna osoba. Šla som sa do sprchy umyť od tej krvi, vedľa som počula pohyb a tam bolo to dieťa ukryté v kočíku. Napustila som do kočíka vody a tak dieťa nemohlo ujsť (je to sen, nie logická hádanka! 👿 ). Vybrali sme ho odtiaľ, vedeli sme, že je to dieťa zla, ale nevyzeralo zlé a tak sme usúdili, že dieťa je nevinné a ak k nemu zlosyna nepustíme, bude to celkom normálne dieťa a nezozlie. No lenže zlosyn ho chcel dostať za každú cenu a použiť ako zbraň proti neviemkomu na dosiahnutie neviemčoho. A jak sme tam na chodbe pod policajným dozorom to dieťa umývali a čistili, vytiahla policajtka zrazu nejakú injekčnú striekačku s nejakým sajrajtom a začala nás tam likvidovať. (Zaujímavé, že ňou bodala ako dýkou.) M§a chytila tiež párkrát do hlavy a zohla sa, že vezme dieťa, ale nejako sa mi podarilo ju strhnúť na zem, dieťa sa odkotúľalo a ja som jej otočila hlavu nabok a zlomila som jej krk (večer šiel v telke film Mr. a Mrs. Smith a pri prepínaní som zachytila práve túto scénu). Ešte sa pamätám, že ako som sa pozrela na ostatných, začínali sa zviechavať, takže ich nezabila.

U tohto sna mi pri preberaní sa akosi automaticky došla odpoveď: Zlo sa pozrelo do zrkadla, videlo zlo a zhmotnilo zlo. Všetko, čo robíme, je odrazom toho, čo vnímame – a pretože to nevnímame na sebe, vnímame to na okolitom svete. (Zas jeden citát, čo som včera spracovávala.)

A potom mi došiel aj zmysel tých snov – hovoria mi veci, ktoré možno niekde viem, ale nesformulovala som si ich do slov. Spracovávam svoje vlastné strachy a problémy. A spracovávam ich teraz, keď som vnútorne vyrovnaná, pretože teraz ma to spracovávanie nerozhodí. Mám dostatok síl na to, aby som to premietla do sna, pochopila význam a urobila z toho skúsenosť. 🙂

Ešte že si niekto niekde myslí, že mám dostatok síl, keď ja to vnímam celkom inak. Ale možno “niekto niekde” neexistuje. Istota rozhodne neexistuje.

4 thoughts on “Všetko je možné a nič nie je isté

  1. Posledné dve noci som aj ja mala podivné sny, ktoré vôbec nekorenšpondujú s mojou pohodovou súčasnou realitou. Ani neviem či si ich chcem interpretovať 😀

    Like

  2. no ja som dnes mala nocnu moru (resp. dennu moru) v priamom prenose. hladam mojho cteneho kocura Čiča, beham po byte, volam na neho a kocur nic. myslim si, OK, teplo, je niekde zalezeny a kasle na to, ze ho volam. potom som isla cistit macaie wc, otvorim dvere na balkon a odtial si pochoduje Čičo do izby. skoro som dostala 2-nasobny infarkt. posuvny system na balkonoch dokoran a kocur na balkone (byvame vysoko). pre vysvetlenie, kocura som na balkone nezabudla, to sa len jeho kocurstvo naucilo, ako sa dostat cez sietku na oknach von na balkon. co mi nasledne aj predviedol, ked sa za cc 5 min uz 2x vytrepal opatovne na balkon. mala som co robit, aby som ho dostala naspat. tak som asi cez zasietkovane okna dovetrala 😦

    Like

    • No tak to ja som mala minulý týždeň veľmi podobnú “dennú moru”… S kolegom sme upratovali a nosili veci na vyhodenie pred dom. Niesla som niečo a zrazu som zistila, že dvere do domu a súčasne dvere medzi predsieňou a vnútrom domu sú otvorené (trochu zle zapadajú)… Vrútila som do predsiene. Pupsinka už bola na vonkajších schodoch, ale sa zľakla, otočila sa a utekala dovnútra. Ja som zaplesla domové dvere a za ňou a rátať mačky… Boli tam všetky okrem Lassinka. Behám po dome, vreštím jak pavián, ale Lassinko nikde… Vybehla som na ulicu a volám ho, ale Lassinko nikde… Ešte som nerevala, ale už som behala ako sliepka bez hlavy. Kolega do domu a ako hľadáme, tak hľadáme, ale Lassinko nikde… 😦 Až nakoniec išiel kolega po niečo do kancelárie a tam za dverami stepoval Lassinko, utajený, pretože do kancelárie prekĺzol, hoci tam teraz nesmú chodiť… Ten pocit bezradnosti a bezmocnosti už nechcem zažiť nikdy viac!

      Ako prelezie cez sieťku? Použi viacej klinčekov!

      Like

      • v izbe, kde je Lizinka, sa prechadzal na parapetnej doske a zrazu len sup, skocil, na jednom konci (v rohu dole) sa sietka “odula” a kocur bol vonku. zatial som popritahovala haciky, uz je to pevnejsie, ale asi budem musiet doplnit dalsie (najma na bokoch), kedze moje mackovite selmicky nie su ziadne lahke vahy.

        Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s